Ciekawe
Starý pán vždy sedával v boxe číslo sedem. Stále tá istá stará kaviareň. Stále tá istá čierna káva.
Dnes ráno, 8. februára Zobudil som sa ešte pred úsvitom, v chalupe na kraji Turčianskych lesov, kde už
Najskôr to vyzeralo ako výsmech. Dieťa si trúfa na divého koňa. Ja ho zvládnem. Ľudia sa zasmiali.
Volám sa Zuzana. Bolo mi päťdesiatpäť, keď som sa prvý raz rozhodla sadnúť za volant ako taxikárka, len
Stop. To nie je tvoje. Vráť to späť. Nezaplatené. Tie slová neboli vyslovené so zlosťou. Zneli tvrdo
V mojej pedagogickej praxi sa mi raz stal takýto príbeh. Do mojej triedy chodil chlapec menom Miško.
DVADSAŤ ROKOV SOM HĽADAL STRATENÝCH ĽUDÍ V LESOCH A VRACAL ICH DOMOV. ALE KEĎ SOM V MALÝCH KARPATOCH
Drahý denník, dnes sa mi v pamäti znovu vybavila jedna scéna, ktorá sa odohrala v obyčajnom mestskom
Ničoho neľutujem A nech je byt po mojom návrate uprataný! pani Oľga Ďuricová vybehla na schodisko a tresla
– A keď sa vrátim, byt nech je uprataný! pani Oľga Sedláková vybehla na medziposchodie a tak silno