Zostala som sama
Za oknom sa už stmieva, ale mama stále nikde. Júlia, točiac kolieskami na svojom vozíčku, sa posunula ku stolu, vzala do ruky mobil a vytočila maminé číslo.
Telefón účastníka je vypnutý alebo sa nachádza mimo dosahu siete, ozval sa ten známy nesympatický hlas z automatu.
Dievča zmätene civelo na displej a spomenulo si, že na mobile jej už takmer nič nezostalo z kreditu. Tak ho radšej vypla, aby náhodou neubehli aj tie posledné centy.
Mama šla nakúpiť, ale už sa nejak podozrivo dlho nevracala. Bolo to zvláštne, ešte nikdy nebola preč tak dlho Júlia bola od narodenia na vozíčku, nemohla chodiť, a okrem mamy už nemali nikoho blízkeho.
Júlii bolo už sedem a nebála sa byť doma sama. Mama jej vždy presne povedala, kam ide a kedy príde. Nedávalo zmysel, čo sa mohlo prihodiť:
Dnes šla do veľkého Lidla na konci našej ulice, lebo tam majú lacnejšie. S mamou tam chodievame často. I keď sa to volá ,ďaleký obchod, je to len na polhodinu tam a späť, pozrela na hodiny. A už sú to štyri hodiny. Aj mi neskutočne škvŕka v bruchu!
Posunula vozík do kuchyne, zapla varnú kanvicu, vybrala z chladničky posledný rezeň a zjedla ho s keksíkom. Zapila to čajom.
Mama stále nikde. Vydržala to chvíľu, ale potom opäť skúsila zavolať:
Telefón účastníka je vypnutý alebo sa nachádza mimo dosahu siete, ozvalo sa zase.
Previezla sa na svoj vozíček do izby, telefón položila pod vankúš. Svetlo nezhasla, bez mamy je aj tma nejak hrozivejšia.
Dlho ešte ležala, ale nakoniec zadriemala.
***
Prebudila sa, keď do izby zašli prvé slnečné lúče. Mama nikde, posteľ ustlaná, ako by ju ani nikto nepoužíval.
Mama! zakričala smerom k chodbe.
Nič. Skúsila mobil. Rovnaký odporný hlas oznamovača.
Rutinne jej prišlo do plaču.
***
Kornel sa vracal z kaviarne, kde mali každé ráno čerstvé koláče to bola ich rodinná rutina: mama pripravila raňajky, on bežal pre slivkové buchty. Kornelovi už ťahalo na tridsať, stále ženatý nebol, dievčatá ani ženy si ho veľmi nevšímali: hubeňúr, trochu křivý nos a vždy nejaká chorôbka. Od detstva pendloval po doktoroch, liečenie bolo drahé a mama bola sama na všetko. A keď mu povedali, že vlastné deti mať nebude, s tým už sa zmieril zrejme navždy.
V tráve pri cintoríne si všimol starý zničený mobil. V mobile a počítačoch sa vyznal najviac mal to i ako hobby, i ako prácu, lebo bol programátor a písal blogy. Mal najlepšie smartfóny v celom Prešove, ale z recesie ten rozbitý mobil zdvihol.
Čo ak sa niečo stalo? prebehlo mu hlavou a šupol mobil do vrecka. Pozriem sa doma.
***
Po raňajkách prelúskal SIM kartu z toho telefónu do svojho starého Nokie. Väčšinou tam boli čísla na poisťovne, nemocnicu, dôchodcov a podobné úrady. Prvý v zozname bol uložený kontakt céra.
Povzdychol si, chvíľu rozmýšľal a zavolal:
Mama! ozval sa z druhej strany radostný detský hlas.
Ja nie som mama… zareagoval Kornel rozpačito.
A kde je moja mama?
Netuším. Našiel som rozbitý mobil, dal som si tvoju SIM kartu do môjho telefónu a zavolal som ti.
Moja mama včera išla do obchodu a ešte sa nevrátila! rozplakala sa dievčina.
A kde máš otca, starú mamu?
Nemám ani otca, ani starú mamu. Len mama je.
Ako sa vlastne voláš?
Magdaléna.
Ja som ujo Kornel. Magdalénka, vedela by si výjsť na chodbu, povedať susedom, že si sama?
To nejde, nemôžem chodiť. A susedov v našom byte aj tak nikto nemá.
Ako to nechodíš? začínal byť Kornel už úplne bezradný.
Od narodenia, už som taká. Mama vraví, že keď našetríme, zaplatíme operáciu.
Ako sa teda pohybuješ?
Na vozíčku.
Magdalénka, poznáš svoju adresu? Kornel už prechádzal do akčného režimu.
Jasné. Mierová 7, byt 18.
Som o chvíľu tam, spolu nájdeme mamu.
Hneď zavrel telefón.
O chvíľu vbehla do jeho izby mama pani Terézia.
Kornel, čo sa deje?
Mama, našiel som rozbitý mobil, vymenil som SIM-ku a zavolal. A tam malá dievčina, sama doma, ešte je aj na vozíčku. Nemá nikoho. Viem adresu, idem tam.
Poďme radšej spolu, a už sa balila.
Pani Terézia vychovávala syna sama, prežila si s ním nemálo noci v nemocnici, vedela čo znamená starať sa o choré dieťa. Dnes na dôchodku, ale syn zarába dobre.
Zavolali taxi a vyrazili Magdalénku zachrániť.
***
Stlačili domový zvonček.
Kto? ozval sa detský, nesmelý hlas.
Magdalénka, to som ja, Kornel.
Vstúpte!
Vstúpili do vchodu. Dvere na byte č. 18 jemne pootvorené. Vošli dnu. Chudučké dievčatko na invalidnom vozíčku smutne hľadelo na cudzincov:
Nájdete mi mamu?
Ako sa volá tvoja mama? pýtal sa rovno Kornel.
Zuzana.
Priezvisko?
Malíková.
Počkaj, Kornel, stopla ho Terézia a obrátila sa na Magdalénku Magdalénka, si hladná?
Hej, bola v chladničke ešte fašírka, ale už som ju zjedla včera.
Tak nič, Kornel, bež kúpiť to, čo vždy nakupujeme.
Rozumiem, a už letel.
***
Keď sa vrátil, Terézia už stihla vykúzliť niečo rýchle v kuchyni. Porozkladala, nachystala všetko na stôl.
Keď sa najedli, Kornel sa pustil do pátrania po Magdalénkinej mame.
Otvoril Košický spravodajský web a začal listovať včerašné udalosti.
No pozrimež. Na Parkovej ulici vodič Škody narazil do ženy. Zranená bola hospitalizovaná v ťažkom stave.
Vzal telefón a zavolal do nemocnice. Po treťom pokuse sa ozvali:
Áno, včera sme prijali neznámu ženu z Parkovej s ťažkými zraneniami. Zatiaľ u nás, je v bezvedomí.
Viete jej meno?
Nemala pri sebe doklady ani mobil. Ste príbuzný?
Uhm… možno.
Príďte osobne…
Ukázal Magdalénke album s fotkami.
Máš tu nejakú fotku mamy?
Áno, tu sme spolu v lete.
Kornel cvakol mobilem fotku.
Ok, idem hľadať mamu.
***
Zuzana otvorila oči. Biely strop nemocnice, rozmazané spomienky, mihajúce sa auto… Pokúsila sa pohnúť, čo spôsobilo len novú bolesť.
Vošla sestrička.
Prebrali ste sa?
Vtedy Zuzane hrklo v hlave:
Ako dlho tu už ležím?
Dva dni.
Moja dcéra je sama doma…
Upokojte sa, pani Malíková! povedala sestra a stisla jej ruku. Včera tu bol mladý muž, nechal vám svoj mobil. Vraj vás zrazilo auto.
Chcem si zavolať…
Teraz!
Sestrička vyťukala kontakt dcéra a priložila jej mobil k uchu:
Mama!
Magdalénka, zlatko moje, čo ty?
Všetko v poriadku! So mnou je babka Terézia a ujo Kornel chodí za nami!
Aký ujo Kornel?
Nebojte sa, pani Malíková, prehodil vstupujúci lekár. Inak vám mobil odoberiem.
Magdalénka, zavolám ti zas, stihla ešte Zuzana a telefón išiel bokom.
Lekár vyšetril, niečo prikázal sestričke, tá nasadila ďalšiu infúziu. Keď lekár odišiel, sestra skúsila ešte na chvíľku spojiť Magdalénku s mamou.
Dcerka
Pani Malíková, tu Terézia, mám vás na starosti, kým sa neuzdravíte. Nemajte obavy, Magdalénka je v bezpečí. Dáme vám ju k telefónu.
Mami, netráp sa a rýchlo sa uzdrav!
Poslúchaj babku! prosila ju Zuzana.
Pani Malíková, už stačilo telefonovať! pristúpila sestra.
***
Na druhý deň Zuzanu previezli na izbu pre bežných pacientov a večer sa vo dverách objavil Kornel nie príliš švárny, skôr chudokrvný informatik, taška v ruke.
Dobrý deň, Zuzana! Ja som Kornel, usmial sa prišiel som ťa pozrieť. Ospravedlníš, keď ti budem tykať?
Jasné.
Zložil vedľa postele balík.
To mama posiela.
Kornel, ja ani neviem, kto ste…
Úplná náhoda, našiel som tvoj zničený telefón, kontaktoval dcéru, a tak sme ťa našli.
Ako sa má moja Magdalénka?
Hneď sa presvedčíš.
Zobral mobil, ktorý tam nechal prvý deň, naladil videohovor.
Cez displej zaznelo:
Mama! Bolí ťa to?
Už ani nie, zlatko. A ty?
Chodí za mnou babka Terézia.
Dlho sa rozprávali, Kornel mlčky čakal. Zuzana nakoniec len ticho povedala:
Som teraz váš dlžník.
Ale prosím ťa, Zuzana! A prečo netykaš mne?
Ďakujem, Kornel!
Pár tipov k ovládaniu tohto mobilu ešte ukážem, zasmial sa programátorsky.
***
O dva týždne prišiel do nemocnice vodič Škody s právnikom a doniesol Zuzane bolestné rovných päťtisíc eur. O deň neskôr ju prepustili domov. Kornel po ňu prišiel taxíkom.
Mama! vrhla sa jej do náručia dcéra.
Chvíľu to vyzeralo, že Magdalénka sa z vozíčka hádam rozbehne. Zuzana ju objala a rozplakala sa od šťastia. Potom poďakovala pani Terézii.
Pani Terézia, veľká vďaka!
Ale choď, Zuzka, veď Magdalénka je mi ako vnučka.
Dostal som peniaze za nehodu… vezmite si…
Prestaň, Zuzana! My s Kornelom nehladujeme, ty lieč dcéru. Kornel už vybavuje špeciálnu kliniku.
Mama, zajasala dcéra, ujo Kornel sľúbil, že v nemocnici mi spravia, aby nohy chodili!
***
Dva týždne potom boli Zuzana s dcérou u doktora v Ružinove. Dostala Magdalénka prvé kovové šróby. O tri mesiace ďalšia hospitalizácia, potom zase o rok a ešte raz. Ak všetko pôjde podľa plánov, za tri roky a po troch operáciách bude chodiť.
Zatiaľ presúvala Magdalénka stále vozíček, so šróbami v nohách to nebolo moc pohodlné.
Lenže osud si doprial ešte jedno kolo. Pani Terézii zlyhalo srdce a musela do nemocnice.
Tri noci strávila Zuzana v nemocnici pri posteli ženy, ktorá jej bola cudzia a predsa najbližšia. Doma medzičasom varila, len aby všetko išlo. Noci pri Magdalénke trávil Kornel.
Na štvrtý deň sa pani Terézia skutočne zotavila. Zahľadela sa dlho na Zuzanu a úplne vážne povedala:
Dievča moje, ja už tu dlho nebudem. Vezmi si môjho Kornela. Je to dobrý človek. Spolu dáte Magdalénku na nohy.
Pani Terézia… a on by si ma vzal?
Vezme, pousmiala sa starena určite vezme.
***
Stará pani viedla za ruku dievčatko s kyticou a školskou taškou na chrbte ak by nebola Magdalénka v desiatich taká vysoká, človek by hádal, že ide do prvej triedy. Ale ona išla prvý raz do štvrtého ročníka. Prvé tri roky visela na dištančnej výučbe doma, všetko zvládla s jednotkami a dvojkami. A teraz kráčala do školy. Sama!
Babka, trochu sa bojím.
Ale Magdalénka, však už máš desať! Pozri, tam idú tvoja mamka a oco!
Zlatko, čo sa tak mračíš? pridala sa k nim Zuzana.
Do školy sa bojí, povzdychla Terézia.
Poď sem, ruku, Kornel natiahol dlaň. Ideme spolu!
S tebou sa nebojím, oco, usmiala sa Magdalénka.
A tak kráčali do školy Magdalénka a Kornel, za nimi šli mama a babka, šťastní, ako to vie byť len na slovenských sídliskách.
