Ničoho neľutujem
A nech je byt po mojom návrate uprataný! pani Oľga Ďuricová vybehla na schodisko a tresla dverami tak silno, že v celom paneláku zadrnčali okenné tabuľky.
Natália, práve schádzajúca po schodoch, sa mykla strachom. Už, už dúfala, že si ju suseda nevšimne… Márna nádej. Všimla.
Aha, Natálka… Pekné ráno!
Žena ledabolo položila na zem kartónovú krabicu od multifunkčného hrnca a v zhone si zapínala kabát. Bolo jasné, že niekam veľmi súri.
Dobrý deň, pani Oľga, usmiala sa Natália opatrne. Deti vám zase vystrájali?
To ani nevieš, aké nervy mám… zamrmlala suseda, zápasiac s posledným gombíkom.
Vtom sa krabica na zemi pohla.
Natália takmer poskočila hoci od nej stála bezpečne ďaleko.
V skutočnosti nikdy nebola bojazlivá. Len jej v živote nenapadlo, že by v tejto krabici mohlo niečo byť…
Žeby živý multifunkčný hrniec, čo nevydržal doma, vyhadzuje zle uvarené zemiaky? mihlo sa jej hlavou.
Pozri sa, povedala suseda, zobrala kartón a naklonila ju k Natálii, aby ukázala, čo je vo vnútri.
Natália zišla o schod nižšie, pristúpila k Oľge Ďuricovej a opatrne nahliadla dnu.
Dobre vedela, že žiaden živý hrniec tam byť nemôže, ale to, čo videla, ju i tak zaskočilo.
A milo prekvapilo.
Z dna škatule sa na ňu upieral pár zvedavých očí. Patrili malému mačiatku.
Bože môj, aké rozkošné! vydýchla Natália.
No, našla si, z čoho sa rozplývať zamrmlala suseda a krabicu opäť prikryla.
Odkiaľ ho máte?
Doniesli ho domov deti… Ľutujem, že som ho dovolila nechať. Tolko s tým starostí, že slov nemám. Na jeho mačacie oči a roztomilú papuľku som skočila, ale veď sa hovorí, že všetko pekné nie je zlato… vonku prítulné, doma povaha ako môj bývalý muž.
Ale, pani Oľga, veď trocha podrastie a upokojí sa skúšala Natália povzbudiť susedu. Idete s ním k veterinárovi na očkovanie?
Ešte to by! Aký veterinár, aké očkovanie, Natálka? Ja už toho mám plné zuby. Rozhodla som odveziem ho na chatu. Nech tam žije.
Natália na ňu prekvapene pozrela, dúfajúc, že hádam len žartuje.
Ale podľa jej stiahnutých obočí a tvrdého pohľadu uvidela, že žiadne vtipy, len čistá realita. Však dnes nie je apríl, ale pätnásteho novembra.
Mačiatko na chatu? Na konci jesene?
A ako dlho čakať? Do jari? Aký je v tom rozdiel? Aj v zime by som ho odviezla. Toto nie je mača, je to omyl!
Od napätia sa Oľge až skoro nedýchalo, chvíľu zmĺkla.
Potom, keď nabrala dych, pokračovala:
Videla by si, čo vystrája! Toľko sedatív som nepila, ani keď som sama ostala s dvoma deťmi! Rozhodnutie je konečné, odôvodnené a nezmením ho! Na chatu.
Ale veď…
Môžem ho nechať aj pred blokom, tam ho deti našli. Len by ho zasa dotiahli domov a schovali niekde do skrine. Ale viacej takého šťastia už nechcem. Dosť!
Oľga vytiahla z vrecka mobil, pozrela čas a pokrútila hlavou:
Zabudla som sa tu s tebou, Natálka. Musím utekať, ešte mi autobus utečie, a to Boh nedaj!
Susedka pevnejšie zovrela krabicu, otočila sa a rozbehla sa dolu schodmi, pevne sa držiac zábradlia.
Natália ju neprestávala pozorovať, snažiac sa pochopiť, ako môže niekto odviezť malé mača a nechať ho samé na opustenej chalupe. Veď tam neprežije ani deň!
Počkajte, pani Oľga! zakričala.
Čo ešte? Veď nestíham!
Neodvážajte ho tam, prosím. Skúsim mu nájsť dobrý domov. Dajte ho mne, prosím vás.
Susedka zastala a…
…pomaly sa otočila.
Do dobrých rúk? To čo má byť, Naznačuješ, že ja mám zlé ruky? zaškúlila Oľga. Veď som týmito rukami dve deti vychovala!
To nie, len nechcem, aby tam zahynul. Na chalupe nevydrží.
Ak bude chcieť, vydrží. Ak nie, nebola to jeho cesta. Ani sa nemalo narodiť…
Ale prečo takto hovoríte?
Čo ja za to môžem? Nevie sa doma správať.
Veď je ešte mláďa! Naučí sa! povedala Natália a neudržala sa: Veď ani svoje deti na chatu neposielate, hoci po nich kričíte celé dni.
Moje deti sú moje deti! Nepleť ich do toho. Ale keď chceš, ber si ho!
Oľga postavila krabicu na zem.
Aspoň nemusím nikde chodiť a míňať peniaze na cestu. Ukáže sa, ako dlho ťa to bude baviť! odsekla posmešne.
Otočila sa a zabuchla dvere svojho bytu tak silno, že to až susedov vystrašilo. Zvnútra bolo počuť jej zvýšený hlas:
Čo má to znamenať? Prečo sa ešte neupratuje? Dajte mi tie telefóny!
Čo bolo ďalej, Natália už nepočula. S opatrnosťou zdvihla krabicu, nahliadla, či mača neutieklo, a vydala sa hore na svoj byt.
Takto sa úplnou náhodou stala majiteľkou škatule od multifunkčného hrnca a…
…malého mačiatka, čo sa v nej skrývalo.
Vôbec neplánovala, že jej v byte pribudne nový, chlpatý podnájomník.
A už vôbec nie dnes… Chcela si len kúpiť kávu, ktorá jej doma nečakane došla, a v tej nevhodnej chvíli a na nevhodnom mieste sa veci zamotali.
Pravdu povediac, nikdy zvieratám extra neholdovala. Nemala k nim tú slepú lásku, o ktorej zvyknú básniť chovatelia psov a mačiek.
Ale dovoliť Oľge odviezť mača na chatu nedokázala.
Lebo… ľahostajnosť nie je bezcitnosť. A inak sa predsa nemôže!
Nechápala, prečo robiť takýto radikálny krok, keď stačí vyhľadať niekoho, kto by sa tomuto kúsku radoval.
A taký fešák toho si určite niekto zoberie, tým si bola istá.
Stačí urobiť pár pekných fotiek, hodiť ich na internet a pred jej bytom bude stáť rad záujemcov o chlpaté šťastie.
*****
Natália nemienila nič odkladať, a tak po príchode domov odfotila mačiatko a zavesila jeho zábery na viaceré slovenské fóra v sekciách Darujem a Hľadám milujúci domov.
Potom pokojne vyrazila do obchodu pre kávu a…
…granuly pre mačatá (veď ho musí niečím kŕmiť, kým si ho niekto zoberie).
K granulkám zobrala aj plastový záchodík a podstielku. Nečakané výdavky, ale inak sa nedalo.
Nakoniec to všetko odovzdám tomu, kto sa si príde po mača, hovorila si.
A hneď jej bolo lepšie, robí predsa dobrý skutok. A peniaze? Neľutovala ani cent.
Podľa Oľgy sa mača volalo Piško, ale keďže na túto prezývku nereagovalo, Natália mu vymyslela inú.
Dlho vyberala, až pri stotridsiatom druhom mene zostala.
Odteraz si Murko! Nevadí ti, keď ťa tak budem volať? spýtala sa.
Mňau! odpovedalo mača a rozbehlo sa na chodbu vyzvať do boja chlpaté papuče, ktoré si dovolili byť tiež mäkké a huňaté.
Veď predsa on je jediný najroztomilejší a najmäkší tvor na svete!
Natália sa rozosmiala pohľadom na jeho komické boje v predsieni a rozhodla sa konečne dobehnúť prácu.
Natália bola súkromnou fotografkou, často fotografovala na zákazku, a jej robota ju bavila koníček, ktorý prinášal aj slušný zárobok.
Práve potrebovala rýchlo upraviť čerstvé fotografie z posledného fotenia. Tak sadla k počítaču, otvorila photoshop, načítala prvý záber a s vážnou tvárou sa ponorila do retuše.
Ale pokoj na prácu jej nebol doprianý.
Murko, keď už papuče boli porazené, začal pobehovať po byte a do každého rohu narážať.
Hluk bol na nevydržanie.
Počuj, drobček! zvrtla sa na stoličke a pohrozila mačaťu prstom.
Mača zastalo v strede obývačky, uprelo na ňu pohľad tak čo, vybavené? Ja sa ponáhľam hrať!
Viem, že sa nudíš a chceš sa hrať. Ale nezabúdaj, že si tu len dočasne…
Mňau!
A nespochybňuj to! Si u mňa len na návšteve. Správaj sa slušne a nevyrušuj ma, prosím.
Nemala to hovoriť.
Murko zastal, na chvíľu sa zamyslel (nie je isté, nad čím), potom však hodil tak súcitný pohľad, že sa Natália prepadala od hanby.
Ako môžeš napomínať také maličké?!
Dobre, hraj sa. Ale potichu, zmierila sa.
Mača nadšene zamraučalo a krátko na to už opäť vírilo po byte, narážalo do stoličky, skrine, či kresla.
Vidím cieľ nevidím prekážky! to presne sedí na Murka, pomyslela si Natália.
Aby ten hluk nepočula, dala si slúchadlá, pustila si hudbu a otvorila ďalšiu fotografiu na úpravu.
O päť minút však Murko, rozbehnutý v rýchlosti vesmírnej rakety, vletel pod stôl, labkou vyrazil kábel z predlžovačky a zmizol. Skús teraz dokázať, že to bola jeho vina!
Do pekla… Ako sa to mohlo stať?! len toľko zo seba dostala Natália, sledujúc čiernu obrazovku.
Ďalšiu polhodinu už po byte nelietal len Murko, ale aj zúfalá Natália, snažiaca sa ho chytiť.
Chytiť sa jej ho, žiaľ, nepodarilo.
Naopak, poriadne si udrela palec o stoličku a kolenom dvakrát vrazila do kresla.
Keď sa jej podarilo konečne zapnúť počítač, nervózna si otvorila fóra, kde ponúkala Murka do dobrých rúk.
Kopec lajkov ju najprv potešil. Ale keď čítala komentáre, sklamala sa.
Všetci písali len: Wau, aký krásny!, Ako vám závidím takého maznáčika!, Zázrak, nie mača!.
Ale nikto, nikto ho nechcel.
Ani jej nezavolali, nieto ešte stáť pred dverami. Tretíkrát sa už na nové odpovede ani nepozrela.
Rozhodla sa prikomentovať, že mača osobne privezie kamkoľvek hoc aj do Banskej Bystrice, hoc do Košíc, hoc aj na kraj sveta, ak bude treba.
Možno sa ľuďom len nechce k nám, teraz určite niekto zareaguje! nádeje sa v nej ozvali.
Medzitým sa Murko unavil, na štvrtý pokus vyskočil na gauč a rozvalil sa v póze: Miluj ma takého, aký som s odhaleným brúškom. Natálii neostalo nič iné, len sadnúť si vedľa a hladkať ho, až kým nezaspal.
Keď zaspal on, zadriemala aj ona.
Tak prespali celý večer. O práci už ten deň nemohla byť reč.
*****
Po týždni Natália pochopila, že nájsť domov pre mača nie je také jednoduché, ako si spočiatku myslela. Ľudia komentovali, lajkovali, a tam to končilo. Nik jej nepísal, nik nevolal.
Po ďalších troch dňoch sa zamyslela:
Čo ak si ho vôbec nik nevezme? Ostane u mňa?
No ešte to mi chýbalo! povedala nahlas, a hneď si vynadala.
Murko práve spal na klávesnici, objímajúc počítačovú myš preto už štyridsať minút nepracovala. Ale keď začula jej výkrik, otvoril jedno oko a namrzene zamraučal:
Je tichá hodinka, panička! Nervózna si tu pri mne?! Mať rozum!
Natália si vzdychla, zobrala mobil a čítala nové komenty pod svojimi inzerátmi.
Takmer nič nové. Ľudia sa len kochali, chválili, aká je šťastná, a ona…
…ona pri každom lajku strácala nádej, že niekto vezme Murka.
V tom si spomenula, ako nedávno bola u psychologičky, aby zistila, čo jej v živote chýba.
Práca sa jej páčila, peniaze mala. K bytu jej pomohli rodičia. Žiadne starosti.
A predsa ju už dlhšie hlodalo zvláštne prázdno. Určite to nebolo o mužoch vedome si od vzťahov dala pauzu.
Tak čo teda?
To sama netušila. Preto sa vybrala za špecialistkou.
Snáď ona pomôže!
Psychologička poradila skúsiť porozprávať sama so sebou a vypátrať problém vraj je ukrytý hlboko, snáď na dne Mariánskej priekopy. Ale…
…dopadlo to banálne pohárom vody a tabletkou od bolesti hlavy.
Problém zostal tam, kde bol.
Išla sa teda poradiť s kamarátkami.
Ty si len rozmaznaná, začala Alica, ktorá Natálii vždy trochu závidela výbornú prácu a vlastný byt.
Ale Alica, robím päť dní v týždni, niekedy aj soboty-nedele. Čo mám od čoho rozmaznaná byť?
Počuj, možno ti práve TO chýba, zamyslela sa Mariana, dojedajúc svoje domáce šúľance.
Čo chýba?
No tuk! Veď si chudá ako palička, až sa bojím ťa držať za ruku, keď ideme po meste. V detstve si málo sladkostí mala, iné nie!
Ani rozhovor s kamoškami nepriniesol odpoveď a začala si vravieť, že je jednoducho až príliš vnútorne zahltená dizajnovo banalitou.
A teraz, keď opäť nad všetkými otázkami premýšľala, bola na tom rovnako.
Fakt mi už len toto chýba! A možno predsa… Možno práve Murko je to, čo mi chýbalo ku šťastiu. Uvidíme.
*****
Od dňa, keď si Natália vzala chlpatého podnájomníka, uplynul mesiac. Presnejšie, uletel rýchlo ako nič.
Ani nezbadala, a z mačiatka bol domáci pán.
Nikto si ho neprišiel zobrať. A veruže nerozumela, prečo z dvetisíc lajkujúcich nik nenapísal, že ho chce.
Až teraz, po tridsiatich dňoch, jej to začalo dochádzať.
Za ten mesiac sa toho stalo veľa. Tak veľmi, že by z toho spravila Vojnu a mier na slovenský spôsob v štyroch častiach. Ale skúsme to stručne.
Najprv Murko bol to mimoriadne bystrý kocúr.
Napoly rozumu rozumel paničke, aj keď desaťkrát za deň kričala, nech nechá jej gauč na pokoji.
Skúsil aj nové profesie začal ako interiérový dizajnér. Vďaka nemu mala Natália troje nové záclony. Potom rozhodla, že žiadne netreba, byt je svetlejší.
Neúspech v dizajne ho priviedol k kuchárstvu.
Všetko, čo našiel na stole, ochutnal… a vypľul. Slané uhorky, nakladané huby, varený zemiak nič mu nevoňalo.
Ostala mu teda jeho pôvodná profesia robiť paničke radosť.
Natáliina predstava radosti bola napríklad: vyspať sa, stihnúť upraviť fotografie. No odkedy je Murko v byte, o pokoji môže len snívať.
Tam hore si zrejme povedali žije priveľmi pokojne, treba ju rozvíriť.
Ako si sadla alebo ľahla, už jej Murko hľadel do očí: Ideme sa hrať?
No, dokázal všetko roztočiť tak, že na to slov nestačilo.
Teraz chápala Oľgu, hoci s jej rozhodnutím nesúhlasila. Svoje mača by nikdy neodviezla.
Aj keď robil neplechu, aj keď bola unavená.
Ale boli aj pozitíva hodné zmienky.
Prvé prestala riešiť, čo jej v živote chýba. Otázka padla.
Druhé naučila sa upratovať rýchlo ako blesk vedela, že musí byť hotová, kým sa Murko zobudí.
A tie záporné zážitky, tie veselé momenty… Tie jej už nikdy nik nevezme.
Ako sa mamička teší, keď dieťa spraví prvé krôčiky, tak sa Natália tešila, keď Murko sám našiel cestu do záchodíka.
Predtým ho tam musela vždy odniesť či bola jedna ráno, tri štyridsať, alebo pol piatej.
On ju zobudil, ona niesla. Ďakujme pokroku, je to minulosť, hoci to nik nevidel, Natália od radosti plakala. Veď je to šťastie, keď si môžete pospať ešte dve hodinky navyše.
Jasné, občas si našiel nové zlozvyky. Napríklad nočná hra so svietiacim lampášom. Dookola zapnúť, vypnúť, zapnúť, vypnúť.
Až ho raz dala preč spolu so záclonami odvtedy je byt ešte svetlejší.
Všetko možné sa stalo. Ako u každého. A na všetko sa dá zvyknúť.
A Natália si zvykla.
Po mesiaci života s Murkom zistila niečo úžasné.
Nie on býva u nej.
Ona chodí na návštevu k nemu.
Celé dni v práci, on doma spokojný. On ju večer čaká za dverami a ráno vypraví. Správny domáci pán!
A ešte niečo Natália pochopila, že nemusí hľadať dobré ruky pre Murka. Pretože ona je tá milujúca panička s tými najlepšími rukami na svete, čo znesú čokoľvek.
Pripravená odložiť všetko, keď príde s ním hrať schovávačku či futbal.
Pripravená hladkať ho, keď sa natiahne na posteli a zaberie tri štvrte pre seba.
Áno, je pripravená, a nič neľutuje. Lebo ho miluje. Lebo sa ho ani nedá nemilovať.
A Murko miluje ju tiež.
Ráno už ju nebudí, aby sa dobre vyspala pred prácou.
Len príde, ticho si ľahne na kraj postele a čaká, kým sa Natália prebudí.
Trpezlivo čaká. Iba občas si v pohľade prečíta výčitku: Toľko chceš spať, panička? Veď mi je za tebou smutno……
A potom, keď jej viečko konečne začalo cukotať, Natálii sa z hĺbky sna ozval ten najnežnejší, hebký dotyk fúzika na líci. Otvorila oči a pohľad jej stretol pár jantárových očí takých, v akých sa nestratíte, ale nájdete sami seba.
Takto to teda je, usmiala sa ospalo.
Murko zamrmlal, natiahol sa bližšie a spokojne zamrňal, ako keby hovoril: Všetko je presne tam, kde má byť. Teraz už patríme jeden druhému.
A v tej chvíli si bola istá, že tento domov už nadobro patrí obom a už žiadne lajky, komentáre, ani otázky nie sú potrebné. Je to napísané ticho v bežných okamihoch, v rannom zamňaukaní i v tých malých bojoch o papuče.
V ten deň, keď spolu pili rannú kávu (alebo misku mlieka) a slnko prechádzalo cez okná na miesto bývalých záclon, pochopila, že niekedy nás šťastie nájde v podobe malej krabice na schodoch, keď to najmenej čakáme.
A že nič, ale skutočne nič, netreba ľutovať.
Murko zatočil chvostíkom, zabral jej vankúš, rozospato zamňaukal a Natália si pomyslela: Nech celý svet počká. My dvaja máme práve teraz všetko, čo potrebujeme.
A tak jednoducho boli šťastní. Navždy.
