Natália varila večeru, keď niekto zaklopal na dvere.
“Zvláštne, máme zvonček a všetci to vedia,” pomyslela si otvárajúc. Na prahu stála neznáma žena, rovnako stará ako ona.
“Dobrý deň! Volajú vás Natália?” spýtala sa návštevníčka.
“Áno, a vy ste…?”
“Ja som dobrá známa vášho manžela.”
“Jána?”
“Janíka,” opravila ju.
“Tak už aj tak? Nie som prekvapená, že ho voláte tak láskavo… Navykla som si. Aj keď, kto by chcel, aby mu takto chodili pod okná! Zvyčajne zatelefonujú. Ako vás mám oslovovať?”
“Volajú ma Alžbeta… Je tu taká vec…”
“Nebojte sa, Betka! Vy a môj muž sa milujete? A ja vám v tom bránim?”
“Ako to viete?”
“Nie ste prvá, čo mi toto hovorí. Ale povedzme si úprimne nedržím ho, môžete si ho zobrať ešte dnes. Čo vám nalhal? Že máme malé deti a nemôže ma opustiť?”
“Nie, to nie… Viem, že vaši synovia už študujú…”
“Tak čo potom? Že som chorá a on zo cti zostáva so mnou? Som zdravá ako ryba.”
“To ani nie…”
“Tak aké sú ďalšie možnosti? Že ho prepustia z práce, lebo sa tam neradi rozvádzajú? Klame. Jeho šéfovi je úplne jedno, kto s kým bydlí.”
“Nie… Povedal, že musíme počkať, kým… kým váš otec nezomrie.”
Natália stuhla. Jej otec mal len šesťdesiat, cvičil, jedol zdravo a na smrť vôbec nepomýšľal.
“To je omyl.”
“Nie, Janík povedal, že keď odíde váš otec Jozef, hneď od vás odíde.”
“Prečo nie skôr? Bojí sa ho?”
“Nie, vášho otca rešpektuje… Ale tvrdí, že keď on… odíde, vy sa presťahujete do jeho bytu.”
“Čo? Ako sa opováži? Môj otec je zdravý ako dub! A ja sa nikam sťahovať nebudem! Tento byt je môj, zdedila som ho, a Janík naň nemá nárok!”
“Ale… on tvrdil, že byt mu pripadne, a vy si vezmete chatu, auto a garáž…”
“Zaujímavé… Tak prečo ste nepočkali a prišli teraz?”
“Viete… Už nie som najmladšia, chcem si užiť lásku… Byt nepotrebujeme, môžeme bývať u mňa.”
“Rozumné. Tak čo odo mňa chcete?”
“Len aby ste ho prepustili…”
“Vezmite si ho.”
“Čo?”
“Nedržím ho. Milovala som ho, verila, že sa zmení, potom som si myslela, že deti potrebujú otca… Ale teraz? Nech ide.”
“Naozaj ho pustíte?”
“Samozrejme. Môžete si zobrať aj jeho veci.”
“Nie, ja… Janík si ich príde sám.”
“Dobre. Dnes ho prepustím. Zajtra podám na rozvod. Rozdelíme si majetok, ale byt mu nedám. Ten je môj. Otec má všetky účtenky z oprav je pedant. Ale vy máte svoj byt, nie?”
“Áno, nebojte sa.”
“Nebojím. Janík sa vždy vedel prispôsobiť.”
“Dovidenia, Natália.”
“Zbohom, Alžbeta. Dúfam, že sa už nestretneme.”
Alžbeta odišla. Natália začala baliť Janíkove veci. Nehodlala sa hádať, ale vedela, ako ho prinútiť, aby odišiel sám. Myslieť si bude, že sa môže vrátiť, ako to bolo predtým… Ale tentoraz nie.
“Počkať, kým môj otec…? Úplne sa odviazal. A ja som na vine. Tolko rokov som tolerovala jeho aféry, a teraz si myslí, že môže všetko… Dosť, Janík. Choď za svojou Alžbetou a…”
Keď prišiel z práce, nič nezaznamenal. Iba to, že s nou nevečerala. To mu nevadilo. Po jedle ako obvykle “vyšiel na prechádzku” a plánoval sa vrátiť, ako keby sa nič nestalo.
“Milá, ďakujem za večeru. Pôjdem sa prejsť.”
“I choď, choď,” pomyslela si.
“Iste, zlatko, prejdite sa. V tvojom veku je to zdravé.”
“V akom veku?!” urazil sa.
“No… Už máš cez päťdesiat. Nie si najmladší.”
“Čo?! Ja ešte…”
“Milý, veď ja viem, že už si nie ten čo býval… Už rok spíme v iných izbách.”
“A čo?”
“Nič… Problémy v tvojom veku bývajú. Ale môj Peter je v pohode, aj keď je tvoj rovesník. Stále častejšie hovorí, ako sa mu po mne stýska.”
“Kto?!”
“Peter… Keď si odišiel do druhej izby, pomyslela som si, že treba niečo robiť. Ty už nepotrebuješ, ale ja som ešte mladá žena. Tak som sa s ním zoznámila…”
“Aký Peter?! O čom to hovoríš?!”
“Bohužial, je to zlé… Ty pre mňa už rok neexistuješ. Maximálne ako spolubývajúci. Ale mňa to netrápi. Napriek tomu mi je ťa ľúto. Choď sa prejsť, premýšľaj a vráť sa. Uvidíme.”
“Ty ma ľutuješ?! Ja ti ukážem! Žena, ktorá ma považuje za starého, sa ku mne nehodí! Zbal mi veci, a ani sa neopovažuj dúfať, že ti odpustím! Petra by som možno prekúsol, ale toto nikdy!”
“Už sú zbalené. Ak niečo chýba, zavolaj. Choď s Bohom… Asi nepočkáš, kým môj otec…”
“Čo to má spoločné?!”
“Nič… Iba tak. Dobre sa maj, milý. Dúfam, že nebudeš proti rozvodu?”
“Ja?! Ale nečakaj, že ti nechám všetko!”
“Nečakám. Ako by som mohla uraziť človeka, ktorý si nepamätá…”
“Natália…”
“Napriklad, že tento byt nie je tvoj.”
“Čože?!”
“Nie je. Zdedila som ho.”
“Žil som tu 25 rokov!”
“Mal si šťastie. Bývať v byte, kde opravy platil môj otec…”
“My sme vždy na ten čas odišli!”
“Takže si pamätáš? Ešte nie všetko je stratené… Ale všetky zmluvy sú v môjom mene. Otec schoval všetky účtenky. Takže nemôžeš tvrdiť, že si sem niečo investoval.”
“Takže…”
“Nadarmo… Ni
