Večer varila Natália večeru, keď niekto zaklopal na dvere. Zvláštne, máme zvonček a všetci známi to vedia, pomyslela si žena, keď otvárala. V dverách stála neznáma žena jej veku, ktorá sa na ňu pozerala zvedavo.
Dobrý deň! Vy ste Natália? opýtala sa návštevníčka.
Áno, som. A vy kto ste? Neviem si spomenúť…
To ani nemôžete. Som dobrá známa vášho muža.
Mariána?
Maroška…
Už aj tak? Nie som prekvapená, že ho voláte tak nežne… Už som si zvykla. Aj keď, predtým ku mne nikto takto neprišiel… Zvyknú mi volať! Tak ako sa mám na vás obrátiť?
Volajte ma Alžbeta… Rozumiete, je tu taká vec…
Nebojte sa tak, Betka! Vy a môj muž sa milujete? A ja vám prekážam?
Ako to viete?
Hovorím vám, že nie ste prvá, čo mi to hovorí… Ale poviem vám, že muža nedržím. Môžete si ho vziať ešte dnes. Čo vám nalhal? Že máme malé deti a nemôže ma teraz opustiť?
Nie, čo to hovoríte… Viem, že vaši chlapci sú už dospelí, študenti…
Tak čo teda? Že som chorá a on ako čestný človek musí so mnou zostať? Vidíte, som úplne zdravá.
Nie, ani to nepovedal.
Akú výhovorku ešte vymyslel? Že ho prepustia z práce, lebo vo firme nemajú radi rozvody? Klamal. Jeho šéfa nezaujíma, aké vzťahy majú jeho zamestnanci.
Nie, hovoríte nesprávne… On povedal, že musíme počkať, kým… kým váš otec nezomrie…
Natália stuhla. Jej otec mal len niečo cez šesťdesiat, staral sa o seba, skoro nikdy neochorel a rozhodne sa nechystal na onen svet.
To si nejako pletiete…
Nie, čo to hovoríte… Marián povedal, že akonáhle Jozef Michalovič zomrie, hneď vás opustí…
A prečo nie skôr? Povedal vám, že sa môjho otca bojí? Otec mu nič neurobí, uisťujem vás.
Nie, Marián sa nebojí, veľmi ho rešpektuje… Ale hovorí, že keď on nebude, presťahujete sa do jeho bytu…
Čo? Ako sa opovážil? Môj otec je úplne zdravý a dúfam, že ešte veľa rokov bude. Navyše, zo svojho bytu sa nikam sťahovať nebudem! Je to moje predsvadobné vlastníctvo a nedám mu ho.
Ale ako to? Marián tvrdil, že byt mu pripadne a vy si vezmete chatu, auto, garáž a odídete…
Vážne? Zaujímavé… Tak prečo ste nepočkali a prišli ste už teraz?
Viete… Už nie som mladá a chcem si užiť šťastie… Je mi jedno, či môj milý má byt. Môžeme žiť u mňa.
Rozumné. Tak čo odo mňa chcete?
Nič! Len aby ste Mariána prepustili… To je všetko…
Berte si ho.
Ako to?
Nedržím ho… Nikdy som ho nedržala. Milovala som ho, dúfala, že sa upokojí, potom som si myslela, že deti potrebujú otca… Teraz som si myslela, že už nemá žiadne pletky. Zrejme som sa mýlila.
Mýlili ste sa… Takže ho naozaj prepustíte?
Samozrejme… Môžete si jeho veci zobrať už teraz.
Nie, to nie… Ťažké veci niesť nemôžem. Marián si ich vezme, keď bude chcieť… Hlavne ho prepustite…
Nebojte sa, ešte dnes! A zajtra podám na rozvod. Majetok rozdelíme podľa súdu. Byt mu ale nesľubujem. Ako som povedala, dostala som ho po babke a rodičia mi v ňom robili opravy. Otec má všetky účtenky, je pedant… Ale nevadí, vy máte vlastné bývanie…
Áno, nebojte sa, Marián nebude na ulici.
Neobávam sa. Vždy vedel, ako sa prispôsobiť.
Dovidenia, Natália…
Zbohom, Alžbeta. Dúfam, že sa už nikdy nestretneme.
Alžbeta odišla a Natália začala baliť manželove veci… Nebude sa s ním hádať, ale vie, ako spraviť, aby odišiel sám. Bude si myslieť, že sa môže vrátiť, ako to robieval… Ale tentoraz nie.
To si musel vymyslieť… Počká, kým môj otec zomrie, aby som mu uvoľnila byt… Úplne sa zbezpečil. A ja som na vine! Tolko rokov som zatvárala oči, až si myslel, že môže robiť, čo chce… To stačí, Marián. Choď za svojou Alžbetou a ži si…
Marián, ktorý prišiel z práce, si nič nezvyčajného nevšimol, len to, že žena s ním večerala odmietla… Ale to mu nevadilo. Plánoval, že po večeri pôjde na večernú prechádzku a potom sa vráti domov ako keby nič.
Milá, ďakujem za večeru… Pôjdem sa prejsť.
I choď, choď… pomyslela si Natália.
Samozrejme, milý, choď. V tvojom veku sú večerné prechádzky zdravé…
Čo? V akom veku? urazil sa Marián, ktorý sa cítil byť stále mladý muž v plnej sile.
No predsa… Už máš cez päťdesiat… Nie si už najmladší…
Čo? Ja ešte… Ja mám ešte…
Milý, čo mi to rozprávaš? Veď ja viem, že už si nie ten…
Natália, dávaš pozor na slová! Lebo…
Lebo čo? Nabral si trochu, vlas sivý…
Akú trochu? Aké sive vlasy? Čo to hovoríš? Ja som ešte mladý!
To si len myslíš… Neklam sa. Treba sa pozerať pravde do očí… Starneme, milý, obaja…
Ty, samozrejme, nemladnieš… Ale ja ešte vyzerám skvele a ženy si to všímajú…
Vážne? Mne sa zdá, že ti v autobuse už ponúkajú miesto… Sám si mi o tom hovoril…
Kedy? Nepamätám si…
Ja áno. Predo mnou ti dievčatá ponúkali sedad
