Zrada pod maskou priateľstva
Tohtoročná zima sa v Bratislave predvádza vo svojej plnej paráde: snehu je toľko, že dvory a ulice pripomínajú rozprávku. Vločky neprestajne víria vzduchom a mäkko prikrývajú strechy starých činžiakov aj nové chodníky. Mrazivý vzduch je čistý, priezračný, akoby vybíjal všetky chmúrne myšlienky.
V byte Adriany a Šimona však panuje celkom iná atmosféra ticho, teplo, útulno. Kým za oknom tancuje sneh, vo vnútri sa rozlieva príjemné teplo z kúrenia a jemné svetlo stolovej lampy tvorí ohraničený ostrov domova. Teplá deka, ktorou sú obaja prikrytí na gauči, vytvára takmer dokonalý pocit pohodlia. Na obrazovke beží slovenská rodinná komédia taká ľahká oddychovka, čo nevyžaduje žiadnu hlbokú pozornosť, len chvíľami rozosmeje.
Adriana si s úsmevom pohráva s vlasmi, oči upreté na televízor. Šimon sedí vedľa nej, s hlavou opretou dozadu a pohľadom občas zablúdi von, kde sa sneženie nezadržateľne mení na tichý večer.
Príjemnú pohodu naruší znenazdajky vyzváňajúci telefón. Šimon sa chvíľu zdráha akoby nechcel vôbec vyrušovať ich pokoj no keď zazvoní druhýkrát, neochotne siaha po mobile. Pohľad na displej a tiché povzdychnutie:
Zasa Matej volá, obracia sa k Adriane. Už tretíkrát dnes večer.
Adriana len odvetí, stále hľadiac na obrazovku:
Asi nás zasa pozýva k nemu na chatu. Veď naposledy spomínal, že kúpil chalupu v Malých Karpatoch. Hrozne to chcel osláviť. On fakt nevie prijať nie ako odpoveď
Šimon prijíma hovor.
Čau, Maťo, ozýva sa energicky.
No kde ste, Šimon? znie z druhej strany naliehavý hlas. Už som všetko prichystal, chalupa vyhriata, stôl plný, kamaráti už prišli! Prísť s Adrianou, bude zábava. Netreba byť len doma!
Šimon zrakom pohľadí na Adrianu. Tá nebadane zakýva hlavou jasný ne-vyrušuj-ma signál: hlučné oslavy, bláznivá hudba a spoločenské reči dnes nie sú v pláne. Chcú len oddych v bezpečí domova, nič viac.
Šimon sa na moment zamyslí, v hlave mu skrsol nápad.
Vieš čo, Maťo, začne potichu, no Adriana išla na víkend k mame do Banskej Bystrice. Mne sa samému nechce ísť na chatu, veď vieš aké to je. Navyše nechcem, aby niekto náhodou niečo krivo povedal, vieš ako. Takže asi až niekedy inokedy.
Na linke je sekunda ticha, potom Matej prekvapene:
Čože, kedy sa vráti?
Zajtra večer, povie Šimon so zdvihnutými obočím. Pôvodne sme mali iné plány, kino, prechádzka v Horskej parku, možno aj klzisko, keď je takéto počasie… No nevyšlo to. Tak hádam inokedy.
Chvíľu je ticho, potom už o poznanie pookrí Matej:
Fajn teda, len mi daj vedieť, keď bude späť!
Jasné, čo najskôr súhlasí Šimon. Ozvem sa na budúci víkend, ak nič neplánujeme iné.
Keď zloží, na tvári mu zostane úľavných úsmev:
Uf, ledva som to ustál, hovorí ticho k Adriane. Ten Maťo je vážne neodbytný. Fakt sa mi nechce na tú jeho chatu pozerať, ako všetci po druhom víne zvážnejú a rozoberajú celý vesmír. Mne stačí byť doma s tebou.
Obijme Adrianu, cíti, ako napätie pomaly vyprcháva. Stále je tu domáca pohoda jemné svetlo, melancholické čiernobiele zábery v televízore a ticho pre nás dvoch.
Adriana sa k nemu privinie, vníma jeho teplo a upokojujúci dych. V miestnosti stále vládne prítmie, rátanie sekúnd podľa tikania hodín, len film sa nesúvisle odvíja ďalej. Cítia, že v tomto malom priestore je všetko presne tak, ako má byť.
Aj mne to tak vyhovuje, zamrmle potichu a pozrie Šimonovi do očí. Poďme už len pozerať film, dajme si spolu čaj a choďme spať. Viac mi teraz netreba.
Šimon sa usmeje a ešte viac ju pritiahne k sebe. Predstavuje si, ako o pár hodín zhasnú svetlo, zachúlia sa pod perinu a zaspia pri tlmenom pachtiacom vetre vonku.
Vtom však znovu zazvoní telefón zasa Matej.
Šimon sa zamračí, s nevôľou vezme mobil.
Matej, hovoril som ti…
Šimon, teraz vážne… Matejov hlas je neprirodzene vážny a hlas sa trasie. Som v klube Crystal, tipni koho tu vidím… Adrianu. S nejakým chlapom! Pili spolu, ona sa objíma, smeje proste ako keby bola doma nechcela byť. Tebe povedala, že je u mamy, ale očividne klamala!
Šimon na chvíľu zamrzne. Letmo pozrie na Adrianu vedľa seba, až neveriacky:
Prosím? Si si istý? Nemýlis si ju? Viem presne, kde teraz moja žena sedí!
Na sto percent. Chcela by si počuť hlas? Dám ju ti.
Šimon zavrie oči, snaží sa upokojiť. Stále mu však vŕta v hlave žeby taká náhoda?
Nech sa páči, povie rázne a nastaví hlasné odpočúvanie.
V pozadí telefónu znie dunivý bas klubovej hudby, smiech a zvonivé pohyby pohárov. Potom ženský hlas, až prekvapivo podobný Adrianinmu:
Haló? váhavo, akoby si neuvedomila, komu dvíha.
Šimon prehltne na sucho. Adriana sedí vedľa, oči doširoka otvorené.
Adriana? To som ja, Šimon… Čo sa to deje?
Zaznie krátky smiech a ten hlas, no trochu zachrípnutý:
Oj, Šimon, už ma nebaví všedný život s tebou! Chcem sa baviť, rozumieš? Budem sa zabávať, kým ma to bude baviť!
Adriana až vyskočí na gauči, zblednutá drží dlaň na srdci a šepká:
Čo to je za blbosť? Čo to hrá za divadlo? Kto pozná moje meno a tvoj hlas?
Kde teraz si? pýta sa Šimon.
Čo ťa do toho? Nechcem sa ti zodpovedať, odsekne hlas v telefóne povýšene.
Z pozadia sa ozve smiech a Matej vstúpi do debaty:
Počul si? Hovoril som ti.
Šimon mu skočí do reči, vnútri sa mieša hnev a rozčarovanie:
Dosť, vyriešim to zajtra. Už nevolaj!
Strčí telefón na gauč a dlho mlčí, civí do stropu. Keby Adriana teraz nebola vedľa neho, uveril by!
Adriana zostane zízať na Šimona, stále zmätená. Hlas tej ženy… rovnaký. No dôležité je niečo iné odkiaľ vie toľko detailov? Zjavne to mal Matej premyslené!
Toto je už silné, šepne, hlas sa jej trasie. Kto bola tá žena? Čo za divadlo hráte?
Šimon len zamyslene krúti hlavou. Odpovedať nevie.
Netuším, povie napokon. Ale ten hlas, intonácia… Všetko sedí. Toto nie je len náhoda.
Adriana len trpko prikývne:
Predstav si, že by som fakt nebola doma… uveril by si, že som v klube s nejakým chlapom.
Šimon ju objíme pevnejšie:
Poznám ťa. Toto by nebolo možné. Nemaľuj si hlúposti. Nejako to vyriešime, keď treba, vyžiadam v klube záznam z kamier. Prídeme na to.
Adriana sa k nemu pritúli ešte viac, cíti, ako sa v nej rozplývajú posledné zvyšky strachu. Dýcha hlboko, v miestnosti sa opäť rozlieva pokoj.
No veď, zašeptá. Ale kto a prečo?
Šimon len pokrčí ramenami. Odhodlanie je však v jeho pohľade jasné: spolu to zvládnu.
*****
Na ďalší deň, niekedy okolo obeda, Adriana sedí v kuchyni, popíja čaj a medzi tým kontroluje maily do práce na notebooku. V tom znovu zvoní telefón Matej. Zvažuje, či zodvihne, no napokon to predsa len urobí chce mať v tomto jasno.
Ahoj, začína Matej opatrne, akoby kráčal po ľade. Rozprávala si sa so Šimonom po včerajšku?
Adriana stisne mobil a rozhodne sa zahrať to inak chce vedieť, čo presne sa stalovčera a prečo bol Matej taký istý.
Hej. Trochu sme sa pohádali. Obvinil ma z niečoho, čomu som nerozumela, vraj mu klamem…
Je chvíľku ticho, potom sa v Matejovom hlase objaví tichá spokojnosť:
Vidíš, presne to som hovoril. On si ťa neváži, Adriana. Nikdy ťa nepochopil.
Adriana zadrží hnev, pýta sa pokojne:
Čo tým myslíš, Maťo?
A v jeho hlase zrazu dôverčivý šepot:
Myslím, že si zaslúžiš viac! Milujem ťa, Adriana. Naozaj. Ak raz budeš chcieť odísť od Šimona, ja tu budem. Vždy.
Je mlkvo, Adriana sa snaží v hlave usporiadať myšlienky. Prizná si: práve pochopila Matej to všetko zosnoval.
Nadýchne sa, hlas má pokojný, no pevný:
Matej, to čo hovoríš je nevhodné. Ja milujem Šimona a medzi nami je všetko v poriadku. Prosím, prestaň.
Prepáč ak som prehnal, znova sa ospravedlňuje, no počuť neúprimnosť. Len… vieš, ja mám pocit, že on len hľadá dôvody, prečo ťa opustiť! Len nechcem, aby si bola sama…
Adriana stisne mobil tak silne, až jej zblednú prsty:
Vieš, Maťo…, jej hlas je chladný a pevný, včera som bola doma, s ničím takým som nemala nič spoločné. Viem veľmi dobre, že si to všetko naaranžoval. Teraz mi je to už jasné.
Na druhej strane je ticho, potom Matej sťažka dýcha a odrazu, hlasom plným zúfalstva:
Áno, urobil som to! Pretože ťa milujem, Adriana! Preto, že viem, že by som ti bol lepší. Prosím, daj mi šancu!
Adriana už cíti len chladný hnev:
Šancu? Po tomto? Zradil si dôveru, robil si špinavé hry… Mne si nemal čo ponúknuť ani predtým, a už nikdy nebudeš.
Tón jej hlasu naznačuje, že už je koniec.
Prepáč… tentoraz znie v telefóne len hanba.
Žiadne prepáč. Už mi nevolaj, nikdy! A zabudni aj na Šimona, aj jemu pustím našu konverzáciu.
Položí mobil, dlho sedí a dýcha, kým opäť pozerá von na sneh, kde sa nič nezmenilo.
Prichádza Šimon. Už z jeho kroku je cítiť napätie.
Tak čo? pýta sa opatrne.
Adriana mu vezme ruku, usmeje sa trpko:
Jasné. Všetko vymyslel. Priznal sa. Úplne sa odhalil, navrhoval mi zlaté hory, vraj by mi dal všetko. Hrozné…
Šimon sa posadí vedľa nej, vezme ju za ruku, pevne stlačí jej dlaň:
Takže nikdy nebol ozajstný kamarát. Konečne mám jasno. Ani ja som mu nikdy celkom neveril
Aspoň máme istotu, šepne Adriana a ešte viac sa pritúli.
V jej hlase je už len úľava, žiadna obava. Vonia doma, čerstvý čaj, škorica, kúsok sladkého koláča.
Adriana sa nakoniec uškrnie:
Vieš, aspoň už nikdy nemusíme riešiť žiadne chata party. Nepohodlných ľudí sa teraz vieme vyhnúť bez výčitiek!
Šimon sa úprimne zasmeje:
To sedí. Radšej film a čaj, prikývne a dotkne sa nosom jej vlasov.
A neodchádzať nikam, spokojne dodá Adriana a zabalí sa do deky.
Úplne ideálne, podporí ju Šimon a obíme ešte silnejšie.
A tak v teple svojho bytu, medzi snehovými závejmi pri okne a jemným, tlmeným svetlom lampy je ich malý svet opäť celistvý a bezpečný. Tu už pre cudzie intrigy nie je miesto. Tu sú iba oni dvaja a presne to je to najdôležitejšie.
*****
Matej sedí osamotený v kuchyni, hľadí do prázdnej šálky. V ušiach mu stále znie: Už mi nikdy nevolaj!.
Namiesto ľútosti však v ňom rastie tichý hnev. Plaší omrvinky koláča zo stola a v hlave sa mu premietajú udalosti včerajšieho večera ako v klube nahovoril Mirku, dievča, čo pred časom spoznal v kaviarni. Mala podobný hlas, podobnú tvár a bola ochotná na hru pristúpiť.
Chvíľu cítil vzrušenie, mal pocit, že Adrina precitne, že ju prebudí k sebe. No zostal len odmietnutý. Bez priateľky, bez kamarátstva, bez šance.
V duchu sa háda: Nie ja som ten zlý! Oni nevidia, nechcú pochopiť!
Zíza von oknom, kde padá tichý večerný sneh a svet je pokojný ako vždy.
Prečo oni majú všetko a mne neostalo nič? Aj tak raz zistíš, Adriana, že najviac som ťa ľúbil ja
Stisne v ruke papier, na ktorom mal ešte včera napísaný svoj plán. Roztrhá ho a hodí do koša.
Sneh padá ďalej. A Matej namiesto uzmierenia a odpustenia v sebe cíti nezlomnú zatrpknutosť, že niekde hlboko v ňom stále verí, že práve on mal byť ten, komu patrí pokoj, čaj, večerné kino i domáca pohoda. Hoci všetko je už dávno preč.
