Zradila som pamiatku otca.
Elena Šimonová sa vliekla cez dvory už viac než hodinu, hoci od jej bytu po pekáreň to bola obyčajne päťminútová prechádzka. Ale v ten večer na ňu dopadol zvláštny smútok. Ani trochu sa jej nechcelo vrátiť do osamelého bytu, kde ju čakal len studený čajník, dávno neumytá podlaha a tučný kocúr Mišo, ktorý jej v uplynulých rokoch nahrádzal všetku spoločnosť ak nerátame zapnutý televízor, ktorý svišťal od rána do noci a dopĺňal prázdno aspoň zdaniu prítomnosti iných.
Nohy bolela, koleno jej nepríjemne tŕplo a počasie bolo škaredé. Napriek tomu zahnula na detské ihrisko, kde už boli všetky hojdačky a lavičky premočené. Prisadla si na okraj lavičky pod hrdzavým hríbom, ruky vtiahla hlbšie do vreciek huňatého kabáta, ktorý nosila už asi sedem rokov na nový nebolo treba ani pomyslieť.
Kedysi, ešte za života manžela, Juraja, bol svet iný. Život bol hlučný, miestami až tesný v dvojizbovom byte vyrastali deti starší Jaro a mladšia Božka. Odkedy ich však deti opustili a Juraja pochovali už pred pätnástimi rokmi, všetko sa obrátilo naruby. Deti, ktorým venovala všetko, rozleteli sa do sveta a vybudovali si vlastné hniezda ďaleko od domu. Jaro s rodinou skončil až v Košiciach, Božka zase odišla do Bratislavy, vydala sa za sľubného programátora a teraz s manželom cestujú po svete a pracovných cestách. Na mamu si spomenú najmä na sviatky, pošlú narýchlo správu Všetko najlepšie, mamka, bozkávame ťa, a priložia fotky vnúčat, ktoré jej pripadajú cudzie. Na prázdniny za ňou neprichádzajú majú jazykové tábory, Španielsko a doučovania.
Elena vzdychla a pozrela na mokrý asfalt, po ktorom poskakovala nenažraná straka. Kedysi verila, že deti budú jej oporou, že ju na staré kolená obklopia vnúčatá, budú jej volať každý večer. Skutočnosť bola omnoho všednejšia: Jaro jej zavolal raz za mesiac, a aj to len keď nezabudol: Mama, ako sa máš? Všetko v pohode? Máme veľa roboty a deti maródia. Rozumieš, nie je čas na rozhovory. A Božka došla k záveru, že keď pošlú mamke na účet pár eur, splnili si všetky povinnosti.
Dôchodok bol stále rovnaký deň: ráno vstať zapnúť televízor, nakŕmiť Miša, uvariť kašu alebo praženicu, potom znova televízor, obed, prechádzka, večer televízor a spať. Navyše sa často pristihla, že nahlas komentuje televíznych hlásateľov alebo sa s nimi háda, keď sa jej niečo nepozdávalo. Mišo na ňu zvykol zazerať žltým okom, spokojne zašvihal chvostom a presunul sa na kreslo.
Ten večer sa jej domov skutočne nechcelo. Byt bol prázdny a dusný. Aj keď začalo poprchávať, sediac na lavičke si len pritiahla kabát a natiahla čiapku hlbšie do čela.
Eľa? ozval sa známy hlas niekde zboku. Elena, ste to vy?
Strhla sa a pozrela hore. Vedľa lavičky stál vysoký, mierne zhrbený pán v staromodnom hnedom plášti a v šiltovke, spod ktorej mu vykúkali šedivé spánky a pozorné sivé oči. Hneď ho spoznala Viktor Petrovský, ktorý býval v susednom vchode a s paličkou sa prechádzal po dvore. Občas sa stretli vo výťahu alebo pri kontajneri, prehodili pár slov o počasí a išli si po svojom.
Viktor? začudovala sa Elena. Čo vy tu vonku v daždi? Prechladnete.
A vy? usmial sa a prisadol si na okraj lavičky, rozložil pod seba staré noviny. Sledujem vás už druhýkrát. Myslel som, že pôjdete domov, ale vy stále nič. Rozhodol som sa zostúpiť, či vám nie je zle.
Nie je, mávla rukou. Iba sa mi nechce domov. Smútok veľký, Viktor, taký, že keby som mohla, vyla by som.
Poznám to, prikývol, vytiahol z vrecka ploskačku. Trochu slivovice, liek na smútok. Dáte si? Ja zvyčajne nepijem, ale kedy-tedy, na ohrievanie duše, tridsať päť stupňov nezaškodí.
Elena chcela odmietnuť, potom si však povedala koho čo do toho. Nikoho tu nemá, nik ju neodsúdi. Vzala ploskačku, dala si malý glg. Páliaca tekutina zahriala telo i vnútro.
Ďakujem, podala mu ploskačku späť. A vy, prečo sám? Veď ste mali manželku?
Mal som, povzdychol Viktor a sám si dal glg. Tretí rok ako som ju pochoval. Synovia v Prahe, raz za polroka prídu, zavolajú v nedeľu. Tak si tu žijem sám. A vy?
Deti sú ďaleko, stručne odvetila Elena. Volajú zriedka. Manžel dávno preč.
Rozumiem, Viktor prikývol. Sme na tom rovnako. Dve samoty.
Mlčky sledovali, ako dážď dopadá na kaluže. Ale ticho im neprekážalo bolo zvláštne pokojné, akoby sa už poznali roky a nemuseli nič hovoriť.
Viete, Eľa, už dlhšie na vás pozerám, priznal odrazu Viktor nesmelo. Stále taká upravená, chodíte po dvore, sama. Chcel som vás osloviť, ale hanbil som sa. Dnes to je znamenie v daždi ako socha. Asi osud.
Elena naňho pozrela s prekvapením.
Prečo ste ma sledovali?
Čo iné mám robiť? zaškeril sa. Z okna vás pozorujem, už som si zvykol na presnú hodinu vašich prechádzok. Ak dlho neprídete, mám obavy.
No toto… zakrútila hlavou. Zrazu jej bolo teplo pri srdci a uľavilo sa jej, že jej samotu niekto všimol.
Nechcete, aby sme občas šli na prechádzku spolu? navrhol Viktor. Vo dvojici je veselšie aj bezpečnejšie. Aj keď o palici, v prípade núdze ochránim.
Odkiaľže pred kým? prvýkrát po dlhom čase sa zasmiala. Pred strakami?
Aj pred strakami, prikývol. Tak dohodnuté?
Dohodnuté.
Od tohto dňa sa ich život zmenil. Každý večer sa stretávali ak veľmi nepršalo a prechádzali sa parkom za domom. Viktor bol bývalý strojár, svoju mladosť strávil v továrni, na dôchodku čítal dejiny, dokonca písal malé články do miestneho spravodaja. Elena ako bývalá účtovníčka síce histórii nerozumela, ale vedela počúvať a pýtať sa správne otázky. Viktor naopak rád počúval jej rozprávanie o deťoch a o tom, ako staval s Jurajom chatu, ktorú nakoniec predali, lebo ich deťom bola zbytočná.
Ich rozhovory sa vždy natiahli do tmy. Sedávali na lavičkách, nevšimli si čas, a keď sa lúčili, Elena sa pristihla pri úsmeve. Byt prestal byť dusný musela vymýšľať, čím Viktora pohostiť, začala piecť koláče. Aj kocúr Mišo, pocítiac vôňu jedla, bol družnejší.
O mesiac Viktor prvý raz prespal u nej. Otvorene zdržali sa pri čaji, čas pokročil, bola už polnoc. Elena chvíľu zaváhala, potom povedala:
Viktor, zostaň. Pohovku rozložím.
Nebudem ti zavadzať? v očiach mu svietila nádej.
Kdeže, miesta dosť.
A tak to šlo. Najprv raz do týždňa, potom dva, potom Viktor doniesol papuče, zubnú kefku, napokon aj kufrík. Elena ráno počúvala, ako čosi šramotí v kuchyni, a cítila pokoj a šťastie. Televízor zapínali už len na správy či starý film mali si veľa čo povedať aj bez neho. Mišo najprv žiarlil, ale zvykol si a napokon spal Viktorovi pri nohách.
Viktor, urobíme zajtra holúbky? navrhla raz Elena pri čaji s medom. Kapustu milujem, ale sama si ju nepripravujem.
Jasné, ja donesiem mäso, ty predvaríš ryžu.
A tak spolu rolovali holúbky v malej kuchyni, boli spokojní, takí pokojní, že Elena neverila vlastnému šťastiu. Naozaj mi na staré kolená osud doprial taký dar?
Jediné, čo kalilo túto idylu, boli myšlienky na deti. Nedokázala sa odhodlať im povedať o Viktorovi. Vedela, ako mal Jaro aj Božka otca v úcte, Juraj bol pre nich hrdina a bála sa, že Viktora budú považovať za zradu pamiatky. Už pätnásť rokov je otec po smrti, no stále ho spomínajú. Jaro, keď jej volal, vždy pripomenul: Otec by to spravil tak alebo onak.
Viktor jej netlačil.
Eľa, deti sú tvoja vec. Povedz, kedy budeš pripravená. Počkám.
Prišiel Elenin okrúhly narodeninový deň a deti sa rozhodli, že prídu na návštevu. Jaro napísal: Mamka, na tvoj sviatok prídeme všetci, s rodinami, na tri dni. Čo chceš darovať? Elena mala najprv radosť, potom ju zaliala panika. Po byte chodila v kruhu, hryzla si pery, nevedela, čo robiť.
Viktor, povedala večer pri večeri, ide taká vec. Deti s vnúčatami prídu na tri dni.
Fajn, pokojne jedol. Predstavíš nás.
Neviem, Viktor Oni by to nemuseli pochopiť správne. Rodiča veľmi milujú Mohol by si sa zatiaľ vrátiť k sebe? Aspoň na tie dni. Najskôr sa s nimi porozprávam a potom prídeš, až ich pripravím. Bude to pokojnejšie.
Viktor chvíľu mlčal, hľadel do taniera. Potom povedal ticho:
Elena, myslíš to vážne? Pre teba som len milenec, ktorého treba skrývať pred deťmi? Pol roka bývame spolu, ľúbim ťa a ty ma len tak vyšupneš, keď prídu?
Viktor, nie je to tak len na pár dní nech nevidí cudzieho muža vo dverách. Nech mi dajú čas vysvetliť.
Dobre, povedal po chvíli. Ako povieš. Zajtra si vezmem veci. Ale zapamätaj, ľúbim ťa, ale nechcem byť niekto na schovávanie.
Viktor, nehovor tak Oni to pochopia. Len trochu času.
My veľa času už nemáme, zamrmlal a odišiel od stola.
Nasledujúci deň Viktor odišiel. Elena zostala sama, a byt jej pripadal prázdnejší a chladnejší než predtým. Mišo chodil po izbách, hľadal Viktora a mraučal. Elena ho hladila a čakala deti.
Deti dorazili v sobotu ráno. Jaro s manželkou Oľgou a dvomi chlapcami (8 a 10 rokov), Božka s mužom Petrom a päťročnou dcérkou Sárou. Byt sa naplnil hlukom a vôňou. Elena prestrierala, podávala príbor a potajme zlostne sledovala dvere, za ktorými boli schované Viktorove papuče.
Večer po večeri, keď deti aj vnúčatá išli spať, zavolala Jara a Božku do kuchyne. Srdce jej bilo v spánkoch, no vedela: musí to urobiť.
Deti, musím vám niečo dôležité povedať.
Čo sa stalo, mama? Jaro, veľký, plešivejúci muž, spozornel. Je ti niečo?
Nič také, Elena sťažka vydýchla. Chcem vám povedať, že žijem s jedným človekom. S Viktorom Petrovským. Už pol roka sme spolu.
V kuchyni nastalo mŕtve ticho. Jaro stisol šálku, Božka, štíhla blondína, položila lakte na stôl a pozrela na matku.
Ako spolu žijete? prehovorila ľadovo. Mama, vari ti načisto preskočilo? Vieš, koľko máš rokov?
Šesťdesiatpäť, zašepkala mama. Ale ešte nie som mŕtva, Božka.
O to nejde! zvolal Jaro. Do bytu, ktorý s otcom kupovali, kam sme vyrastali, si si nasťahovala cudzieho človeka?
Nie je cudzí, bránila sa Elena, je to slušný človek, bývalý strojár, my spolu
Nezáleží, kto bol! skočil jej do reči Jaro. Mama, zradila si pamiatku otca! Zradila! Žil len pre nás, a ty prinesieš cudzieho do jeho bytu!
Jaro, nevrieskaj, syčala Božka, aj keď sama zvyšovala hlas. Rozumieme, že ti je samota ťažká, ale toto je príliš. Pýtala si sa nás? Odsúhlasili sme ti to?
Musím sa vás pýtať, s kým môžem žiť? hlas sa jej zlomil. Som dospelá, mám nárok na súkromie!
V tom veku si mala myslieť na vnúčatá, nie na chlapov, krútil hlavou Jaro. Prídeme aj s rodinami a ty nám pod nosom bývaš s milencom? Kde je teraz? Skrývaš ho?
Odišiel. Poprosila som ho zatiaľ, priznala potichu. Nechcela som, aby ste boli v šoku.
A podarilo sa ti pripraviť nás? prekrížila ruky Božka. Hanbím sa. Nevieš si predstaviť, aké to bude pred Petrom. Moja matka s milencom ako nejaká ani neviem čo.
Božka, dosť! slzy jej stiekli po líci. On nie je milenec, iba blízky človek, s ktorým chodím na prechádzky, spolu jeme, pozeráme televízor nerobíme nič zlé!
Veď, spolu pozeráte televízor! uškrnul sa Jaro. A otca takto vymažeš? Toľko rokov vás živil, a ty toto? Privedieš si do bytu niekoho ako!
Neurážaj ho, ani ho nepoznáš!
A poznávať ani nechcem! zavrčal Jaro. Takto: buď my, alebo ten tvoj Viktor. Ak s ním ďalej budeš, nepotrebuješ nás viac ani mňa, ani Božku, ani vnúčatá. Nech sa deti takéto niečo nedozvedia.
Súhlasím, prikývla Božka. Je to otázka princípu. Vyber si.
Elena zostala sedieť so sklopenou hlavou, slzy kapali na obrus, ktorý vyniesla pre deti. Chcela povedať, že ich aj Viktora ľúbi, že sa nedá vybrať. Jaro a Božka vstali a bez slova ju nechali samú.
V noci Elena nespala. Ležala, hľadela do stropu a rozmýšľala. Spomenula si, ako jej Viktor doniesol kvety, ako sa smiali nad hlúpym programom, ako škrabkal Miša a dával jej pusu na líce pred spaním. Vynorili sa aj tváre detí, nahnevané, tvrdé.
Ráno vstala zničená. Musela pripraviť raňajky, ale nemala síl. Vošla do kuchyne, kde Jaro pil kávu a Oľga robila praženicu.
Mama, si v poriadku? spýtala sa Oľga opatrne.
Som, zamumlala Elena a naliala si čaj.
Mama, Jaro položil šálku. Po dohode s Božkou odchádzame dnes. Nechceme sviatok tráviť v takej atmosfére.
Ako? Elena zodvihla oči. Veď ste práve prišli
Odídeme, povedal tvrdo. Nechcem, aby moje deti videli babku v takej situácii. Darčeky máš v predsieni. Voláme sa neskôr.
O hodinu bol byt tichý a prázdny. Oľga jej naznačila súcit, ale mužovi odporovať nešla. Elena stála v predsieni, civela na darčeky a cítila, ako ju niekto podrezal nožom zaživa.
Celý deň ostala v kresle pred tmavým televízorom. Mišo vyskočil do lona a pradlil, no nepomáhalo. K večeru zo zúfalstva zavolala Viktorovi.
Viktor, ty už neprichádzaj. Končíme, povedala ticho.
Čo sa stalo? Oni sú proti?
Proti, veľmi. Ak budem s tebou, zahodia ma. Ani deti, ani vnuci.
A ty si si ich vybrala? po dlhej pauze spýtal sa Viktor. Vieš, že nemajú právo takto sa k tebe správať?
Viem, ale sú to moje deti. Ty si úžasný, prepáč prepáč mi.
Eľa, nerob to. Stali sme sa rodinou. Ľúbim ťa. Oni len vlastnia a vydierajú ťa. Nevidíš to?
Vidím, ale nemôžem inak. Prepáč. Zbohom.
Zložila a vypla mobil. Sadla do kresla, objala Miša a rozplakala sa, ako neplakala ani po Jurajovej smrti vtedy ešte boli aspoň deti, teraz ostala úplne sama.
Prešli dva mesiace. Elena opäť púšťala televízor nahlas, varila len pre seba. Mišo občas sedel pri dverách a vypytoval sa pohľadom: Kde je Viktor? Kedy príde? Elena mlčala a hladila ho.
Chcela Viktorovi zavolať, ale zakaždým sa stopla s myšlienkou na deti. Oni sa však ozývali menej. Jaro písal krátke: Mamka, ako? Všetko v poriadku? Božka len posielala fotky Sáry. Nikto sa nepýtal, či nepotrebuje pomoc. Eľa pochopila, že sa stala ešte zbytočnejšou než predtým.
Jedného večera, vracajúc sa z obchodu, stretla sa vo výťahu so susedou z štvrtého, starou tetou Zuzanou, známou ohováračkou.
Eľa, ty stále beháš sama. Viktor nikde. Čo, pohádali ste sa?
Rozišli, teta Zuzana, ticho povedala.
Ach, škoda. Myslela som, ste pekný pár. On vraj ani dobre nevyzerá, schudol, mal by chorobu. Syn ho bol pozrieť, ale hneď odišiel.
Chorý? Elene vynechalo srdce.
Neviem, čo presne, ale je slabý, bledý.
Výťah zastal, Elena vystúpila a ostala stáť v chodbe. On je sám a chorý, ja tu čakám na deti, ktoré ma nechcú. Prečo som ho nechala? Vošla do bytu, pozrela na telefón, dlho váhala. Napokon vytočila číslo. Po pár tónoch sa ozval slabý hlas:
Áno.
Viktor, to som ja ako ti je?
Elena? Prečo voláš? Dali ti deti povolenie?
Nezačínaj o deťoch. Si chorý? Prečo mi nepovieš?
Načo? Rozhodla si sa. Nechcel som ťa zaťažovať.
Si hlúpy Prídem. Počkaj na mňa.
Oblekla si kabát, vzala tašku a ponáhľala sa do vedľajšieho vchodu. Na treťom poschodí zazvonila a čakali dlho. Dvere sa otvorili, Viktor schudol, zoslabol, ale pohľad mal ten istý láskavý.
Elena Prečo si prišla?
Lebo ty si môj rodný. Prepáč, bola som hlúpa. Deti ma nechali a ty si jediný, na kom mi záleží.
Objali sa dlho. Elena ho potom odviedla do kuchyne, pripravila večeru, starala sa oňho.
Zavolám Jarovi, povedala pri čaji. Povedz im všetko berú nás oboch, alebo sa môžu rozlúčiť. Dlhšie už nebudem vyberať. Vybrala som.
Elena, nestojí za to hádať sa s deťmi kvôli mne
Stojí. Pol života som im obetovala, teraz chcem niečo pre seba. Moje šťastie si ty.
Nakŕmila ho, uložila spať, ostala na noc. Ráno zavolala synovi.
Jaro, rozhodla som sa. Som s Viktorom Petrovským. Ľúbime sa. Ak to vy ani Božka neprijmete, nebudem vás nútiť. Ale ste moje deti a ja mám nárok na lásku a súkromie. Pamiatku otca tým nezrádzam.
V telefóne bolo ticho. Potom Jaro riekol:
Mama, si sa zbláznila. My sme ťa varovali.
Varovali ste ma. Ale ja volím seba. Ak ma nechcete vídať, je to na vás. Ľúbim vás, aj keď neprídete ale rozkazovať mi nebudete.
Položila, pocítila úľavu. Akoby z nej spadol celý náklad.
O týždeň prišla správa od Božky: Mama, s Jarom sme sa dohodli. Nepáči sa nám to, ale ak ti je takto lepšie Príď za vnúčatami kedykoľvek chceš. O Viktorovi viac nechceme počuť, nie je nám to príjemné.
Elena prečítala sms, vzdychla, odložila telefón. Vedela, že úplné prijatie nikdy nepríde, ale aspoň kompromis. Najdôležitejšie bolo, že pri nej sedí Viktor, Mišo mu pradie na kolenách, televízor cvrliká, ale oni majú dosť rozhovorov i bez neho.
Viktor, usmiala sa Elena. Urobíme tie holúbky? Kúpila som kapustu.
Urobme, odvetil, a v očiach mu zaiskrilo. Ja donesiem mäso, ty ryžu.
