V predsieni bolo preplnené krabicami. Ján, červený od námahy, zatláčal ďalšiu z nich na podlahovú policu. Prach sa usadil na jeho rednúčej hlave šedým posypom.
A na čo to všetko? Len odpad, vrúchol, keď zostupoval po nestabilnom rebríku.
To nie je odpad, odpovedala ticho, ale pevne Ľubica. Sedela na podlahu, prehľadávala starý kufor plný papierov. To je spomienka.
Spomienka, zasmial sa Ján. Od tej spomienky mi chýba chrbát. Aj tak to všetko vyhodiš za rok. Miesta nie je.
Ľubica mlčala. Jej prsty prešli po ošúchanom koženkovom obale starého albumu a otvorila ho.
Pozri, povedala, akoby nepočula jeho škrk, prvák. Pamätáš?
Ján sa neochotne priblížil. Na zožltnutej fotke sa na slnku usmievala dve dievčatá s bielymi čelenkami.
Pamätám, zamručal pomaly. Plačala si, že ti prešijú zástera.
A to je pioniersky tábor v Nitre, pokračovala.
Artek, prikýval Ján, vrzajúc hlavu nad jej ramená. Z toho tábora si priniesla tú škrupinu, ktorá stále leží niekde v tom balíku.
Znovu sa pustil do krabíc, ale už bez predchádzajúcej horlivosti. Ľubica listovala stránku po stránke mladé roky, vysokú školu, ich svadbu Ján v nesmierne širokom saku, ona v čipkových šatách svojej mamy. Mladí, hladkí, šťastní. Usmievali sa do objektívu, netušiac, čo ich čaká o dvadsať rokov: úzka bytuška, jeho večné brblanie, jej tichá hnev na to, že romantika zostala na papieri.
Pozor! zakričala Ľubica náhle.
Ján neúmyselne zasiahne malú kartónovú krabicu a jej obsah sa rozprskne po podlahe. Zatiaľ čo škrkal a upratoval knihy, Ľubica zdvihla z linolea malú, hodvábne vykladanú škatúľku a otvorila ju.
Vo vnútri, na bavlne, ležala tá istá škrupina z Nitre, niekoľko bledých odznakov, vyschnutá vetvička mimózy a zložená štvorčasto hárok zo školského zošita.
Čo je to? spýtal sa Ján, keď dokončil upratovanie.
Ľubica rozložila hárok. Detským, pilným rukopisom stálo: Zoznam mojich prianí. 1. Stať sa lekárom. 2. Naučiť sa hrať na gitaru. 3. Navštíviť Paríž. 4. Vydávať sa do veľkej lásky.
Bez slova podala list svojmu manželovi. Ten ho prečítal, zmäkol, potom zamrští:
No, s lekárom sa nepodarilo. Na gitare hráš takisto. Do Paríža sa nepúšťaš A čo láska zamotal sa a podriadil si chrbát. Lekárka si nebola, ale teraz ma bolí chrbát ako u starca. Vďaka tvojim archívom.
Ľubica vzala list z jeho rúk, starostlivo si prezrela štvrtý bod a potom pohľadom prešla po svojom mužovi na jeho unavenú, zaprášenú tvár, na ruky, ktoré práve nosili ťažké krabice, aby uvoľnili miesto v jej skrinke.
Vydávať sa do veľkej lásky neznamená žiť v neustálej romantike, Ján. Znamená to, že keď má muž bolesť chrbta, žena mu dá masáž. A on za to umýva riad.
Opatrne zložila hárok, vrátila ho do škatúľky a zatvorila veko.
Dobre, zhlboka vydýchla. Možno máš pravdu. Časť z toho skutočne môžeme vyriešiť.
Škatúľku odložila bokom, medzi najcennejšie veci, ktoré nikdy nevyhodí. Potom sa priblížila k Jánovi, objala ho a naklonila sa k jeho drsnej brade.
Ďakujem, zašepkala. Za všetko.
Ján najprv zástal prekvapený, potom nešikovne pogladil jej vlasy.
Nezabudni, povedal pomaly. Masíruj mi chrbát, prosím.
Pamätám, usmiala sa Ľubica a oprela sa o jeho rameno.
Paríž a gitara zostali v minulosti, na zožltnutom papieri. Avšak tu, v prašnej a úzkej predsieni, niesol vôňu života. To bolo šťastie, ktoré sa nedá odfotiť ani približovať do albumu. Stačilo to. A tak sa naučili, že pravá hodnota nie je v veľkých snoch, ale v každodennom úsilí a vzájomnej starostlivosti.
