– A keď sa vrátim, byt nech je uprataný! pani Oľga Sedláková vybehla na medziposchodie a tak silno treskla dverami, že sa na chodbe zatrblietali sklá.
Zuzka, ktorá práve schádzala po schodoch, sa zľakla tiež. Potom zostala stáť. V duchu dúfala, že suseda si ju nevšimne. Ale márne všimla si ju okamžite.
– Aha, Zuzanka Dobré ráno!
Žena ledabolo položila na zem kartónovú krabicu od pomalého hrnca a narýchlo si zapínala kabát. Bolo jasné, že niekam ponáhľa.
– Dobrý deň, pani Sedláková Zuzana sa jemne usmiala. – Zase deti niečo vyparatili?
– Ani sa nepýtaj! Neviem, čo s nimi budem… hundrala suseda, bojujúc s posledným gombíkom.
V tom sa krabica na zemi pohla.
Zuzana skoro vyskočila, aj keď stála v bezpečnej vzdialenosti.
Nikdy sa nebála, ale kto by tušil, že sa v tej krabici niečo hýbe
Tak kto tam asi je?
Hneď si predstavila živý hrniec, ktorý nedodržuje pravidlá možno napríklad prská surovú zeleninu, a tak si zaslúžil trest a letí do zberného dvora.
– Pozri, povedala suseda a zodvihla krabicu, aby ukázala jej obsah.
Zuzana zišla na medziposchodie, pristúpila k Oľge Sedlákovej a nazrela dnu.
Bolo jej jasné, že tam nebude žiadny živý hrniec a nemá sa čoho báť. Ale to, čo uvidela, ju aj tak poriadne prekvapilo.
Príjemne prekvapilo.
Z dna krabice na ňu zvedavo pozerali dve očká. Patrili malému mačiatku.
– Jaj, aký je zlatý! vykríkla Zuzana.
– Nemáš sa z čoho tešiť, zamrnčala pani Sedláková a krabicu zase zatvorila.
– Kde ste ho vzali?
– Deti ho pritiahli domov Už ľutujem, že som dovolila ho nechať. Tolko starostí s tým tvorkom, že sa to ani povedať nedá. Aj ja som sa nechala obmäkčiť, keď som ho prvýkrát videla veď kto by odolal tým očiam. Ale ako sa vraví nie všetko, čo sa ligoce, je zlato. Navonok milý, ale povaha ako môj bývalý muž.
– Nebojte, pani Sedláková, trochu podrastie a bude pokojnejší, povzbudila Zuzana susedu. Idete s ním k veterinárovi dať mu vakcíny?
– A ešte čo! Aký veterinár, aké vakcíny, Zuzanka? Uz mi dochádza trpezlivosť, už ho neznesiem. Rozhodla som sa, že ho odnesiem na chalupu Nech si tam žije.
Zuzana sa na ňu prekvapene pozrela, dúfajúc, že si robí srandu.
Ale z jej zamračeného pohľadu bolo jasné, že nemyslí na žiadny žart. A ani nie je prvého apríla, ale pätnásteho novembra.
– Mača na chalupu? Na konci jesene?
– Čo, mám čakať do jari? Je jedno, kedy ho tam odveziem. Ak by bola zima, odnesiem ho aj v zime. Veď to ani nie je mača to je hotová katastrofa.
Z prebytku emócií sa pani Sedlákovej už ťažko dýchalo, tak sa na chvíľu odmlčala.
Keď sa nadýchla, pokračovala:
– Nech vidíš, čo ten malý vyparatí! Ja som si už za dva týždne nezobrala toľko kvapiek na upokojenie ani vtedy, keď som ostala sama s deťmi. Takže moje rozhodnutie je konečné. Na chalupu pôjde!
– Počkajte, ale
– No, mohla by som ho nechať aj na dvore. Tam ho aj našli. Ale bojím sa, že ho deti zase pritiahnu domov a schovajú do skrine. Alebo príde sám… A to ja nepotrebujem! Už stačilo!
Pani Sedláková vytiahla z vrecka mobil, pozrela na čas a pokrútila hlavou:
– Ty ma tu zabávaš, Zuzanka, a mne už autobus pôjde.
Suseda si lepšie chytila krabicu, otočila sa a začala zostupovať po schodoch.
A Zuzana za ňou nemo hľadela s nepochopením, ako môže niekto zaniesť malé mača na chalupu a nechať ho tam samé. Veď by tam ani deň nevydržalo.
– Počkajte, pani Sedláková! – zakričala na ňu.
– Čo ešte? Vravel som ti, že nestíham!
– Neviezte mača na chalupu. Nechajte ho radšej mne, skúsim ho niekomu dobrému dať. Prosím, dajte mi ho.
Suseda sa zastavila a
pomaly sa otočila.
– Dobré ruky? Naznačuješ, že ja mám zlé ruky? podozrivo si ju premerala pani Sedláková. Ja som svojimi rukami vychovala dve deti!
– Nič tým nemyslím zle. Len viem, že by prežilo, keby malo niekoho, kto sa oň postará. Na chalupe zimu neprežije.
– Ak bude chcieť, prežije. Ak nie – no, mala smolu. Možno ani nemalo prísť na svet
– Nevravte tak.
– Čo mám robiť? Mača nevie, ako sa chovať v byte.
– Veď je ešte maličké! Naučí sa! povedala Zuzana a neudržala sa: Veď svoje deti by ste tiež neposlali na chalupu, aj keď na ne kričíte od rána do večera.
– Moje deti sú moje deti. Tieto neporovnávaj s hocičím! Ale ak veľmi chceš zober si ho.
Pani Sedláková položila krabicu na zem.
– Aspoň nemusím nikam chodiť a minúť peniaze na autobus. Uvidíme, dokedy ťa to bude baviť! rýpavo sa zasmiala.
Potom sa rýchlo zavrela vo svojom byte, opäť treskla dverami a Zuzana začula:
– Čo toto má znamenať? Prečo ste sa ešte nezačali upratovať?! Sem telefóny!
Čo sa dialo ďalej, už Zuzana nepočula. Opatrne vzala krabicu do náruče, skontrolovala, či je mača v poriadku, a vyšla na svoje poschodie.
Tak, celkom nečakane, sa Zuzana stala šťastnou majiteľkou krabice od hrnca a
malého mačaťa, ktoré sa v nej schovávalo.
Ani si náhodou nepomyslela, že práve dnes sa jej doma ocitne malý chlpatý nájomník.
Jednoducho šla len kúpiť kávu, ktorá práve došla, a v nesprávnom čase sa ocitla na nesprávnom mieste.
Navyše nikdy k zvieratám nijakú extra lásku necítila. Nemala vo zvyku nadchýnať sa, ako to robia majitelia mačiek a psov.
No dovoliť Oľge Sedlákovej, aby malého zobrala na chalupu, nedokázala.
Lebo ľahostajnosť nie je neľudskosť. Lebo sa to jednoducho nesmie!
A veď stačí len pohľadať niekoho, kto by si to malé mača rád zobral, nie?
A o takého fešáka bude určite záujem. O tom Zuzana nepochybovala.
Stačí spraviť pár pekných fotiek a pridať ich na internet, a pred jej bytom sa zíde celé húfy záujemcov.
Hračka!
*****
Zuzana s tým začala hneď, ako prišla domov nafotila mača, vložila inzeráty na všetkých možných fórach v sekcii Darujem a Do dobrých rúk.
Potom s pokojom odišla do obchodu konečne si kúpiť kávu a…
granule pre mačiatka (veď predo mnou ho možno nikto nevezme a niečo musí papať).
Spolu s granulkami kúpila aj plastový záchodík a podstielku. Výdavky neplánované, ale nedalo sa inak.
Však to potom dám tomu, kto si mača vezme pomyslela si.
A usmievala sa, lebo mala pocit, že robí dobrú vec. Nemrzelo ju, že minula zopár eur.
Podľa pani Sedlákovej sa mača volalo Guľko, ale na to meno nereagovalo, tak Zuzana vymyslela iné.
Prešla asi stopäťdesiat mien a… zastavila sa pri sto tridsiatom druhom.
– No, odteraz si Macík! Nevadí ti, že ťa tak budem volať? opýtala sa Zuzana.
– Mňau! ozvalo sa z krabice a Macík sa rozbehol do predsiene pohrať sa s papučami, ktoré boli tiež chlpaté, čo ho rozčuľovalo.
Veď predsa on je ten najsladší a najroztomilejší.
Zuzana sa pousmiala, keď ho sledovala, a rozhodla sa, že môže konečne chvíľu pracovať.
Bola súkromnou fotografkou, fotila na objednávku a veľmi ju to bavilo. Navyše, mala z toho slušný príjem.
Práve mala naháňačku s termínom pre úpravu poslednej série fotiek zo svadby. Tak si sadla k počítaču, spustila Photoshop a so serióznou tvárou začala retušovať.
No Macík po vyriešení papúč začal pobehovať po byte ako divý, nestíhal zatáčať v zákrutách a hluk bol na nevydržanie.
– Hej, malý! zvolala a zamračila sa na neho.
Macík sa zastavil v strede izby a pozeral na Zuzanu s pohľadom typu rýchlo povedz, čo chceš, lebo ja idem hrať ďalej.
Chápem, že sa nudíš, ale nezabudni, že si tu iba dočasne…
– Mňau!
– A neodvrávaj! Si tu na návšteve. Tak sa správaj primerane a nechaj ma praco…
Nemala to hovoriť.
Macík hádam rozmýšľal (nebolo isté, či nad vlastným správaním), potom na ňu hodil taký smutný pohľad, že sa až hanbila.
Hanbila sa nehorázne.
Ako sa dá na takého drobca nahnevať?
– Dobre, hraj sa, ale potichu, prosím, povedala nakoniec.
Mača radostne zamňaukalo a z vesela ďalej behalo po byte, občas vrazilo do stoličky či do skrinky.
Vidím cieľ, nevidím prekážky! To je presne Macíkov životný štýl, pomyslela si Zuzana.
Aby hudbu z divokej jazdy nepočula, dala si slúchadlá a spustila niečo príjemné. Otvorila ďalšie foto a opäť sa ponorila do úprav.
Ibaže… o päť minút neskôr, keď Macík nabral rýchlosť, vbehol pod stôl, lapkou vytiahol šnúru počítača z predlžovačky a zmizol. Snaž sa teraz dokázať, že to bol on!
– Ale no… Ako je toto možné?! zahromžila Zuzana a sledovala tmavý monitor.
Nasledujúcich pol hodiny sa po byte preháňal nielen Macík, ale aj ona, keď sa ho márne snažila chytiť.
Chytiť sa jej ho nepodarilo.
Stihla si však udrieť palec na nohe a dvakrát koleno o stoličku.
Po opätovnom zapnutí počítača Zuzana, s ľavým okom trhavo blikajúcim z nervov, kontrolovala fóra, kam dala Macíkovu ponuku.
Veľa lajkov, potešilo ju to. Ale keď si prečítala komentáre, klesla jej nálada.
Všetci len písali: Aky je krásny!, To je parádne mača, gratulujem!, Také by som brala hneď!. Ale nikto ho nechcel naozaj.
Ani jediný telefonát, ani záujem za dverami. Ani po tretíkrát netreba kontrolovať.
Tak Zuzana dopísala pod každý inzerát, že Macíka sama privezie na opačný koniec Bratislavy, aj do Košíc, aj na kraj sveta.
Možno sa ľudom len nechce trepať až ku mne. Teraz sa určite niekto ozve! nádejala sa.
Medzitým Macík unavený z behania piatym pokusom vyskákal na gauč a vystrel sa do polohy miluj ma, aký som. Musela si k nemu sadnúť a dlho-dlho hladkať jeho bruško, kým nezaspal.
A nakoniec zadriemala s ním.
Takto prespali až do večera. O práci nebola, samozrejme, ani reč.
*****
O týždeň neskôr Zuzana pochopila, že nájsť Macíkovi nový domov nie je také jednoduché, ako si myslela. Ľudia lajkovali, komentovali ale viac nič.
Dokonca jej už napadlo, že ak ho nikto nevezme, ostane s ňou naveky?
– Tomu by som sa teraz čudovala! povedala, a vzápätí sa napomenula.
Macík spal pri klávesnici, zakrýval dvoma labkami myš (preto už štyridsať minút nepracovala), a keď začula jej hlas, pootvoril jedno očko s výčitkou: Tichá hodinka, čo to tu trepeš!
Zuzana si vzdychla, vytiahla mobil a čítala komentáre.
Nič nové, len ďalšie obdivné slová typu: aké je nádherné, aké máš šťastie s mačiatkom. Ale záujemci žiadni.
Tak si spomenula, ako nedávno bola u psychologičky, aby jej pomohla zistiť, čo jej v živote chýba do úplného šťastia.
Práca ju napĺňala, peniaze mala, byt jej rodičia kúpili. Vlastné bývanie aj všetko, po čom túžila. Ale stále jej niečo chýbalo.
Vzťahom dala stopku dobrovoľne. Nebolo to o chlapoch.
Tak čo?
Ani psychologička jej veľmi nepomohla rozhovorila sa sama so sebou, hľadala ponorený problém až kdesi v Mariana priekopy, výsledkom bol len pohár vody a tabletka proti bolesti hlavy.
Skôr sa potom podelila o problém s kamarátkami.
– Ty sa už máš moc dobre, povedala Alica, ktorá jej trošku závidela, že má super prácu a vlastný byt.
– To nie, Alica. Robím päť dní v týždni ako každý.
– Počuj, možno TI práve TO chýba, zahihňala sa Lucka, dojedajúc koláčik.
– Nechápem Kto?
– Nie kto, ale čo! Chýba ti tuk! Si taká chudá, hrozno človek pozrie, hneď vie, že si detstvo bez koláčov prežila.
Ani kamarátky jej neporadili. Rozhodla sa už na to nemyslieť. Teraz jej však v hlave opäť vyskočilo: možno jej chýba práve Macík.
Ani toto mi už nechýbalo no možno je pravda, že mi chýbal práve on. Uvidíme.
*****
Od dňa, keď dočasne prijala chlpatého nájomníka, prešiel mesiac alebo skôr prefrčal ako jeden deň.
Nikto Macíka nechcel A z 1228 ľudí, čo polajkovali fotky, ani jediný nemal záujem.
Teraz, po 30 dňoch, už asi chápala, prečo.
Za ten mesiac sa toho udialo veľmi veľa. Keby to mala opísať celé, dopadlo by to ako Tolstého Vojna a mier rozdelená do štyroch zväzkov.
Ale v skratke: Macík bol veľmi vnímavý mačiatko.
Napríklad pochopil, že nemá driapať gauč (aj keď nie vždy poslúchol).
Skúšal aj nové zamestnania. Začal ako interiérový dizajnér vďaka nemu Zuzana vymenila už štyri záclony a nakoniec ostali okná úplne holé.
Potom bol chvíľu šéfkuchár ochutnal všetko zo stola a hneď vypľul: ani kyslé uhorky, ani zavárané huby, ani zemiaky mu nechutili.
Nakoniec pochopil, že najlepšie je len robiť Zuzane radosť a šťastie.
Samozrejme, že radosť a šťastie malo každé svoje predstavy.
Pre Zuzanu bolo radosťou dobre sa vyspať či mať hotové zákazky o čom mohla len snívať, odkedy je Macík s ňou.
Ak si sadla či ľahla, hneď prišiel a pýtal sa očami: Ideš sa hrať?
A potom nasledovali také kúsky, až jej došli slová.
Zuzana už celkom chápala Oľgu Sedlákovú, ale robiť by to nedokázala odviesť mača na chalupu. Ani keď bola totálne unavená z jeho výstrelkov.
No boli aj pozitíva. Predovšetkým zabudla riešiť, čo jej v živote chýba otázka zmizla.
Začala tiež rýchlejšie upratovať byt (nie, že by bolo menej bordelu, no bola vystimulovaná upratať všetko dovtedy, kým Macík ešte spal).
A koľko radosti za ten mesiac! Na celý život dosť!
Ako matka, keď jej dieťa urobí prvé kroky, tak sa Zuzana tešila, keď sa Macík naučil chodiť sám do záchoda.
Netrvalo to málo budil ju aj o jednej v noci, o tretej tridsaťdeväť či o pol piatej ráno. Ale teraz? Už to bolo dávno za nimi.
A aká bola šťastná! Plakala od radosti, že si môže konečne pospať o pár hodín viac.
Macík si medzičasom obľúbil prepínať nočnú lampu (v noci zapnúť, vypnúť, zapnúť, vypnúť), až ju Zuzana musela schovať do skrine, kde sú aj záclony (v byte bez nich je omnoho svetlejšie).
Jednoducho všetko možné. Ako u každého.
A Zuzana si zvykla.
A tiež si po mesiaci uvedomila zaujímavú vec:
Vlastne to nie Macík býva u nej, ale ona chodí na návštevu k nemu.
Veď je celé dni v práci a on je tu pánom bytu. Večer ju víta, ráno vyprevádza.
A Zuzana si s úsmevom uvedomila, že už viac nemusí hľadať lepší domov pre Macíka lebo ona je tá pravá a milujúca majiteľka s láskavými rukami, ktorá k nemu patrí.
Ochotná byť hore o štvrtej ráno a hrať schovávačku či futbal, alebo ho hladkať, keď sa rozvalí na jej posteli a zaberie polovicu.
Áno, je pripravená a neľutuje.
Lebo ho miluje. A to chlpaté zviera jej lásku opätuje
Už ju nebudí ráno, nech si oddýchne pred ďalším dňom.
Príde potichu, pritúli sa na kraj postele a čaká, kým sa Zuzana zobudí.
Len ticho čaká. Aj keď občas v jeho očiach vidno výčitku: No, dokedy budeš spať, panička? Ja tu smútim…ale nech si hovorí kto chce čo chce, Zuzana vedela svoje.
A tak ráno, keď v kúpeľni znova našla zrolovaný koberec a v kuchyni rozhádzané sáčky s cestovinami, len sa usmiala a dodala:
Vieš čo, Macík, aj keď mám veľa roboty, aspoň nikdy nie je nuda. Káva síce vychladla, sviatočné záclony už nemáme, ale teba tu áno.
Macík sa jej otočil chrbtom a s vážnou dôstojnosťou začal starostlivo umývať ušká. Zuzana sa dívala na tú chlpáčovu rutinu a uvažovala, po koľkých ďalších spoločných mesiacoch príde na to, že domov nie je o tom, ako vyzerá byt, ale kto v ňom večer pri vás pradie.
Vonku sa začalo pomaly brieždiť, svetlo hralo na parketách a Zuzana cítila, že aj to, čo jej celý čas v živote chýbalo, je v skutočnosti veľmi jednoduché. Rozhodla sa, že dnes už nič nenaháňa ani termíny, ani odpovede na nezmyselné otázky.
Len si posadila Macíka na kolená, za oknom počúvala ruch ranného mesta, a pocítila, že domov je miesto, kde síce nič nie je dokonalé ale všetko je presne tak, ako má byť.
Macík spokojne zamrmlal a zaspal jej v náručí.
A Zuzana si uvedomila, že práve takto to malo byť od začiatku. Nič jej už nechýbalo. Stačilo len otvoriť dvere v správnej chvíli a nechať sa prekvapiť životom.
Pretože najlepšie veci si nás nájdu samy. Možno v kartónovej krabici od hrnca a možno v podobe malého, šialeného chumáča šťastia menom Macík.
