Koniec septembra bol teplý a suchý. Čoskoro sa ochladí a začnú nepríjemné dážde. Jeseň je nepredvídateľná. “Musím sa dostať na chatu, inak prídu dážde, cesta bude rozbahnenej a dostaneme sa tam až s prvými mrazmi,” vzdychla si Zuzana a znova si vytočila číslo manžela.
“Zuzanka, môžem ísť o hodinku skôr? Mama ma poprosila, aby som ju odviezla na chatu,” povedala účtovníčka Jana so žiadostivým pohľadom.
“Ja by som tiež rada odišla. Dobre, ale v pondelok musíš byť v práci načas. A žiadne choroby, chápeš? Inak nabudúce nepustím,” povedala Zuzana predstieraným prísnym hlasom.
“Ďakujem vám, Zuzana Pavlovna. Prídem načas, sľubujem.” Janine obočie sa vyklenulo, oči sa rozžiarili, rýchlo si vzala kabátik a vykĺzla z kancelárie.
“Len pozri, prišla sa pýtať, ale už mala vypnutý počítač a tašku pripravenú. Rýchla ako veverička. Vedela, že ju pustím. Ale kde je Ján?” Zuzana znova vytáčala jeho číslo, no opäť počula len strohý hlas, že “telefón je vypnutý alebo mimo dosahu.”
“Nič, zajtra neutečie, ako slušný muž pošliape na chatu. Mama má čoskoro narodeniny, treba doniesť zemiaky, zaváraniny…”
Zložila telefón, pohnula myšou a zahĺbila sa do tabuľky na obrazovke. Keď zazvonil telefón, tak sa zaradovala, že hneď zdvihla, bez pohľadu na displej.
“Janko, prečo si vypol telefón? Volala som ti celý deň…”
“Prepáčte, to je vyšetrovateľ Ivančík,” prehovoril neznámy mužský hlas.
Bolo to také nečakané, a priezvisko Ivančík ju zmiatlo, že si myslela, že sa jej len zdalo.
“Janko, kde si?” spýtala sa opatrne.
“Ste manželka Jána Michajloviča Holíka? Ako vás môžem oslovovať?” spýtal sa muž.
“Zuzana Pavlovna,” zakrutila sa jej, zahýkala sa. “Stačí Zuzana. Kde je Ján?” A srdce jej v hrudi začalo tlieskať v predtuche nešťastia.
“Mohli by ste prísť do štvrtej mestskej nemocnice? Budem vás čakať v prijímacej ambulancii,” povedal muž.
“Prečo do nemocnice? Čo sa stalo s Janom?” vykrikla do telefónu.
“Čakám vás,” povedal muž a hovor sa prerušil.
Zuzana volala na neznáme číslo, z ktorého práve hovorili, no už bolo obsadené. Triasúcimi sa prstami hľadala myš na obrazovke, míňala ikony a nemohla zavrieť súbor. Nakoniec vypnula počítač, schmatla tašku, hodila si plášť a vybehla z kancelárie.
V hlave sa jej premietali desivé obrazy: manžel mal nehodu, leží v kóme, alebo už nie je… “Nie, on žije, inak by ma nevolali do nemocnice, ale do márnice. Určite žije,” presviedčala sa.
Nevedela, ktorým autobusom sa dostať do nemocnice, a tak vystavila ruku a stála jednou nohou na vozovke. Podarilo sa jej zastaviť taxík a za desať minút už behala po nemocničnom areáli k hlavnej budove, naPrišla do prijímacej ambulancie a prvýkrát od rána cítila, že jej srdce bije pokojnejšie, keďže verila, že Ján je nažive a čaká na ňu.
