— Chceš tým povedať, že tento pes je pre teba dôležitejší ako deti?! — vybuchla Zuzana, keď utierala piatu mláku za deň z kuchynských dlaždíc.
Koberec v kuchyni už nebol. Keď sa ukázalo, že ani obchodné čistiace prostriedky nezvládajú jeho neochotu prestať značkovať každý kútik, Zuzana ho jednoducho zvinula a vyniesla do odpadu.
Ale nešlo len o koberec. Muž otvoril plechovku kukurice, vysypal obsah do misky a hodil ju do umývadla. Na stole okruhy, šálka s pozostatkami kávy a otvorený pohár s džemom, z ktorého čnela lyžica. Na podlahe vytrhaný polštár a zvyšky plyšového dinosaura.
A samozrejme, všetko to mala ukladať Zuzana.
— Netreba tak kričať, — potichu povedal Jozef, hrabúc sa v chladničke. — Je to len pes. Ešte si nezvykol.
Zuzana sa narovnala. V jej pohľade sa zračilo podráždenie, ktoré sa hromadilo už týždne. Prižmúrila oči a podala mu vlhku utierku.
— Výborne. Tak potom upratuj po tomto psovi sám. Pripomínam, že je to len pes, a ja som len tvoja žena. Len matka tvojich detí. A my, len tvoja rodina, sa už dusíme od jeho značiek a zápachu!
Rozhorčene kopla do vytrhaného polštára a vykročila do spálne, obchádzajúc pôvodcu „oslavy“. Pes Dúha, obrovský, sivý, s úbohými očami, sedel v dverách a pozoroval. Neskýval sa, neskrýval sa. Akoby necítil vinu.
Spomenula si, ako to všetko začalo…
…Pred dvoma mesiacmi sa Jozef vrátil domov s tým chlpatým šklbkom problémov.
— Rado odchádza. Na dlho, — začal manžel. — Hovorí, že vziať psa so sebou nie je možnosť, veľa problémov. A ja som si pomyslel… Dúha potrebuje rodinu. A deťom to prospieje. Naučia sa o neho starať, milovať. Je to predsa skvelé.
Vtedy sa Jozef usmieval, akoby zachránil svet. Zuzanine pocity však boli opačné. Akoby adoptoval niekoho bez jej vedomia.
— Dobre… Dobre. Predpokladajme, že bude bývať s nami. Ale kto ho bude venčiť, kŕmiť, upratovať po ňom? — žena tušila, kam to smeruje.
— Spoločne. Sme predsa rodina. No s vychádzkami je problém… Ty prichádzaš skôr z práce. Zvládla by si to?
Zuzana ťažko vydychla, ale prikývla. Vedela, že všetko pôjde inak, než plánoval, ale úniku nebolo. Ostávala len nádej, že intuícia klame.
Bohužiaľ, obavy sa potvrdili…
Zuzana sa veľmi snažila. Kúpila hračky a misky na stojanoch, pozerala tréningové videá. Dúha na oplátku hrdo otočil chvostom. V každom zmysle. Jeho pán bol Jozef. Ostatných vnímal ako otravný dodatok k nemu.
Za prvé dva týždne Dúha ošúchal tapety na chodbe, ohryzol opierku kresla, roztrhol všetky vankúše na kuchynských stoličkách. A koľko „pokladov“ nechal po celom byte…
Ak najprv Jozef chodil s Dúhom aspoň ráno, čoskoro všetky povinnosti pripadli Zuzane. Teraz ho česala, umývala laby, kŕmila, napájala… Manžel len pridával problémy.
A teraz len poticho prišiel, zhasol svetlo a otočil sa chrbtom. Uložil sa spať. Áno, možno utrel mláku. Dokonca počula zvuk vysávača. Ale Zuzana by sa stávkou: na stole a v umývadle bol rovnaký neporiadok.
A čo je hlavné — zajtra všetko znova.
— Počuj, Jozef, — nevydržala a otočila sa k nemu. — Odkedy si priviedol Dúhu, nežijem. Prežívam.
Manžel sa ani nepohol. Predstieral, že spí, hoci Zuzana vedela, že počuje.
— Venčím ho ráno, lebo ty ešte spíš, — pokračovala. — Venčím ho cez obed, počas svojej prestávky. Venčím ho večer, lebo prichádzam skôr. Upravujem srsť. Mením vodu. Robím všetko, čo by si mal robiť ty. A na oplátku dostávam tvoje mrmlanie a jeho vrčanie. Čo si myslíš, je to normálne?
Jozef si povzdychol. Odpoveď neexistovala. Celá záťaž dopadla na Zuzanu. Deti to zaujímalo prvé tri dni, teraz ho maximálne pohladili v prebehu.
— Preháňaš. Nie je až taký náročný.
Zuzana stiahla pery, pretože narazila na ďalšiu stenu. Tentoraz sa však nehodlala stiahnuť.
— Vieš čo, už ma to unavuje, — povedala. — Vyber si. Buď ja, alebo pes.
Manžel sa prevrátil na chrbát, zložil ruky na bruchu, filozoficky pozrel na strop. Potom vstal a začal zbierať veci.
Zuzana mlčky sledovala, ako si navlieka bundu a berie vodítko.
— Nenechávam priateľov na holiacich nožôch. Ideme na chatu. Počkáme, kým sa upokojíš, — potichu vysvetlil pred odchodom.
NeA keď sa po pol roku stretli na ulici, Jozef už mal novú známosť a Zuzana sa len usmiala, vediac, že nakoniec všetko dopadlo tak, ako malo.
