Zrada s úsmevom na tvári priateľa
Táto zima sa v Bratislave rozhodla urobiť skutočnú parádu napadalo snehu toľko, že všetky ulice sa zmenili na rozprávkovú krajinu. Vločky sa pretekali vo víre, uhladzovali strechy panelákov i starých činžiakov, chodníky pod nimi vŕzgali a mráz štípal nosy každému, kto sa odvážil vystrčiť päty z domu.
V byte na Petržalskej ulici však vládla atmosféra presne opačná teplo a nekonečný pokoj. Za veľkým oknom sa odohrávalo zimné divadlo, ale dnu, za zatvorenými okenicami, panoval dokonalý domáci azyl. Lampička pri gauči hádzala oranžovú žiaru po celej izbe, odpudzujúc všetku studenú energiu zvonku.
Manželia sedeli spolu na gauči, v dvoch vrstvách zamotaní v huňatom deke, rozjímali nad ďalšou rodinnou komédiou v televízii nič zložité, len večerné vypnutie mozgu a záchvaty smiechu nad cudzími trapasmi. Mirka sledovala obrazovku, občas sa pousmiala nad niečím vo svojich myšlienkach. Jožo sedel vedľa nej, vyvalený na vankúši, a nevedno, čo viac upútavalo jeho pozornosť film alebo padajúce vločky za oknom.
Do tejto idyly vtrhol melodický zvuk Jožov telefón sa rozhodol, že je čas upozorniť na život za hranicou pohovky. Jožo smartphone najskôr ostentatívne ignoroval, no keď to zazvonilo druhý raz, beznádejne vydýchol.
Zasa Paľo, obrátil sa na manželku takým tónom, akoby čakali ďalší telefonát od neodbytného zásielkového obchodu. Tretíkrát za dnešok!
Mirka iba pohodila hlavou k obrazovke:
No jasné, zase nás chce pozvať na tú jeho chatovú párty. Veď si kúpil chalupu v Malých Karpatoch, musí všetkých povláčiť. Je úplne imúnny na slovo nie.
Jožo poslednýkrát skučal v duchu, prijal hovor a nasadil veselý hlas:
Nazdar, Paľo, čo je nové?
Jožko! No kedy už prídete? Veď oslavujeme! Všetko je pripravené: kotlík sa varí, hrniec na guláš buble, sauna sa mrví vo vlhku, banda už sedí. Dones Mirku, bude zábava!
Nastalo ticho. Jožo civel na Mirku, ktorá len nenápadne zakrútila hlavou. Keď ono človek si niekedy viac vychutná kľud než spoločnosť pivných rečí a bujarých osláv. Obaja si plánovali víkend v pokoji, v tom ich malom, vánkom tepla prestúpenom svete bez povinností a výhovoriek.
Jožo sa na chvíľu zamyslel, a potom ho napadla menšia fabulácia, ktorú okamžite využil:
Paľo, vyskytla sa drobná komplikácia Mirka šla na pár dní k mame do Nitry. Sám sa mi nechce prísť, veď to by si vypočula od hockoho čokoľvek. Nechcem hneď doma hádky kvôli hlúpostiam. Niekedy to dáme spolu, neskôr.
Na druhej strane bolo chvíľu ticho a potom Paľo podozrivo natešene:
Mirka? Odišla? A kedy sa vracia?
Zajtra večer, povedal Jožo s úmernou dávkou smútku. Narýchlo to rozhodla. A ktohovie, čo sme mali naplánované! Kino, prechádzku na Hrade, možno aj klzisko. Ale nuž inokedy, hej?
Paľo sa na chvíľu tváril, že uvažuje, a potom mierne poškodoradostne súhlasil:
Dobre, ale daj vedieť, keď príde! Musíme sa raz stretnúť, inak ma raní šľak.
Určite, narýchlo súhlasil Jožo, ukončil hovor a s úľavou vydýchol. Na tvári sa mu rozšíril spokojný úsmev.
Uff, takmer som to odložil na nikdy, zasipel smerom k Mirke. Prečo je ten chalan taký neodbytný? Veď vie, že na jeho pofidérnu chatovačku nemám chuť. Pozerať sa na jeho partiu, ako popíjajú borovičku a rozprávajú tie isté vtípky? To radšej navždy ostanem pod dekou.
Objal Mirku, cítil, ako všetko napätie rozplýva a lenivosť sa rozlieva po izbe. Za oknom snežilo, v televízii bežal ich spoločný slabôstkový film, v tej izbe bolo krásne, teplo a bezpečne úplne iný svet oproti hlučným posezeniam, ktoré Jožo osobne považoval za synonymum domácej pohromy.
Mirka sa pritúlila, cítila jeho tep a privykala jemnému rytmu domácej pohody. Všetko pôsobilo úžasne harmonicky lampička hladiaca očami izbu, čierno-biely film, tiché tik-tak za chrbtom.
Aj ja to tak chcem, usmiala sa Mirka a zdvihla k nemu pohľad. Poďme radšej len pozerať film a nocovať. Nič viac netreba.
Jožo sa zatváril, akoby práve objavil zázračný recept na šťastie. Deko si privinul tesnejšie a v duchu si rátal minúty do okamihu, až zhasnú a vo víre sneženia usnú. Lenže zvoní telefón. A samozrejme, ten istý otravný Paľo.
Jožo zagánil na displej a neochotne ho dvihol.
Paľo, veď som povedal začal pokojne, no v hlase už škrípala nechuť.
Jožo, teraz vážne. Sedím v Kristále s partiou, predchádzka pred chatovou žúrkou, a pozri tu je Mirka! S nejakým týpkom pri bare! Popíja, objíma ho, tvári sa, že teba v živote nevidela. Vraví, že je tvoje žena, ale mne, keď si tvrdil, že šla k mame, je to akési čudné!
Jožo zostal nemo pozerať na Mirku, potom na displej, premýšľajúc, či ho Paľo práve nenatáča. Ale hlas jeho priateľa bol až príliš presvedčivý.
Čože?! hlesol Jožo, v hlase číre podozrenie. Nie si si istý, že si ju nepoplietol?
Úplne istý. Už je pekne pod parou, smeje sa, ani jej vadí, že som tu. Chceš, zavolám ju k telefónu?
Jožo zavrel oči. V hlave mu vírilo dvadsať pochybných myšlienok, ani jedna nestála za päť grošov.
Zavolaj, vybafol, prepol na reproduktor. Aspoň bude sranda.
Z telefónu duneli basy, smiech, štrngot pohárov so Zlatým Bažantom a cez to sa nervózne predral ženský hlas, nápadne podobný Mirkinmu. Jožo prehltol naprázdno, Mirka pri ňom sedela, oči ako taniere.
Halo? Kto otravuje? zatiahla Mirka do telefónu. Bolo jasné, že ten večer neabsolvuje recitál o diele Dominika Tatarku.
Jožo strhol pohľad na manželku, ktorá bola zaliata v nemom úžase.
Mirka? To som ja, Jožo. Čo sa to deje?
V odpovedi len smiech a povýšenecký tón:
Och, Jožo, už mi lezieš na nervy! Chcem sa baviť! Mám dosť tvojej nudy. Budem piť, kým nespadnem pod stôl, rozumieš?
Mirka vyskočila ako vystrelená z kuše, bledá ako mlátený papier.
Aký nezmysel! Ako môže niekto môj hlas napodobniť a ešte sa aj tváriť, že všetko vie? To odkial má info?! šepkala roztrasene.
A kde vlastne si?
Teba do toho nič, odsekol hlas v telefóne. Síce som tvoja žena, ale už žijem po svojom!
V pozadí smiech, štrngot, neznámy mužský hlas, a potom Paľo:
Jožo, počul si, však?
Dosť, prerušil ho Jožo s chvejúcim sa hlasom. Zajtra to vyriešime. Už mi, prosím, nezvoň.
Zložil, telefón hodil pod deku a civel do plafónu s výrazom, ktorý by vyvolal žiaľ aj v skulptúre svätého Floriána. Keby práve nebola Mirka doma, možno by tomu naozaj uveril
Dievča spadlo na gauč vedľa neho s tichou výčitkou v očiach. Ten hlas bol fakt ako jej! No ešte dôležitejšie bolo, kto za tým stojí
Tak toto sa len tak nevidí, zamumlala Mirka. On si fakt myslí, že naletíme na takéto divadlo?
Netuším, povedal Jožo, čosi mu preblesklo hlavou. Ale dá sa overiť, kto to bol v klube. Požiadam o zábery kamier, ak inak nebude.
Mirka sa k nemu pritúlila, cítila, ako napätie ustupuje, nahrádza ho vrelosť. Nájdu v tom nejaký zmysel, hlavne nech už je pokoj.
Ja ti verím, usmiala sa mierne, ale predsa čo to malo znamenať?
Jožo pokrčil plecami, ale v očiach sa mu zaleskla rozhodnosť. Pevne jej stisol dlaň bude stáť pri nej, nech sa deje čokoľvek.
*****
Na druhý deň sedela Mirka v kuchyni, popíjala čaj z veľkého hrnčeka s bratislavským hradom a zízala na pracovné maily. Keď sa na obrazovke objavilo Paľovo meno, zaváhala, no nakoniec telefón zdvihla zvedavosť bola stále silnejšia ako odpor.
Ahoj, zavravel Paľo spôsobom, akým človek obchádza zamrznutú kaluž v balerínach. Ty si sa po včerajšku s Jožom porozprávala?
Mirka stisla telefón a s výrazom chladnej rozvahy nadhodila:
Jasné. Strašne sme sa pohádali. Vraj klamem
Na chvíľu ticho potom v Paľovom hlase zaznelo čosi nespokojne spokojné?
No, veď hovorím, Jožo ťa nevie oceniť. Stále som to hovoril.
Mirka odolala pokušeniu ho zastaviť a nechala ho pokračovať.
O čom točíš?
Paľo znížil hlas, zjemnil tón a bolo jasné, že tu čosi nesedí:
Mirka, ja už strašne dlho som ti to chcel povedať. Ľúbim ťa. Keby si chcela odísť od Joža, tak ja vždy tu budem. Na koho iného sa môžeš obrátiť?
Mirka zostala ticho. V hlave jej rezonovalo, či bol tento nápad v jeho hlave dlhšie alebo mu včera len praskli nervy. Ale on to celé zosnoval, v tom mala jasno.
Paľo, to je trochu mimo. Milujem svojho manžela, a chcem, aby sme si veci vyriešili medzi sebou. Prosím, nevmiešavaj sa.
Paľov tón ochabol, ale nevzdával sa:
Prepáč, nechcel som ťa uraziť. Len som počul, že Jožo ťa chce opustiť, hľadal dôvod Chcem, aby si bola v bezpečí!
Mirka tak stisla telefón, až jej zbeleli prsty a v duchu počítala do desať. Pre urazeného priateľa mala už len jediné:
Paľo Po prvé, včera som bola doma. Po druhé, s Jožom sa nehádam. A po tretie, viem presne, že to bola tvoja habaďúra. Mala som iba otázku prečo?
V tichu počula, ako v Paľovej hlave prebieha turbo-prepočítanie únikových ciest.
Čože?
O tom, ako si najal dievča s podobným hlasom, ako môj. Ako si napísal scenár a inštruoval ju. Len si chcel zničiť náš vzťah. Priznaj!
Po chvíli ticha Paľo zúfalo vyhŕkol:
Hej, je to tak! Lebo ťa ľúbim, Mirka! Lebo viem, že Jožo nie je pre teba dobrý. Chcem ťa rozmaznávať, nosiť na rukách, len si vyber mňa a bude ti hej!
Mirku zalial mrazivý pokoj. Veľmi pomaly, slovo za slovom, ho zahrabával pod prívalom istoty:
Mňa? Ani omylom! Ty si zradil kamarátstvo aj dôveru. A to je najväčšia odporná fraška! Toto už nie je priateľstvo.
Paľo posledný raz zašepkal snahu o zmierenie, ale Mirka už mala jasno:
Prepáč nebude. Ani priateľstvo nie. Už mi nevolaj! Ani Jožovi. A to, čo si započul, si vypočuje aj on, sľubujem.
S tichým kliknutím položila mobil, nadýchla sa a zadívala do ulice. Sneh za oknom padal, akoby nič.
Vtom do miestnosti vošiel Jožo, našiel ju s vážnou tvárou.
A?
Všetko jasné. Priznal sa. Vraj to celé zinscenoval, že ma ľúbi. Skoro mi sľuboval bratislavský most na súkromné prechádzky. Vieš čo? Typický chlap, ktorý rozbíja, lebo sám si nevie doma natrieť chleba.
Takže nikdy nebol ozajstný priateľ, pokýval hlavou Jožo a chytil ju za ruku. Aspoň, že to nejako rýchlo vyšumelo. Podozrenie som mal už dávno, ale nevedel som nič dokázať. Teraz aspoň vieme, čo a kto je kto.
Mirka sa pousmiala, ovinula sa ešte bližšie.
Vieš, aspoň máme teraz super výhovorku na všetky trápne žúrky. Vždy môžeme povedať, že tam bude niekto, koho nemusíme.
V tom bola polovica irónie, polovica pravdy. Už nemuseli vymýšľať, ako odmietnuť, keď nemali náladu na spoločné tliachanie a blamovanie. Ich svet ostal len ich všetko ostatné stratilo na dôležitosti.
Jožo sa rozosial úprimne, uľahčene, a to napätie medzi nimi sa vytratilo.
Uuu, presne! A čaj ostáva naša jediná povinnosť.
A kino, domáce samozrejme, zaškerila sa Mirka a ešte viac sa zachumlala do deky.
Jak stvorené, potvrdil Jožo a ešte ju objal.
Tak v prítmí, medzi padaním vločiek a teplom lampy, ich malý svet ostal pevný ako stíhačka pred náhodným pádom. V tej izbe nemal lži a manipulácie šancu. Len oni dvaja, istota a pokoj, že zajtra bude podobný pohodový deň ako dnes.
*****
Paľo sedel v kuchyni v tichu hodného zápasu Slovana. Skúmal prázdnu šálku, z ktorej čaj vychladol už pred hodinou. Opakovane počul v hlave Mirkin hlas: Už mi nevolaj. Nikdy..
A namiesto ľútosti v ňom rástol hnev a dotklivosť, ktorá v stredoslovenských pohoriach bežne spôsobuje lavínu.
Prečo mne nič nevyšlo?! zrúkol a rozbil sušienky na omrvinky. Jeho plán s napodobeninou Mirkinho hlasu, ktorý mu vymodelovala slečna Martina z kaviarne na Zámockej, krachol s rachotom.
Ešte cítil tú adrenalínovú dávku v klube, keď predvádzali svoje divadielko. Vtedy veril, že jej ukáže, kto je pre ňu najlepší. Teraz zostalo len prázdno.
Obišiel kuchyňu, zastal pri okne a sledoval, ako vonku sadá sneh na sídlisko, pod ktorým všetci spia v teple domovov. Prečo všetko im, a mne ostal len rozpitý čaj a hrdosť v riti?
Vo vnútri nevznikala pokora, len ďalšia nespravodlivosť on, ktorý dával všetko, bol na konci sám. V hrdle mu vznikal povzdych: To všetko malo byť moje. Raz pochopíš, Mirka
A keď roztrhal papier s plánom, vedel, že stratou dvoch ľudí stratil ďaleko viac.
Za oknami sa usmieval sneh a Paľo naposledy ticho zasyčal: Malo to byť inak. Ale svet je už taký kto ostane verný sebe, ten nezíska nič. A tí dvaja? Tí si budú žiť svoj večný pokoj. Kým nezistia, že pravda ležala pred nosom.
Ale to už Mirku a Joža netrápilo. V ich byte vládla pohoda, humor a ľahký nádych nového začiatku.
