Vložila som žalobu na vlastného syna a vystahovala ho z bytu
Zobudil ma hluk. Už zasa. Niečo padalo, buchlo, rozbilo sa. Na hodinkách bolo pol siedmej ráno. Nedeľa, do čerta. Jediný deň, kedy som mohla spať aspoň do ôsmej.
„Mama!“ revolal Janko z kuchyne. „Kde mám svoj hrnček? Zasa si všetko preskladala!“
Päťdesiatdva rokov. Vstala som z postele, natiahla si župan. V zrkadle unavená tvár ženy, ktorá zabudla, kedy naposledy poriadne vyspala. Šedivé vlasy so zrastmi, vrecká pod očami. Kedy som tak zostarala?
„Idem, idem,“ zamrmlala som a vydala sa do kuchyne.
Janko stál uprostred pohromy. Na podlahe ležali střepy z taniera, zrejme toho, ktorý hodil pri hľadaní svojho vzácneho hrnčeka. Dvadsaťpäť, meter osemdesať, široké plecia. A správa sa ako rozmaznané trojročné dieťa.
„Tu máš svoj hrnček,“ vytiahla som z práčky modrý hrnček s nápisom „Najlepší syn.“
Kúpila som ho dávno, asi pred siedmimi rokmi. Ešte som verila, že sa spamätá, nájde si prácu, začne žiť ako človek. Teraz ten nápis vyzeral ako výsmech.
„A prečo si ho dala tam? Povedal som, že môj hrnček má byť na stole!“
„Janko, umývala som riad večer…“
„Nie Janko! Jano! Koľkokrát ti to mám hovoriť!“
Vyrval mi hrnček z rúk, naliať doň zvyšok včerajšieho čaju z kanvice. Pozerala som sa na střepy a myslela si – zasa upratovať. Zasa kupovať nový tanier. Zasa trpieť.
„Mami, čo sa stalo?“ v dverách sa objavila Zuzka. Štíhla, krehká, v starej pyžamke. Devätnásť, ale vyzerá na šestnásť. Študuje pedagogiku, chce pracovať s deťmi. Ak dodštuduje. Ak vydrží túto atmosféru doma.
„Nič, zlatko. Tanier sa rozbil.“
„Sám sa rozbil, čo?“ zachechtal sa Janko. „Sám vzal a spadol.“
Zuzka mlčky zobrala kefu, začala zametať střepy. Zvyčajne, bežne. Akoby rozbitý riad ráno bola norma.
„Neber to!“ zareval Janko. „Nepýtal som sa ťa, či to chceš upratovať!“
„A kto to teda urobí?“ spýtala sa potichu Zuzka.
„Nie tvoja vec!“
Sadla som si k stolu, položila hlavu do rúk. Pane Bože, koľko ešte? Koľko ešte budem znášať tieto kriky, tieto hádky, túto… vojnu vo vlastnom dome?
Pred desiatimi rokmi zomrel Jožko. Môj muž, otec detí. Srdce to nevydržalo. Alebo možno len nechcel žiť v tomto šialenom svete. Vtedy Janko ešte chodil na výšku. Pravda, po pol roku skončil. Povedal – nepáči sa mu. Dal sa do obchodu – vydržal dva týždne. Dal výpoveď, lebo šéf bol „hlúpy“. Potom stavebníctvo – tiež nesedelo. Kolegovia „idioti“. Autoumyváreň – majiteľ „hovádo“. A tak rok za rokom. Najprv som dúfala, že niečo nájde. Potom som ho prosila, aspoň aby sa pokúsil. Potom som ho úpenlivo žiadala. Potom som to už vzdala.
A on sa stával čoraz viac zatrpknutý. Na celý svet, na život, na nás so Zuzkou. Ale najviac – na matku. To ja som vinná, že je taký strateneA keď Zuzka o pár rokov vyštudovala a našla si prácu v škole, konečne som pochopila, že niekedy aj láska k vlastnému dieťaťu musí mať svoje hranice.
