STRATENÝ SYN
Ľubica vychovávala syna sama. S manželom, ktorý bol večerníkom, sa po pôrode okamžite rozviedla. Pomáhal jej s dieťaťom a aj finančne otec. Čo by Ľubica urobila, keby on nebol, si ani nevedela predstaviť.
Po rozvode peniaze katastrofálne chýbali, manžel neplácal výživné. S synom sa vynútila práca. A tak otec, s povzdychom, povedal:
No tak, treba tak, choď pracovať. Ja budem s Ľubošom, zvládnem to, neboj sa.
Ľuboš tak zostal neustále so starcom. Ľubica trochu závistlivo sledovala, aké silné bolo spojenie chlapca so svojím dedom. Celé dni strávila v práci a nemala pre neho čas.
Jedného rána sa pripravovala do práce, keď Ľuboš vstal neobyčajne skoro a radostne vyhlásil:
Dnes ideme s dedkom po hubách, čo myslíte?
Obrátila sa k otcovi:
Ocko, naozaj? Kam íš tentoraz?
Do Kremnického lesa, hovorili, že tam vyrastajú jedlá huby.
Otec Ľubice bol zdatný hubár a rybár, od detstva učil vnuka do lesa. Ľubica nepodávali odpor, len povedala:
Len neskôr, prosím, nechoďme až do noci.
Keď budeme dlho blúdiť, naplníme košíky a potom domov, však, Ľuboš? mrmlal dedko s mrknutím.
Do koncovej zastávky dorazili autobusom, potom sa prešli pešo. Kremnický les začínal už pri východe z mesta, takže ani sedemročnému Ľubošovi nebolo ťažké tam doraziť.
Keď sa ešte nevybrali do lesa, zastavila pri nich auto.
Čaute, Janko, kam sa chystáte, zase po hubách?
Odkryl vodič starý známy otca, Andrej. Janko odpovedal:
Áno, počul som, že huby sú tu v hojnosti.
V Kremnickom lese už všetko vybrali. Ešte ďaleko, v Turčianskom lese, tam je ešte poriadok. idem tam teraz, chceš so mnou?
Ak nespôsobíš problém, vhoď nás.
Andrej vyložil Janka a Ľuboša pri okraji Turčianskeho lesa. Dohodli sa, že sa vrátiť pokúsia na spolujazdy, a ak sa nezdarí, zavolajú Andreja, ktorý ich vyzdvihne.
Ľuboš, veselý a hovorivý, kráčal lesom. Miloval výlety s dedkom ten mu vždy všetko vysvetľoval, netrvalo mu ani chvíľu odpovedať na milión otázok sedemročného chlapca. Pre Ľuboša bol dedko hrdinom, ktorý vie o všetkom.
Huby skutočne hojne vyrastali. Zaujmu sa do hĺbky lesa, keď zrazu starý Janko, zmäteným gestom ruky, spadol.
Ľuboš najprv nebol vystrašený. Prišiel k Jankovi a spýtal sa:
Dedo, zakopl si sa?
Dedko neodpovedal, nehnul sa. Chlapec pocítil strach. S veľkou námahou ho prevrátil na chrbát. Trúpil ho, ale Janko nepreukazoval žiadnu reakciu. Ľuboš zakričal:
Dedo, vstávaj! Čo sa deje, prosím, vstávaj! Bojím sa, dedko, vstávaj!
Večer Ľubica prišla domov a nenašla ich. Hneď začala volať otca, ale telefón bol mimo signálu.
Čo keby ešte nevyšli z lesa? zamyslela sa a začala sa báť.
Po hodine sa úzkosť premenila na paniku, po dvoch hodinách už sedela na police a šepkala do mikrofónu, snažiac sa rozbehnúť strážneho. Ten však nebol lhosteľ a po počutí slov: Dieťa s dedkom! Les! Nevrátili sa! okamžite privolal dobrovoľníkov.
Dobrovoľníci reagovali rýchlo. Neprešlo ani dve hodiny, ako prvá skupina s Ľubicou, ktorá už odmietala čakať doma na správy, a s niekoľkými policajtmi začala prehľadávať les. No prehľadávali KREMNICKÝ LES!
Najprv Ľuboš iba brečal pri nehybnom dedkovi. Potom si povedal:
Uvoľni sa, miláčik, dedko ťa učil, aby si v ťažkostiach neklesával. Dostaň sa do pokoja!
Chlapec si na seba vrátil päsť, pomáhalo mu to, prestať plakať.
Musím počúvať, či dedko dýcha povedal si znovu.
Najviac ho strašilo, že možno neďucha. Prekonal sa, položil hlavu na dedkovo hrudník. Hrudník, síce slabo, ale zjavne sa zdvihal.
Dýchá, dýchá! radoval sa chlapec. Stačí počkať, kým sa zotaví.
Ďalší pokus o volanie matke zlyhal signál chýbal. Tak Ľuboš len čakal.
Večer padal. Keď sedel, spomínal si všetko, čo mu dedko učil o prežití v lese.
Keď zapadne noc a dedko sa neprebudí, zamrzne na chladnej zemi. Musím konať!
Vytiahol zo svojho batohu zápalky, našiel tenké vetvičky a podľa pravidiel rozohrel oheň. Nehneď to nešlo, ale nakoniec plameň vzplanul.
Teraz musíme zozbierať drevo, kým nie je tmavo. Potrebujem dosť na celú noc.
Začal trhať vetvy zo smrekov. Hneď ich nosil a dával pod dedka.
Nezmrzneš, dedko. Zoberiem ďalšie a zakryjeme sa. Tak, ako si učil.
V noci sa bála každé šumenie lesa, chlapec sa trasol až po závraty. Ležal pritlačený k teplému telu dedka, prikrytý vrčkovým plaštom. Keď oheň začínal hynúť, Ľuboš odvážne vstal a pridal drevo.
Pamätám si, dedko, oheň nesmie zhasnúť. Pamätám si.
Ráno napil čaj z termo kanvicu, ale nepil celý. Polovicu podal dedkovi do úst, podpínajúc mu hlavu.
Potrebujem vodu, bez nej neprežijeme, pomyslel si chlapec.
Nedaleko odtiaľ videli horský potôčik.
Ale čo ak po ceste k potôčiku stratím smer?
Pozrel sa okolo a všimol si kríky s červenými bobuľami.
Vlčie bobule, nie sú jedlé, spomenul si na dedkove slová.
Ale nezjedz ich, budú mi neskôr užitočné. Naplnil termo kanvicu bobuľami a šiel k potôčiku, za sebou zanechávajúc stopu červených perličiek.
Hľadanie zadržiavaných v Kremnickom lese trvalo už tretí deň. Les bol prehľadávaný viackrát. Z mesta prichádzali noví dobrovoľníci, keď počuli o nešťastí.
Chlapec s dedkom sa zdali ako pohrebníci v hlbinách.
Ľubica, takmer neospala tri dni, s čiernymi kruhmi pod očami, bežala medzi dobrovoľníkmi a žiadala, aby hľadanie neustávalo. Vyhýbala sa celému lesu, akoby mala spadnúť od únavy, no strach o blízkych jej dával silu.
Na štvrtý deň hľadania dobrovoľníci už nevideli únavu v matke, ktorá plakala od žiaľu. Jeden z nich, nabitý odvahou, k nej povedal:
Štatistiky hovoria, že po troch dňoch v lese šance nájsť živých sú malé. Les sme prehliadli. Za lesom je močiar, možno by sme tam mali hľadať.
Nie! zakričala Ľubica. Otec dobre poznal terén, nikdy by nenechal Ľuboša v močiar! Sú živí, viem to! Musíme hľadať ďalej!
Piaty deň sa Ľubica vracala z lesa krehkou chôdzou. Auto, ktoré prechádzalo, prudko zabrzdilo a spomalilo. Z neho vystúpil Andrej dobrý známy otcovho otca.
Ľubica, nepoznám sa. Čo sa tu deje? spýtal sa, rozhlížajúc sa po dobrovoľníckom vozidle a ľuďoch.
Po počutí situácie zčervenel.
To bolo áno, pred piatimi dňami som ich vozil k Turčianskému lesu.
Poďte sem, všetci sem! kričala Ľubica.
O niekoľko hodín neskôr mladý študentdobrovoľník prešiel skupinou do Turčianskeho lesa. Cítil vôňu dymu a išiel smerom k ňomu. Pri takmer vyhasínajúcom ohni ležali dve postavy zakryté plaštom.
Chlapec, bez nádeje na zázrak, potichu volal:
Ľuboš!
Keď sa jedna z postáv pohla, ukázalo sa, že je to chlapec.
Dlho ste nás hľadali. Dedko sa viackrát prebudil, dával som mu vodu a chlieb. Je nažive, len pri vedomí, povedal slabým hlasom Ľuboš.
Zdeformovaný chlapec v náručí rovnako zdevastovanej matky sledoval, ako jeho dedko odnášajú sanitkou.
Dedo, prosím, ži, potrebujem ťa! Mám ťa ešte veľa čo mať naučiť, šepkal Ľuboš.
