Čo to je? ozvalo sa hlas svokry po celej kuchyni. Držala v ruke roztrhnutú porcelánovú šálku z porcelánovej služby, ktorú jej daroval zosnulý manžel. To si rozbila ty?
Jana stála ako zamrznutá, nevedela, čo povedať. Samozrejme, že to nebola ona. Pravdepodobne to bola malá Anička, päťročná vnučka svokry, ktorá ráno poobívala po kuchyni. Ale pravda by ju postavila do pozície, že ju babka bude hnevať.
Neviem, pani Antonína, šepkla Jana. Možno som ju neúmyselne štipla, keď som umývala riad.
Svokra si stiahla pery a v jej očiach sa mihlo niečo, čo sa dalo nazvať triumfom.
No jasné! Vždy to isté. Dvadsať rokov žijeme v mojom dome a ani korunu úcty. Vieš, aký pre mňa ten porcelán znamenal!
Môžem to opraviť, navrhla Jana. Bude to takmer neviditeľné.
Nesahej! Len to ešte viac zhoršíš.
Do kuchyne vstúpil Viktor, Jannin manžel. Zúfalo si pretrhol čelo pravdepodobne zase bol po zmene hlava. Viktor bol hlavný strážny v obchodnom centre a neustály hluk mu len pridal migrény.
Čo sa stalo? spýtal sa, pozerajúc na svokru aj manželku.
Tvoja milá rozbila môj čajový porcelán, svokra starostlivo zabalila roztrhnutú šálku do uteráka. Ten, čo ti otec daroval.
Jana očakávala, že Viktor sa postaví za ňu alebo aspoň poviem, že je to len šálka. Viktor však len povzdychol:
Janka, koľkokrát ešte? Koľkokrát ti mama hovorila, aby si bola opatrnejšia s jej vecami.
Ale ja som ani začala Jana, ale zastavila sa. Hádať sa bolo zbytočné.
Viktor si vzal z chladničky fľašu kefíru a odišiel do izby. Jana zostala sama so svokrou, ktorá si dramaticky otierala slzu.
A prečo ja to všetko, nadýchla sa pani Antonína. Celý život som sa snažila pre rodinu. Dom udržiavala, syna vychovávala. A teraz toto
Jana potichu otriasla rukami o uterák. Chcela plakať, ale vedela, že slzy len potešia svokru. Po dvoch desaťročiach pod jednou strechou sa naučila ovládať emócie. V dome pani Antoníny jej slzy nikomu neboli.
Pôjdem venčiť prádlo, povedala Jana a popadla sa do dvora.
Večer, keď sa dcéra Oľga vrátila z vysokých škôl, Jana sedela na verande a triedila fazuľu. Dcéra odhodila tašku na lavičku a posadila sa vedľa nej.
Mami, prečo si taká smutná?
Všetko v poriadku, len som unavená, odpovedala Jana, snažiac sa usmiať.
Oľga bola bystrá dieťa. S osemnástimi rokmi už rozumela zložitému rodinnému vzťahu.
Zase svokra? spýtala sa priamo.
Jana mlčala, ale to stačilo.
Mami, koľkokrát ešte to vydržať? Prečo sa nikdy nepostavíš za seba? Vieš, že Anička hrávala s tým porcelánom. Videla som to ráno.
Ticho, Jana sa leklo otočila. Nie je potrebné napínať vzťahy. Anička je malá, prečo by mala počúvať babkine narážky.
A ty, teda, počúvaš narážky práve teraz? dcéra odtrhla dlhú ružovú hrebienku z čela. Vieš, občas mám pocit, že si v tomto dome úplne cudzinou. Ako slúžka.
Jana sa zachvelela. Dcéra povedala to, o čom si sama myslela celé roky cudzinou. Nie svojou. Napriek dvadsiatim rokom manželstva.
Nehovor hlúposti, povedala prísne. Sme rodina. Lenže bývame v dome pani Antoníny. Je staršia, potrebuje pozornosť a starostlivosť.
A ty to nepotrebuješ? Oľga vstala. Idem sa prezliecť.
Keď dcéra odišla, Jana odložila fazuľu a pozrela na svoje ruky, vypružené od neustálej domácej práce, s popraskanou pokožkou. Kedysi bola sestrou v okrese a snívala o štúdiu medicíny. Potom stretla Viktora, zamilovala sa, otehotnela A po materskej svokra trvala na tom, aby neterka spravovala dom a nepracovala na zmenách. Syn má dobrú prácu, prečo by si mala bežať po nemocnici? Doma je dosť práce a o dieťa sa treba starať, vravela. Viktor súhlasil. A tak sa narodil Alžbetka a otázka práce sa rozplynula.
Na večeri toho dňa bolo ticho. Iba Anička, vnučka pani Antoníny a dcéra mladšieho syna Vlahom, rozprávali sa neustále. Vlah a jeho manželka Irena bývali inde, ale Aničku často nechávali u babky.
Dnes mi Iriška kúpila nové šaty, chlácholila sa dievča. Ružové, s čipkou! Vyzerám v nich ako princezná!
Samozrejme, milá moja, usmiala sa svokra. Si u nás najkrajšia princezná.
Babka, prečo teta Jana nikdy nenosí pekné šaty? Vždy má na sebe to isté.
Jana zamrzla s lyžičkou pri ústach. V krku mala uzdu.
Anička, odvolala svokra. Takéto slová nie sú slušné.
V hlase však nebola pravá výčitka, skôr spokojný tón.
Teta Jana má iné
