Volám sa Zuzana. Bolo mi päťdesiatpäť, keď som sa prvý raz rozhodla sadnúť za volant ako taxikárka, len aby som nemusela prosiť deti o peniaze. Smiali sa mi, že “mama vodí opitých po meste”. Ale raz v noci nastúpilo do môjho auta mladé dievča a to, čo som počula z jej telefónu, navždy zmenilo môj pohľad na vlastnú rodinu…
Celý život som robila účtovníčku v starej fabrike v Trnave. Potom prišlo šetrenie, zrušili celé oddelenie, mňa slušne poslali oddychovať. Odpočinok znamenal prísť o výplatu, o pocit potrebnosti, o každodennú rutinu. Dôchodok pre zdravotne znevýhodnených mi robil ledva štyristo eur. Bývanie, lieky, potraviny a z ničoho neostalo. Mohla som buď prežiť, alebo sa liečiť. O deťoch som o tom mlčala. Verili, že je všetko v poriadku.
Syn Karol, tridsaťdvaročný, v IT, býval v paneláku v Bratislave, stále zavalený pluginmi a deploymi. Dcéra Milica, dvadsaťsedem, pracovala v kaderníctve, prenajímala si garsónku so spolubývajúcou, stále v mínuse kvôli nechtom, mobilu či oblečeniu.
Keď ma prepustili, týždeň som chodila po byte ako v hmle. Potom som si prečítala inzerát: Partnerské taxi, voľný čas, zárobok od Napadlo mi veď auto šoférujem už cez tridsať rokov, nikdy som nemala problém, nepijem. Vzala som si na lízing ojazdenú Škodu Fabiu a zapojila sa do aplikácie.
Mami, ty to myslíš vážne? zatočila očami Milica, keď zbadala modrý maják na streche. Vieš, akí chlapi chodia v noci taxíkom? Ešte ťa obchytkávajú!
Mami, netreba sa už viac ponižovať, tváril sa kyslo Karol. Povedz na rovinu, potrebuješ pomôcť? Občas niečo pošlem
Nepotrebujem nič pošielať, povedala som chladno. Chcem si zarobiť sama.
Vymenili si medzi sebou pohľady, akosi ako keď deti skúmajú výstrelky svojich starých rodičov. Pokrčili ramenami.
Nočný život v meste je iný. Cez deň som bývalá účtovníčka so slabým chrbtom. V noci som neviditeľná šoférka, ktorá počúva cudzie tajomstvá. Jazdím opatrne, hudbu nechávam vypnutú, do rečí sa nepletiem. Ľudia sa vyrozprávajú sami: dohadujú sa cez handsfree, šeptom oznamujú blízkym, že už vyrazili, alebo ticho plačú.
Jednej daždivo-chladnej jesennej noci mi prišla objednávka od obchodného centra. Cieľ sídlisko na kraji mesta. Asi dvadsať minút po obchvate.
Prišla. Do auta vbehla vysoká, útla baba s dlhým sivým kabátom, kapucňa cez hlavu, tvár zarudnutá od zimy.
Dobrý večer… začala som.
Prosím, môžeme ísť rýchlejšie? skočila mi do reči ostrým hlasom, chrapľavo, akoby krátko po plači.
O chvíľu jej zazvonil telefon. Na displeji: Mama. S viditeľnou nechuťou to zdvihla.
Ahoj.
Už si tam? ozval sa z telefónu unavený, zostarnutý ženský hlas.
Áno, idem domov preglgla slinu. Mami, ja
Ty zasa plačeš?! zahundrala žena. Hovorila som ti: mala si rodiť, kým si bola mladá. Nie kariera a kariera. Teraz si s bruchom a nik ťa nechce
Mama, čakám bábo a jeho otec mi povedal, že to teraz nepotrebuje šepla dievčina. Môžem prísť k tebe?
Ku mne? zachichotala sa matka škodoradostne. Skôr si mala rozmýšľať, keď si s ním spala v tej jeho kutici. Aj ja ešte chcem žiť, nie byť chůva tvojmu decku
Zvraštila som ruky na volante, až mi kĺby zbeľali. Chcela som niečo povedať, ale zmlkla som.
Mami, nemám kde ísť šepkala dievča. Kľudne môžem prespať na zastávke.
Rob si, čo chceš, odsekla matka. Hovorila som ti: chlapi prídu, odídu, ale mama je len jedna. Ale ty si si vybrala chlapa. Tak choď za ním. Zavolaj, keď neprestaneš hysterčiť.
Signál prerušil. Zvyšok cesty len ticho šumel klimatizáciou.
Nevydržala som.
Dievča moje… povedala som jemne. Viem, že som cudzia, ale na zastávke nespíš.
Trhla sebou, pozrela na mňa opuchnutými očami, rozmazanou špirálou. A v tej chvíli som v nej uvidela… Milicu. Tú, čo mala sedemnásť, keď jej prvý frajer všetko zahodil, a ja som s ňou sedela v kuchyni až do rána a presviedčala ju, že svet sa nezrútil.
Máš komu zavolať okrem matky? spýtala som sa opatrne.
Nie vyfúkla. Prišla som sem kvôli škole. Izbu zdieľam s ďalšími dievčatami, vyhadzujú ma. Priateľ povedal, že nezvládne. Mama ste počuli.
Už sme parkovali pri jej paneláku. Štandardná sivá stena, žlté okná, tmavý mokrý asfalt. Zastavila som, no cestu som ešte neukončila.
Vieš čo, neisto som nadhodila Vezmi si veci a poď za mnou. Čakám ťa tu.
Prečo? striaslo ju.
Mám voľnú izbu. Syn i dcéra už bývajú sami. Posteľ, skriňa a rýchlovarná kanvica sa nájdu. Platiť mi nebudeš, len pod jednou podmienkou.
Akou?
Ráno si dáš poriadne slovenské raňajky. A začneš myslieť na seba a nie na tých, čo si po tebe utierajú nohy.
Dlho nič nehovorila, potom si zakryla tvár a potichu plakala tentoraz nie bezmocne, ale ako človek, ktorý cíti úľavu.
Ráno som vysmážala lievance na dvoch panviciach, celá kuchyňa voňala olejom a kávou. Dievča volala sa Martina, mala dvadsaťdva sedela v mojej staromodnej froté pyžame. Veci mala v igelite pri dverách, utierala si rukáv, akoby sa bála, že ušpiní niečo drahé.
Vy naozaj sa nebojíte? koktala. Že vás oklamem? Okresám?
Vieš, koľko pánskej úprimnosti za noc v aute počujem? zasmiala som sa. Pokrytci nikdy neplačú až do chrapotu.
Pomohla som jej vybaviť gynekológa, vysvetlili sme nároky na príspevky aj dočasnú prácu. Bola múdra, dokončila tretí ročník ekonómie, chystala sa ísť na externé štúdium.
Po týždni som konečne priznala deťom, že u mňa býva podnájomníčka. Pri videohovore vidím Karola so štósom monitorov za chrbtom, Milicu s dokonalými obočím.
Mamka, ty si teda číslo ohrnula nos Milica. Zobrala si z ulice tehotnú? Si normálna?
Mami, to nie je bezpečné, zmraštil obočie Karol. Uzavrela si aspoň zmluvu?
Nie, odpovedala som. Ale zobrala som niečo dôležitejšie: cudzie dieťa, ktoré nevyženú na ulicu len preto, že sa rozhodlo narodiť.
Vymenili si pohľady.
Takže sme zlí syn a dcéra, lebo nemáme problémy, a ty hráš svätú Zuzanu? rozčuľovala sa Milica.
Opýtala si sa ma niekedy, ako sa mám ja? Nie ako bankomat a taxislužba, ale ako človek?
Po tej debate sa urazili. Dva týždne ticho.
A potom sa stalo niečo nečakané.
V sobotu ráno sa otvorili dvere a tam stáli moje deti. S taškami. S kvetmi. S výrazom, ako keby šli spraviť niečo neobyčajné.
Martina práve zapínala kanvicu. V rozpakoch sa postavila:
Môžem ísť von, ak treba
Netreba, povedala som. Zoznámte sa. Toto je Martina. Býva u mňa, kým si dá život do poriadku.
Milica pozrela na jej brucho, Karol do očí. Ahoj, zamrmlal.
Sadli sme si do kuchyne, traja.
Vieš, mama… začal Karol nervózne. Vieme, že sme sa nechovali najlepšie. Nevedeli sme, aké máš ťažké dni. Vždy si hovorila, že všetko zvládneš.
Neskôr sme počuli, čo si hovorila jej, dodala Milica a pozrela na Martinu. Zobrala som ti mobil, keď si bola z izby, a zapla som hlasný odposluch. Hovorila si jej veci, čo si nikdy nepovedala nám. Že si na ňu pyšná už len za to, že sa drží. Že nie je sama. Zrazu mi došlo, že ja som to nikdy od teba nepočula.
Bola som ticho. Nevedela som, že to počuli.
Vieš, povzdychla si Milica. Dospeli sme k rozhodnutiu prestaň byť pre nás len obsluhou. Ak chceš jazdiť taxi, v poriadku. Ale platby za byt preberieme my. Narodeniny spravíme poriadne. Budeme sa ťa pýtať aj my, nie len si sťažovať.
Karol kývol.
Zajtra ti vymením na aute pneumatiky za zimné. A nainštalujem kameru. Jasné, že si superhrdinka, ale u nás na ceste je plno blbcov.
Pozerala som na nich. Nebolo to rozprávkové obrátenie na dokonalé deti, ale niečo sa zmenilo.
O tri mesiace Martina porodila dievčatko. V prepúšťacom protokole z pôrodnice bol v kolónke kto odvezie matku môj podpis. S trasiacimi sa rukami som hladila vankúšik prikrývky, zatiaľ čo moje deti pobehovali okolo.
Milica držala detskú sedačku, Karol ťahal tašky.
Opatrne, nepodvihni hlavičku, dirigovala Milica.
Pozeral som to na internete, prskal Karol.
Večer sme sedeli za stolom. Ja, obidve moje dospelé deti, Martina a malý batôžtek v kočíku. Kuchyňa preplnená, hlučná… a správna.
Nie je to happyend v klasickom zmysle. Jazdím v noci taxíkom pretože chcem mať pocit potrebnosti, nie len babičkovstva. Chrbát bolí. Deti sa vedia vrátiť k svojmu sebectvu. Pohádame sa, niekedy kričíme. Martina má obavy, že dieťa rastie bez otca.
Ale to hlavné sa zmenilo: keď niekedy v noci šepká do telefónu mama, som unavená, na druhej strane vždy niekto je. Raz ja. Raz Milica. Raz Karol, ktorý sa naučil meniť plienky a uspávať.
Pochopila som: aby deti zbadali v rodičovi človeka, treba najprv podať ruku cudziemu decku. Oni sledujú z diaľky a raz im docvakne, že to teplo, čo rozdávaš iným, mohlo byť aj ich. Keby ti ju včas podali naspäť oni.
Poučenie? Často meníme rodiča na kulisu taxi, kuchyňa, nonstop podporu, zabúdame, že aj on má svoje bolesti a sny. Občas mu cudzie trápenie ide von ľahšie, než to vlastné. Ale keď sa raz rozhodne žiť, nevydržať má šancu zmeniť svoje deti. A ony v ňom konečne vidia človeka, nie len povinnosť.
Myslíte, že Zuzana urobila dobre, že prijala cudzie tehotné dievča, namiesto toho, aby ďalej hrala divadlo pred vlastnými deťmi? Alebo to bolo príliš riskantné a nezodpovedné?
