Zostala som sama
Za oknom už bola tma a mama stále neprišla. Katka, krútiac kolieskami na svojom invalidnom vozíku, sa presunula k stolu, vzala mobil a vytočila maminé číslo.
Zákaznícky aparát je vypnutý alebo sa nachádza mimo dosahu siete, ozval sa cudzí hlas.
Dievča zmätene pozeralo na telefón, potom si spomenula, že na ňom má málo kreditu, a vypla ho.
Mama odišla do obchodu, no stále sa nevracala. Nikdy predtým to takto nebolo, mama nikdy neodchádzala na dlho. Veď jej Katka je od detstva odkázaná na vozík a nemôže chodiť, a okrem mamy už nemali nikoho iného.
Katka už mala sedem rokov a nebála sa zostať doma sama, no mama jej vždy povedala, kam ide a kedy sa vráti. Dievča nevedelo, čo sa stalo:
Dnes išla do vzdialenejšieho obchodu po potraviny, tam býva všetko lacnejšie. Chodievame tam občas spolu. Aj keď ho volajú vzdialený, za hodinu by sme to mali zvládnuť tam aj späť. Pozrela na hodiny. Už sú štyri hodiny, čo je preč. Mám hlad.
Nasmerovala svoj vozík do kuchyne. Zapla rýchlovarnú kanvicu, vytiahla z chladničky fašírku. Zjedla ju a vypila si čaj.
Mama stále nešla. Nevydržala, opäť vzala telefón a vytočila číslo:
Zákaznícky aparát je vypnutý alebo sa nachádza mimo dosahu siete, ozval sa znova cudzí hlas.
Presunula sa na svoju posteľ, mobil schovala pod vankúš. Svetlo nechala zapnuté, bez mamy sa bála.
Ležala dlho, ale napokon predsa zaspala.
***
Zobudila sa, keď slnko svietilo cez okno. Mamina posteľ bola ustlaná.
Mama! zakričala smerom do predsiene.
Odpovedala jej iba ticho. Vzala telefón, zavolala znova. Opäť ten istý kovový hlas.
Začalo sa báť. Do očí sa jej tisli slzy.
***
Štefan sa vracal z kaviarne. Tam každé ráno predávali čerstvé pečivo. U nich doma to ráno fungovalo vždy takto mamina pripravovala raňajky a on chodil po rožky.
Štefan mal už tridsať, stále slobodný. Dievčatá o neho veľmi nejavili záujem: bol útly, chorľavý a od detstva nemal šťastie na zdravie. Liečenia si vyžiadali veľa peňazí a mama ho vychovávala sama. Posledný verdikt lekárov dostal už ako dospelý a povedali mu, že vlastné deti vraj mať nebude. S tým, že sa nikdy neožení, sa už zmieril.
Vo vysokej tráve zahlädol rozmliaždený, starý mobil. Technika ho vždy fascinovala bola jeho koníčkom aj prácou, bol programátor aj bloger. Mobily mal, čo hrdlo ráči, ale zo zvedavosti ten zničený zodvihol. Telefón vyzeral, akoby ho prešiel bicykel alebo auto.
Možno sa niečo stalo? prebehlo mu hlavou, schoval aparát do vrecka. Doma to prezriem.
***
Po raňajkách vybral z telefónu SIM kartu a vložil ju do svojho mobilu. Väčšina čísel na SIMke patrila nemocniciam, sociálnemu a iným úradom, ale na prvom mieste bol uložený kontakt dcérka.
Chvíľu premýšľal, no zavolal:
Mama! ozval sa radosťou rozžiarený detský hlas.
Ja nie som tvoja mama, zmiatol ho Štefan.
A kde je moja mama?
Neviem, našiel som rozbitý mobil, prehodil som kartu a volám…
Moja mama sa stratila, nasledoval plač. Včera išla do obchodu a nevrátila sa.
A tvoj otec? Starí rodičia?
Nemám ocka ani babku. Iba maminku.
Ako sa voláš?
Katka.
Ja som ujo Štefan. Katka, vieš ísť za susedmi, povedať im, že si sama?
Nemôžem, mne nožky nechodia… a v susednom byte nik nebýva.
Počkaj, ako to nemáš nožky? Štefan bol v rozpakoch.
Tak som sa narodila. Mama vraví, že keď našetríme, spravia mi operáciu.
A pohybuješ sa ako?
Na vozíku.
Katka, poznáš svoju adresu? opýtal sa konečne prakticky.
Áno, ulica Jozefa Vuruma sedem, byt osemnásť.
Prídem, pomôžem ti a nájdeme aj mamu, dobre?
Vypol mobil.
Mária Antalová vošla do izby syna:
Štefan, čo sa deje?
Mama, našiel som rozbitý mobil, vložil SIMku do svojho. Zavolal som, a tam malé dievča, ostala sama v byte je na vozíku a nemá nikoho. Dala mi adresu, idem tam.
Ideme spolu, začala sa obliekať.
Mária Antalová syna vychovávala sama a dobre vedela, čo znamená byť osamelou matkou s chorým dieťaťom. Teraz bola na dôchodku, ale Štefan už dobre zarábal. Zavolali si taxi a vyrazili za Katkou.
***
Zazvonili cez domový telefón.
Kto je tam? ozval sa smutný hlások.
Katka, to som ja, Štefan.
Poďte!
Prišli hore, dvere už boli pootvorené.
Vo vnútri na vozíku sedelo útle dievčatko, v očiach smútok:
Nájdete moju mamu?
Ako sa volá tvoja mama? hneď sa opýtal Štefan.
Terezka.
A priezvisko?
Poláčková.
Počkaj, Štefan! zastavila ho mama. Katka, si hladná?
Už som včera zjedla poslednú fašírku, v chladničke nič nebolo.
Štefan, skoč do obchodu, čo tam chodievame. Kúp, čo zvykneme.
Jasné, a vybehol z bytu.
***
Po návrate mama niečo pripravovala v kuchyni, rozbalila nákup a prestrela na stôl. Po jedle sa Štefan pustil do pátrania po mame.
Otvoril miestny spravodajský portál a prezeral udalosti zo včerajška.
Na ulici Parkovej vodič škodovky zrazil ženu. Zranená prevezená do nemocnice vo vážnom stave.
Zatelefonoval tam. Po niekoľkých pokusoch sa konečne dovolal:
Áno, včera k nám priviezli ženu z Parkovej. Stále v bezvedomí.
Priezvisko?
Bez dokladov, neměla mobil, ste príbuzný?
Zatiaľ neviem…
Príďte osobne…
Viem kde, prídem.
Zložil a oslovil Katku:
Máš fotku mamy?
Áno, Katka sa premiestnila k skrinke a vytiahla album. Tu sme spolu s mamkou.
Máš veľmi peknú mamu!
Štefan mobilom spravil fotku. Usmial sa:
Idem ju skúsiť nájsť.
***
Oči sa otvorili. Biela stena stropu. Po pamäti prebleskla letiaca škodovka
Pohyb znamenal bolesť. Prišla sestrička:
Ste hore?
Oči Terezky vyjadrili strach:
Ako dlho tu som?
Dva dni.
Doma mám dcéru samu…
Terezka, upokojte sa. Včera tu bol mladý muž, nechal Vám číslo. Hovorí, telefon mal zničený.
Musím… telefonovať
Počkajte! vytočila číslo dcéra a priložila jej mobil k uchu.
Mama!
Katka, Zlatko, si v poriadku?
Všetko dobré! Je pri mne babka Mária a ujo Štefan.
Aký ujo Štefan?
Pani, nebuďte rozrušená! vošiel lekár. Inak vám mobil zoberiem. Idem vás vyšetriť!
Katka, zavolám neskôr, stihla Terezka povedať, kým lekár vypol hovor.
Po vyšetrení sestrička vzala mobil do vrecka.
Mohla by som ešte aspoň minutku s dcérou?
Lekár zakázal rozrušenie, ale aj tak vytočila číslo.
Katka…
Terezka, volám sa Mária Antalová. Počúvajte ma! Syn našiel telefón, cez SIM-ku zistil, kde bývate. Ja som dôchodkyňa, ale u Katky zostanem, kým ste v nemocnici. Nebojte sa! Dávam jej telefón.
Mama, neplač a rýchlo sa uzdrav, ozvalo sa dievčatko.
Poslúchaj babku, Katka!
Sestrička, vypnite mobil!
***
Na druhý deň Terezku presunuli na bežnú izbu. Večer, počas návštevných hodín, sa objavil návštevník mladý a nevzhľadný:
Dobrý deň, Terezka! Volám sa Štefan, usmial sa. Nevadí ti, keď rovno tykám?
Nie.
Položil veľký balík na stolík:
Niečo od mamy.
Neviem, kto ste… nesmelo povedala pacientka.
Náhodou som našiel váš rozmliaždený telefón, cez SIM kartu som zavolal Katke, potom vás vypátral.
Ako sa má Katka?
Počkajte chvíľku.
Vzal mobil a nachystal videohovor.
No, tu to máte!
Terezka pozrela na displej a uvidela svoje dieťa.
Mama! Bolí ťa niečo?
Už nie, zlatko, ako si ty?
Chodí za mnou babka Mária.
Dlho ešte rozprávali. Napokon sa Terezka sklonila:
Som vám vďačná
Ale prestaň, Terezka! Dajme si rovno tykanie.
Ďakujem ti, Štefan!
Ešte ti ukážem, ako funguje tento mobil.
***
Prešli dva týždne.
Ten, čo spôsobil nehodu, priniesol Terezke do nemocnice odškodné osemtisíc eur a doviedol advokáta.
Na druhý deň ju prepustili. Štefan ju doviezol domov.
Mama! radostne vykríkla dcéra.
Azda by aj vyskočila z vozíka, keby mohla. Terezka si k nej hneď čupla, objala ju a začala šťastím plakať.
Pristúpila k staršej žene:
Pani Antalová, veľmi Vám ďakujem!
Ale, Terezka! Katku vnímam ako svoju vnučku.
Odškodné mi dal vodič, nech sa páči, vezmite si! Viac vás neviem odmeniť.
To odlož, Terezka! povedala Mária pevným hlasom. My s chlapcom nestrádame a tebe treba peniaze na Katkine liečenie. Štefan už dohodol všetko v nejakej klinike.
Mama! zvolalo dievčatko. Ujo Štefan povedal, že pôjdeme do nemocnice a možno raz budem chodiť!
***
S mamou strávila Katka na klinike celé dva týždne. Dali jej dlahy, o tri mesiace ich čakala ďalšia operácia, a znova o rok. Po troch rokoch operácií a rehabilitácií sľubovali lekári, že Katka bude chodiť.
Zatiaľ sa pohybovala ešte stále na vozíku, dlahy jej prekážali, ale bola nádej.
No osud skúšal pevnosť tejto malej rodiny ďalej. Márii Antalovej prišlo zle so srdcom, museli ju hospitalizovať vo vážnom stave.
Terezka strávila v nemocnici tri noci s touto ženou, ktorá jej bola ako mama. Len na obed a trochu spánku chodila domov. Nočné chvíle s Katkou trávil Štefan.
Štvrtý deň sa Mária prebrala a dlho sa smutnými očami dívala na Terezku. Nakoniec zašepkala:
Dievčatko, asi mi nezostáva veľa života. Vydaj sa za Štefana. Je spoľahlivý. Spolu Katku postavíte na nohy.
Pani Antalová, vezme si ma vôbec?
Vezme, na chvíľu sa usmiala. Určite vezme.
***
Staršia žena držala za ruku dievča s taškou a kyticou. Ak by Katka nebola taká vysoká, človek by povedal, že prvýkrát ide do školy ale hoci je už štvrtáčka, predchádzajúce roky sa učila doma a školu videla len cez monitor.
Teraz šla po vlastných nohách tri roky vydrieť tejto chvíle.
Babka, trochu sa bojím.
Ale čo, Katka, máš už desať! Pozri, tam chodia tvoja mama a otec!
Dcéra, prečo si smutná? usmiala sa Terezka.
Bojí sa školy, povedala Mária.
Tak poď sem! podal jej ruku Štefan. Ideme spolu.
S tebou, oci, sa vôbec nebojím, usmiala sa Katka.
A spoločne veselo vykročili do školy. Za nimi kráčali mama a stará mama a všetci boli, azda prvýkrát v živote, skutočne šťastní.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
