Stretla som Jána pred rokom, akoby to bolo včera, a predsa to boli časy dávno minulé. Prisahal mi vernosť a oddanosť, tvrdil, že jeho city ku mne sú úprimné. A skutočne, boli sme si v mnohom podobní. Obaja sme mali za sebou neúspešné manželstvá, obaja sme túžili po pochopení a opore. Verila som, že sme jeden v druhom našli to, čo nám chýbalo. No neskôr som pochopila, že Ján bol len pijavica túžiaca zo mňa ťažiť všetkými spôsobmi.
Priatelia ma varovali, nech sa neunáhlim a aby som mu nedávala strechu nad hlavou. Ale nechcela som ich počúvať. Dokonca ma ani veľmi neprekvapilo, že v tridsiatich rokoch nemal stále zamestnanie, ledva mal kde skloniť hlavu a ani auto šoférovať nevedel. Ja som však videla len romantiku, nerozmýšľala som prakticky. Bola som slepá ako školáčka, čo verí v rozprávky.
Keď však raz neprišiel domov na noc a nasledujúce ráno som zistila, že sa mi stratili peniaze, prebrala som sa z tohto sna. Tu sa začína môj príbeh.
Snažila som sa mu pomôcť, dokonca som mu hľadala prácu. Živil sa na môj úkor, nakúpila som mu oblečenie, vodila ho na miesta a po reštauráciách, kde nikdy predtým nebol. Vždy sa správal slušne, na návštevách u mojej rodiny či kamarátov sa vedel ovládať, s nikým sa nepohádal. Naivne som verila, že sa zmení, že sa spamätá.
No mýlila som sa. Moja trpezlivosť bola na konci. Musela som ho vyhodiť z môjho bytu v Bratislave. Neprišiel o svoj drzý postoj a ešte si chcel odniesť telefón, ktorý som mu kúpila. Dôrazne som mu však povedala, že si môže vziať len to, čo sám priniesol.
Cítila som sa ponížená? Samozrejme! Ľutovala som ten premárnený rok života? Určite! Táto chyba ma stála až príliš, nielen v eurách, ale aj v dôvere a nádeji. Ján ma využil naplno. No teraz viem, že budem opatrnejšia.
Preto by som každému poradila: nedajte sa oklamať tak ako ja. Buďte obozretné, dôkladne si preverujte úprimnosť svojich partnerov. Ak vidíte varovné signály, majte pripravený protiliek neotáľajte, konajte a vždy odpovedzte rovnakou mierou.
