— No tak, dcérka, už ste sa porozprávali? Včera som videla takú peknú Škodu! Bielu, s koženým interiérom. Krásna. Len tristo tisíc eur, — hlas Tamary Jozefovnej znel hravo, no skrýval v sebe jemný tlak.
— Mami… — Zuzana vydýchla a zatvorila notebook. — Už sme o tom hovorili. Máme hypotéku, Anička choruje každý mesiac. Kde ti mám zohnať tristo tisíc? Pozri si niečo jednoduchšie.
Z izby sa ozývali detské výkriky. Jozef sa s Aničkou preháňal po zemi, keď sa vyzúvala z ponožiek. Bolo dvadsať minút po ôsmej. Zuzana mala o desať minút vyjsť do práce. A práve teraz sa táto rozprava o aute vrátila v najnevhodnejší moment.
— Tak si zoberte úver, — pokojne odvetila Tamara a pritiahla si k sebe misu s koláčikmi. — Ste mladí, máte dobré práce. Nechcem to na pohreb, ale na užitočnú vec.
Zuzana sa prudko otočila k matke, s päsťami zatknutými.
— A čím to budeme splácať, mami? Vzduchom? Počúvaš vôbec, čo hovorím? Už máme hypotéku!
Tamara frfla, skrížila ruky a odvrátila sa.
— Hej, hej. Jozefovi rodičia majú auto, a ja som zasa niekde na okraji záujmu, však?
A tu Zuzanu preskočilo.
— Jozefovi rodičia si auto kúpili sami. Predali staré, šetrili. Nikomu nič nežiadali. A ty si práve včera spravila vodičák a už by si chcela Škodu za tristo tisíc?
— A prečo si myslíš, že som si práve teraz spravila vodičák?! — vybuchla Tamara. — Lebo som ťa vychovávala, každú korunu na tebe utratila, na tvoje štedre vianoce šetrila! A teraz, keď konečne mám príležitosť, tak ma odkopnete.
Zuzana pohľadom hľadala Jozefa. Ten pomáhal dcére obuť topánky a vyzeral unavene a rozpakovito. Ako vždy, nevmiešal sa. Dúfal, že sa to nejako vyrieši. Ale zo stiesnených perien bolo jasné, že ho to už serie.
— Mami, veď sama si mi vravela, že sa bojíš ísť za volant. Pozri, nie sme netvory. Ale nemáme zlatú kreditku, — Zuzanin hlas sa z hnevu menil na únavu. — Pomáhame ti, ako vieme. Platíme ti nájom, lieky, darčeky, to a tamto…
Tamara sa chytila za srdce tak divadelným gestom, akoby si práve spomenula, že má vysoký tlak.
— Aha, už viem, na čom sme. Takže teraz mi budeš vyčítať každé euro?
Zuzana prudko vydýchla, akoby vypúšťala nahromadené napätie. Malo v ústach sucho, dlane sa jej potili. Nebol to prvý rozhovor o aute, no dnes bol obzvlášť ostrý. Všetko sa zmiešalo: nedostatok spánku, neustále Aničkiny chorôbky, práca, nezaplatené účty v schránke.
A tu Tamara spustila vetu, ktorá dcéru dorazila:
— A čo keby som ti pozerala na Aničku? Keď bude chorá. Ty budeš môcť pracovať, viac zarobiť. Potom by sme ten úver zvládli.
Zuzana na chvíľu úplne stuhla.
— Počka”No teda,” povedala Zuzana s tichým úsmevom, keď Tamara po prvý raz od tých troch mesiacov prekročila ich prah s párom domácich buchiet v rukách, “takže teraz už ti ide o vnučku, a nie o Škodu.”
