Lenka a Ján boli na svadbe jej najlepšej kamarátky. Oslava sa blížila ku koncu, keď moderátor oznámil: teraz bude nevesta hádzať kyticu. Lenka sa nechystala zúčastniť, stála stranou, keď zrazu zbadala — kvetiny letia priamo k nej. Automaticky zdvihla ruky — a kytka sa ocitla v jej dlaniach. Hostia zatlieskali, zatiaľ čo Ján divadelným gestom schytil hlavu. Bolo to očakávané — muži často predvádzajú také scény, keď ich dievčatá chytia „tú osudovú“ kyticu.
Lenka sa už vracala k svojmu stolu, keď počula rozhovor za pootvorenými dverami. Spoznala Jánov hlas.
„No, teraz sa drž!“ chichotal sa niekto. „Lenka tvoja už je v myšlienkach na úrade. Kyticu chytila!“
„Ako sa pripúta, tak sa aj odpúta,“ odsekol Ján. „Ja sa ženiť takých päť rokov určite nechystám. A takto ma dobre kŕmia.“
„Stavím sa, že za pol roka ju sám zoberieš na úrad? A ak nie, nájde si niekoho úspešnejšieho. A ty ostanéš s hrncami a ponožkami.“
„Drž ma za slovo! Bývame spolu už rok — ona nikam nepôjde. Bude variť kapustnicu a prať mi prádlo.“
Lenka stuhla. Vnútri jej všetko vychladlo. Nerobila scény — nechcela pokaziť kamarátke svadbu. Vzala si kabát, vyhodila kyticu do koša pri východe a privolala si taxík.
S Jánom bývali v podnajme, všetko delili napoly: nájom, účty, jedlo. Ján sa snažil všetku domácu prácu hodiť na Lenku, no tá jasne dala najavo: ak je ona pani domu, on musí byť sponzor. To sa mu nepáčilo. A tak nerád začal umývať riad aj upratovať.
Avšak pred kamarátmi sa predvádzal ako „macho“, ktorého žena šťastne preberá jeho ponožky.
Keď sa vrátila domov, Lenka v ticho vyvliekla kufor. Väčšinu vecí mala u rodičov, takže balenie zabralo len pol hodiny. V kuchyni vysypala odpadkový kôš, vyhodila všetko z chladničky a zalejala to kapustnicou. Rozmýšľala, či jeho tričká nenamáčať do tej bryndze — no napokon to nechala tak.
A odišla.
Za týždeň sa jej život zmenil. Ponúkli jej prestup do centrálnej kancelárie — skutočný kariérny posun. A potom… test ukázal dve čiary. Tehotenstvo.
Rozhodnutie bolo naliehavé: kariéra alebo materstvo. Lekár potvrdil, že je to skoro, má čas na rozmýšľanie. Lenka si vybrala kariéru. Absolvovala zákrok, vybavila si prestup, zobrala si pár dní voľna a zalezla spať. Iba spať. Bez niekoho ponožiek.
Kamarátka Zuzana, práve návratom z medového mesiaca, ju prišla pozrieť:
„Veď vy ste boli ideálny pár! Myslela som, že už vyberáš prstene.“
„Odišla som. Nie je môj človek. A to „ideálny pár“ — to bolo len navonok. A vlastne…“ Lenka váhala, no prekvapivo sa jej všetko vypovedalo. O tehotenstve, o rozhodnutí.
Zuzana prikyvovala. Sľúbila, že bude mlčať. Ale ako to už býva, povedala manželovi. A ten — Jánovi.
Ten prišiel k rodičom Lenky:
„Ako si to mohla urobiť? To bol aj moje dieťa!“
„A ty — kto si mi? Muž? My sme boli spolu len na tvojej pohovke a v tvojej hlave.“
„Pomohol by som! Peniazmi! Výchovou!“
„A spýtal si sa ma, či chcem byť závislá od tvojich almužien? Či chcem byť sama? Vybrala som seba. Ty si príliš malý človek na to, aby si bol otcom.“
„Prečo si vyliala odpadky do chladničky?“
„No, prepáč, mala som náladu. Zbohom, Ján.“
Pozeral sa za ňou. O dva dni neskôr mal platiť večeru pre celú ich partiu — stavka je stavka.
A áno… Ľudia si naozaj kopú jamy jazykom.
