Dnes som si znova uvedomil, ako krutý môže byť život. Poznám jednu ženu, Zuzanu, ktorá má teraz sedemdesiat rokov. Nedávno ju postihla mozgová príhoda, a tak skončila v nemocnici v jednej z bratislavských štvrtí. Presný dôvod nepoznám – či vek, nezdráva strava, málo pohybu, alebo všetko naraz.
Jej syn, Matej, už roky žije v Košiciach, ďaleko od Bratislavy. Má vlastnú rodinu – manželku a dve deti. Keď Zuzanu odviezla sanitka, susedia mu zavolali. Príbuzní z druhého kolena sa o tom dozvedeli a teraz ju navštevujú, nosia lieky a snažia sa ju povzbudiť. Zuzana sa pomaly zotavuje, no ešte stále nemôže vstať z postele.
Matej zavolal len raz. Poslal peniaze na lieky – a tým jeho účasť skončila. Neprišiel, neopýtal sa, ako sa matke darí. Má prý vlastné starosti, ktoré potrebuje riešiť. Je mu jedno, čo sa s ňou deje. „Čo jej pomôžem, keď prídem?“ povedal niekomu z rodiny. Podľa neho sú peniaze všetko, čo od neho treba.
Naopak, ďalekí príbuzní chodia do nemocnice každý deň. Kupujú lieky, pýtajú sa Zuzany na zdravie, dopytujú sa lekárov na každý detail. Ich starostlivosť je to jediné, čo ju v týchto ťažkých chvíľach drží nad vodou.
A tu si kladiem otázku: Čo sme my, rodičia, pokazili, keď sa k nám deti takto správajú? Som presvedčený, že vzťah detí k rodičom je odrazom toho, ako sme ich vychovali. Pozerajú sa na nás, vstrebávajú naše slová, činy, hodnoty. Ak sme boli chladní alebo nespravodliví, nečudujme sa, že nám vracajú rovnakú mieru ľahostajnosti.
Verím, že neexistujú zlé deti alebo vnúčatá – len rodičia, ktorí nedokázali dať správny príklad. Ak chceš byť dobrým rodičom, ukazuj to skutkami. Ak dieťa videlo matku starať sa o vlastnú matku, naučí sa to. Ale v Zuzaninom prípade to bolo inak. Matej nevidel, ako by sa jeho matka starala o svoju matku v posledných rokoch jej života. Zuzana sa od vlastnej matky odvrátila, a teraz jej syn kráča v jej stopách.
Život je ako bumerang – všetko, čo urobíme, sa k nám vráti. A napriek všetkému je v tom určitá spravodlivosť. Zuzana leží v nemocnici, obklopená cudzími ľuďmi, nie vlastným synom, a teraz žne, čo zasiala. Je to trpké, ale možno je to pre ňu – a pre nás všetkých – príležitosť zamyslieť sa.
