Zvyky v rodine môjho manžela mi spôsobujú nevoľnosť, nedokážem k nim chodiť.
Nedokážem ísť na návštevu k rodičom svojho manžela, pri niektorých z ich zvykov sa mi doslova dvíha žalúdok. Nemôžem sa ovládnuť, je mi nepríjemné sedieť s nimi za stolom. Rada s nimi pokecám, no k stolu si s nimi sadnúť naozaj neviem. Môj manžel to takto nevidí a svokra si o mne myslí, že som len nejaké rozmaznané dievča bez štipky rešpektu, ktoré všetko berie zle.
S mužom, našťastie, bývame oddelene. Bohužiaľ, rodičia môjho manžela nebývajú až tak ďaleko, aby stačilo telefonovať, takže raz za čas k nim jednoducho musím. Vždy je to pre mňa stres a snažím sa nájsť výhovorku, len aby som nemusela ísť. Jeho rodina je pritom celkom normálna otec aj mama pracujú, obaja majú vysokú školu, dom majú čistý a útulný, lenže keď si sadnú k stolu, prebieha mi telom nepríjemný pocit. Som, priznávam, trošku prieberčivá: z lyžičky, ktorú už môj muž oblízal, by som si nikdy neodobrala. Nejde to, nech sa snažím akokoľvek…
S manželom sa to časom zlepšuje, predsa len je mi bližší. Ale s jeho rodičmi sa stále nejako neviem zžiť. U nich je všetko veľmi priamočiare. Napríklad svokra šalát mieša v jednej mise, ochutná ho, olíže lyžicu a šup naspäť do misy. Toto mi je veľmi proti srsti.
Ďalší príklad: oni si dajú pálenku, ja si zvyknem doniesť víno. Svokra bez váhania vezme môj pohár a ochutná. Nerozumiem, prečo to robí, mne to príde minimálne nehygienické. Ja sa snažím potichu pohár vymeniť, ale nejde to vždy nenápadne. Správanie svokra ma niekedy rozčuľuje. Celý večer ma potom podpichuje, občas dosť nepríjemne. Môj muž sa síce zastane, ale na tom sa nič nemení.
Svokra má navyše zvyk vrátiť späť nedojedené jedlo. Napríklad si zohriala polievku, nezjedla ju, tak obsah taniera vráti naspäť do hrnca a dá to do chladničky. To robí so všetkým. Aj zvyšky šalátov, ktoré ostali po hostine na tanieroch hostí, dá naspäť. Preto u nej jem jedlá výhradne čerstvo pripravené. Inak je vysoká pravdepodobnosť, že sú tam zvyšky z cudzích tanierov.
A ešte niečo svokra rada pľuje na panvicu predtým, ako na nej niečo smaží, vraj aby zistila, či je dosť horúca. Je milión spôsobov, ako to zistiť hygienickejšie, ale ona tvrdí, že pri tej teplote je to jedno. Ja však mám z toho úplnú hrôzu, raz som to videla a odvtedy na to nemôžem zabudnúť.
Spätne ma úplne dorazilo, keď nechali psa dojesť zvyšky z tanierov. Po oslave dali misu s pečenými zemiakmi a gulášom na zem, pes to oblízal a oni potom tú istú misu položili do drezu s ostatným riadom, akoby sa nič nestalo.
To som už nezvládla a ozvala som sa, že jesť po psovi už je na mňa priveľa. Lenže oni sa na mňa dívali ako na blázna že riad je predsa dobre umytý, čo riešim? Ale pes by jednoducho nemal jesť z tanierov, z ktorých sa neskôr bude jesť. Navrhla som svokre, že keď je to také v poriadku, nech mi umyje psovu misku a nech z nej zjem, urazila sa na smrť. Veď podľa jej logiky to nič nie je, keď je to umyté. Manžel tvrdil, že som to prehnala, ale ja si myslím, že mám pravdu.
Naozaj neviem, či ešte niekedy chcem navštíviť svokrovcov. Alebo tam ísť aspoň so svojím vlastným jedlom a riadom, ale to by hneď bola urazená a pokazila by sa oslava. Neviem, čo robiť. Nechcem privodiť manželovi stres, lebo keď tam nebudem, bude sa mu to zle znášať, no ja tam jednoducho nechcem ísť.
Najradšej by som sa presťahovala do iného mesta, aby som už k svokrovcom nemusela chodiť. Rada si s nimi zavolám, ale ich návštev by som sa najradšej nadobro vzdala.
