— Ako si to mohla urobiť?! — kričala Zuzana, zatrasúc pomačkaným papierom. — Ako si mohla podpísať túto sprostosť?!
Jana sa zľakla, odložila šálku s čajom a pomaly sa otočila k sestre. Na jej tvare nebola ani stopa ľútosti, len únava.
— Podpísala som a bolo. Čo je také hrozné? — pokrčila plecami. — Dom predsa musíme predať, vždyť si sama hovorila…
— Hovorila?! — Zuzanin hlas sa triasol od rozhorčenia. — Hovorila som, že sa musíme dohodnúť! Spolu, Janka! A ty si za mojimi chrbátom, potichu, dohodla s realitkami! A ešte si stanovila cenu na polovicu nižšiu!
— Nie na polovicu, len… — začala Jana, no sestra jej nedala domluviť.
— Na tretinu! To je snáď lepšie?! Tento dom nám nechala mama, chápeš? Obom! A ty si myslíš, že tu si pánka?!
V kuchyni nastalo ticho. Len staré hodiny na stene tichounce tikali, tie isté, ktoré mama kedysi priviezla z Rakúska. Jana mlčala a pozerala sa z okna na dvor, kde sa kedysi so Zuzou hrali na guličky.
— Vôbec si uvedomuješ, čo robíš? — pokračovala Zuzana, no už tichšie. — Mám syna, ktorý ide na vysokú, potrebujem kopu peňazí. A tvoja dcéra sa chystá vydať, svadba stojí majland. Obe potrebujeme tie peniaze ako soľ!
— Presne tak, — otočila sa Jana. — Potrebujeme ich. Preto som sa ponáhľala. Kým sú záujemcovia, kým je o náš štvrť záujem. Neskôr by si len tak dom nepredala.
— Ale veď sme sa dohodli! — v Zuzaninom hlase boli slzy. — Sľúbila si, že sa dohodneme spoločne!
— Dohodli, dohodli… — mávla rukou Jana. — A potom si týždeň nebola dosťupná, nezdvihala si telefón. Zákazníci nebudú čakať, majú výber.
Zuzana klesla na stoličku a položila hlavu do dlani. Papier s zmluvou ležal na stole, akoby sa jej vysmieval.
— Musela som ísť k tete na dedinu, — šepkala. — Bola chorá, úplne sama. Hovorila som ti…
— Hovorila, nehovorila… — odbyla ju Jana. — Vec je vybavená. Peniaze dostaneme za mesiac, rozdelíme sa rovnako, a hotovo.
— Hotovo?! — Zuzana sa prudko postavila. — Myslíš si, že je všetko vybavené?
Jana si naliala ďalší čaj a sadla si oproti sestre. Vyzerala pokojne, takmer ľahostajne.
— A čo ešte? Dom sa predáva, peniaze rozdelíme. Spravodlivo.
— Spravodlivo… — trpko sa usmiala Zuzana. — A bolo spravodlivé nie ma opýtať? Nepočkať, kým sa vrátim?
— Zuzka, nech už s tým dramatizovaním! — zavrtela hlavou Jana. — Predsa predávame dom. Ani jedna z nás tu nechce žiť.
— Nechce?! — Zuzanine oči zablyšteli. — A kto sem chodil každý víkend? Kto kopával na záhrade, opravoval strechu? Kto pomáhal susedom starať sa o dom?
— No a čo? — pokrčila plecami Jana. — To je tvoje hobby. A ja som, mimochodom, všetky tie roky platila účty.
— Účty… — Zuzana sa postavila a pristúpila k oknu. — Janka, pamätáš vôbec, ako sme tu žili? Ako nás mama vychovávala? Pamätáš, ako sme v tejto kuchyni robili úlohy?
— Pamätám, — krátko odpovedala Jana. — A čo?
— Ako čo?! — otočila sa Zuzana. — To sú naše spomienky! Naše detstvo! A ty to predáš nejakému strýkovi Jozefovi za babku!
— Nie za babku, za dobré peniaze. A nie strýkovi Jozefovi, ale rodine s deťmi. Potrebujú dom, my peniaze. Všetko fér.
Zuzana sa pomaly vrátila k stolu, vzala zmluvu do rúk. Listovala ňou, čítala, a jej tvár bledla.
— Janka, čo je tento bod? — ukázala na riadok v strede dokumentu. — Tu je napísané, že predávajúci je len jedna osoba — Jana Petrová Kováčová. A kde som ja?
Jana odvrátila pohľad.
— To… to je technická záležitosť. Vybavili to na mňa, pretože bývam v meste a ty na vidieku. Notárovi to bolo pohodlnejšie.
— Notárovi bolo pohodlnejšie?! — Zuzana vykríkla. — Janka, čo to robíš?! Podľa zmluvy vyzerá, že dom je tvoj! A ty mi potom z milosti dáš polovicu peňazí?!
— Netrepkaj tak! — Jana sa škrabila na čele. — Susedia ťa počujú, pôjdu reči. Hovorím ti, je to len formalita.
— Formalita… — Zuzana si sadla, ťažko dýchala. — Janka, sme sestry. Máme rovnakú krv. Ako si to mohla urobiť?
— Nič som neurobila! — vybuchla Jana. — Predám dom, dostanem peniaze, rozdelíme sa. V čom je problém?
— V tom, že mi neveríš! — Zuzana udrela päsťou do stola. — V tom, že si rozhodla za mňa! V tom, že ma považuješ za hlúpu!
— Nijako ťa za hlúpu nepovažujem! — zamávala rukou Jana. — Len som praktickejšia. Vždy som bola praktickejšia.
— Praktickejšia… — Zuzana sa trpko usmiala. — Pamätáš, keď mama ochorela? Kto chodil k lekárom? Kto bol v nemocnici? Kto kupoval lieky?
— No a čo? — perila sa Jana. — Ja som vtedy robila na dvoch miestach! Zarábala som peniaze na liečbu! A ty si mala voľno, tak si sedela v nemocniciach.
— Voľno?! — Zuzana vyskočila. — Janka, vtedy som prišla o manžela! Práve zomrel! A ja som ostala sama s dieťaťom! Ale aj tak som chodila za mamou každý deň!
— A ja som zarábala na jej liečbu! — zvýšila hlas Jana. — Kým ty si sedela v nemocnici, ja som makala ako kôň!
— Makala… — zašepkala Zuzana. — A keď mama zomierala, kde si bola? Pamätáš?
Jana zmlkla, pozrela sa z okna.
— Bola som na služobnej ceste. Dôležitej.
— Na služobnej ceste! — Zuz”A keď som prišla, mama už nebola…— a ja som sa nevedela rozlúčiť,” zašepkala Jana, a v ich kuchyni, ktorá už nikdy nebude taká ako kedysi, pochopili, že ani dom, ani peniaze nenahradia chvíle, ktoré spolu stratili.
