Veronica už kráčala k útulnej kaviarni v centre Košíc, keď počula známe hlasy, ktoré jej prebodli srdce ako nožom. Spomalila, akoby jej krv v žilách stuhla.
“Zabudni na tú oslavu,” šepkal Marek k ušku Karin, jej najlepšej kamarátke. Jeho hlas bol sladký, takmer sprisahaný. “Poď ku mne. Veď Veronica sa aj tak vráti až večer.” V hlase mal samoliate chrčanie, akoby už víťazoslavil.
Karin odpovedala s ľahkým posmeškom, ale v tóne cítila rozhorčenie:
“K tebe? A čo keď sa Veronica vráti? Mám skočiť z okna?”
“Prečo z okna?” Marek ju sebadôverne objal okolo pása. “Ak súhlasíš, Veronike jednoducho ukážem dvere.”
Veronika stála ako prikovaná, akoby sa svet okolo nej zrútil. Vedela, aká je Karin – sľobodná, ľahko sa zbližuje s mužmi. Ale Marek… Tri roky spolu. Tri roky nádejí na rodinu, na prsteň, ktorý čakala. Jeden rok žili v jeho novom byte v centre mesta, kúpenom na hypotéku. Všetko – rekonštrukcia, účty, každodennosť – padlo na jej plecia. Utierala si srdce myšlienkou, že sobáš je iba formalita, že ich láska je nad papiermi.
Teraz jej oči otvorili. Všetko bolo klamstvo. Rodinu nebude mať. Pre neho bola len dočasnou oporou, kým si nájde niekoho „vhodnejšieho“.
Pred pol rokom jej zomrela mama. Vtedy ju zaskočila Markov chlad. Nespolu s ňou na pohreb, nepomohol s prípravami. Len sucho odsekol:
“Predaj tam niečo. Vieš, mám hypotéku, rekonštrukcia. Možno ti príbuzní požičia.”
Slovo “požičia” ju vtedy zaseklo ako meč. Ale ospravedlnila ho – bol unavený, omylom to povedal. Marek bol vždy strohý, uzavretý. “Všetko si necháva v sebe,” vychvaľovala sa kamarátkam. “Taký nikdy nezradí.” Karin sa smiala s ostatnými, prikyvovala, akoby súhlasila.
Teraz, stojac pred kaviareňou, nečakala na pokračovanie. Srdce jej búšilo, slzy pálili oči, ale prinútila sa konať. Mávala na prechádzajúce taxíky tak vášnivo, akoby od toho závisel jej život. Auto zastavilo, Veronica skočila na zadné sedadlo, snažiac sa neobzerať, akoby ju niekto naháňal.
“Rýchlejšie, rýchlejšie!” zakričala a prudko buchla vodiča po pleci.
Ešte než auto odišlo, jej telefón zasvietil – Marek volal.
“Kde si? Som tu sám, ako idiot, všetci sa pýtajú po tebe! Mali ste už byť tu, čo sa deje?” Jeho hlas znel podráždene, ale Veronica mu neodpovedala. Vypla telefón a hodila ho z okna. Slzy jej praskli ako by sa uzemilo, plakala, dusila sa, oplakávajúc zradu, svoju naivitu, stratené roky.
Auto uháňalo dopredu. Veronica sa postupne spamätávala a zrazu si uvedomila, že vodičovi nepovedala adresu.
“Kam ideme?” spýtala sa, utierajúc si slzy.
“Domov,” pokojne odpovedal vodič.
Ale za oknom neboli mestské ulice, ale tVodič sa však len zľahka usmial a ukázal na známu ulicu, kde stál jej starý dom, plný spomienok na šťastnejšie časy.
