– Zuzka, čo si to spravila?! – Hlas Moniky sa triasol od rozhorčenia. – Ako si mi to mohla urobiť? Veď som tvoja rodná sestra!
– A čo si čakala? – osopila sa Zuzka, nezdvihnúc oči od papierov rozložených na kuchynskom stole. – Mali sme čakať, kým úplne rozvrátiš celý dom?
– Rozvrátiť? – Monika sa chytila za opierku stoličky. – Tento dom som udržiavala v poriadku tridsať rokov! Po tom, čo zomreli mama s otcom! A ty kde si bola všetky tie roky?
– Kde som bola, no kde, – posmešne zopakovala Zuzka, konečne pozdvihnúc na sestru chladné oči. – Pracovala som, mimochodom. Zarábala som peniaze. A nesedela som na krku rodičov až do štyridsiatky.
Monika cítila, ako sa jej pod nohami stratila pôda. Pomaly klesla na stoličku a uprela pohľad na papiere pred sestrou.
– To je naozaj tá závet? – zašepkala.
– Naozaj, – stručne odpovedala Zuzka. – Mama ho nechala mne. Celý. Ty si môžeš hľadať iné bývanie.
– Ale ako… Kedy to stihla? Mama bola chorá, v posledných mesiacoch sa už len ťažko orientovala…
– Presne preto som prišla. Niekto sa musel postarať o jej veci, kým si bežala po tabletky a po nemocniciach.
Monika pozerala na sestru a nepoznávala ju. Zuzka bola vždy tvrdá, praktická, ale takej krutosti od nej nikto nečakal. Najmä teraz, keď od mamineho pohrebu neprešiel ani mesiac.
– Zuzka, poďme si porozprávať ako ľudia, – skúsila iný tón. – Chápem, že máš nárok na podiel v dome. Ale vyhýnať ma…
– Nikto ťa nevyháňa, – Zuzka zložila papiere do úhľadnej kôpky. – Môžeš si podnajať izbu. Za rozumný nájom, samozrejme.
– Podnikať izbu v rodičovskom dome? – Monika neverila vlastným ušiam. – Myslíš to vážne?
– Úplne. Nehnuteľnosť je nehnuteľnosť.
Monika vstala a prešla sa po kuchyni. Každý kút bol presiaknutý spomienkami. Pri okne stál mamin obľúbený fikus, ktorý zalievala každé ráno posledných pätnásť rokov. Na poličke stáli poháre s domácimi zavařeninami, ktoré spolu robievali každú jeseň.
– Pamätáš, ako mama vravela, že tento dom musí ostať v rodine? – ticho sa opýtala Monika. – Že ho musíme chrániť pre vnúčatá?
– Ty vnúčatá nemáš, – ostro odsekla Zuzka. – Ja mám Tomáša a Viktóriu. Pre nich to bude.
Monika sa otočila k sestre.
– Tvoje deti ani na pohreb neprišli! A ja som vždy bola pri mame, keď bola chorá!
– Bola, bola, – mávla rukou Zuzka. – A aký to malo zmysel? Napokon zomrela v nemocnici.
Tieto slová Moniku zaboleli. Aj ona sama sa obviňovala, že nezachránila mamu pred mŕtvicou, že si nevšimla zhoršujúci sa stav včas.
– Vieš dobre, že som urobila všetko, čo som mohla, – šepkala.
– Viem. Ale nestačilo to.
Zazvonili. Zuzka išla otvoriť, zatiaľ čo Monika zostala stáť uprostred kuchyne, neschopná uveriť, čo sa deje.
– O, Monika, si tu? – do kuchyne vošla suseda teta Oľga s vrecúškom mlieka v ruke. – Ako sa máš, zlatko? Ako to zvládaš?
– Normálne, – klahla Monika, utierajúc slzy.
– Počula som, že Zuzka prišla, – teta Oľga zvedavo pozrela na papiere na stole. – Asi si vybavujete dedičské veci?
– Vybavujeme, – suhoperne odpovedala Zuzka, vracajúc sa do kuchyne.
– Pamätám si, ako tvoja mama vždy hovorila, že si jej najoddanejšia dcéra, – pokračovala suseda, zjavne nevnímac napätú atmosféru. – Nikam si neodišla, bola si pri nej vždy. Nie ako niektorí…
Zuzka stlačila pery, ale nič nepovedala.
– Oľga Ivanovna, prepáčte, ale máme teraz rodinnú záležitosť, – zdvorilo, no pevne povedala.
– Oj, jasné, jasné, – zabehala teta Oľga. – Len som ti doniesla mlieko, včera som kúpila navyše. Monika, vezmi si ho, nech to neprejde.
Po odchode susedy zostali sestry zasa samé. Zuzka vybrala zo svojej tašky ďalšie papiere.
– Tu je zmluva o nájme, – povedala úradníckym tónom. – Môžeš si nechať väčšiu izbu a kuchyňu. Nájomných päťsto mesačne.
– Päťsto? – Monika zhltla sliny. – Moja penzia je osemsto! Ako mám prežiť?
– Nájdi si brigádu. Alebo sa odsťahuj do menšieho bytu.
– Zuzka, čo sa s tebou stalo? – Monika si sadla oproti nej. – Vždy sme boli blízko. Áno, odišla si po škole do mesta, založila si rodinu, ale nikdy sme sa nehádali.
– Nehádali sme sa, lebo som mlčala, – Zuzka na ňu pozrela. – Mlčala som, keď si siedela na krku rodičov. Mlčala som, keď ti kúpili byt v meste a mne povedali, že nemajú peniaze. Mlčala som, keď si po rozvode s Mišom prišla späť a zasa si ich vyžívala.
– Pracovala som! – ohradila sa Monika. – Učila som v škole, robila v knižnici!
– Za pár korún. A rodičia ťa aj tak živili.
– A ty si trpela? Tvoj Ján dobre zarábal, deti…
– Deti potrebovali vzdelanie! A ja som od nich nič nedostala. Všetko som si zaplatila sama.
Monika prvýkrát uvidel v sestriných očiach nielen chlad, ale aj starú nenávisť. Hlbokú, roky chovanú.
– Zuzka, ak si to považovala za nespravodlivé, mala si to povedať skôr. Niečo by sme vymysleli.
– Komu? Mame, ktorá ťa nikdy neprestala obdivovať? Otcovi, pre ktorého si bola vzor dcéry?
– Milovali nás obe…
– Mňa milMonika sa v tichosti rozhodla, že nebude bojovať – nie preto, že by to nevydržala, ale preto, že dom bol naplnený spomienkami na lásku, ktorú Zuzka už dávno stratila.
