Zostala sama
Za oknom sa už stmieva, ale mama stále nie je doma. Jarmila, točiac kolieskami svojej invalidnej stoličky, prišla k stolu, vzala mobil a vytočila mamin telefón.
Volané číslo je momentálne nedostupné alebo sa nachádza mimo pokrytia siete, ozval sa cudzí hlas z reproduktora.
Dievča zmätene hľadelo na displej, potom si spomenula, že na karte už skoro nemá eurá, a mobil vypla.
Mama šla do obchodu, ale nevracala sa. Nikdy sa jej nestalo, že by sa zdržala tak dlho, ved’ jej dcéra je odkázaná na vozík a nemôže chodiť. Okrem mamy už Jarmila nikoho nemala.
Jarmila má už sedem rokov a nebojí sa byť sama doma, ale mama jej vždy povedala, kam ide a kedy sa vráti. Dievča nechápalo, čo sa mohlo stať:
Dnes šla do vzdialenejšieho obchodu po potraviny, tam sú lacnejšie. S mamou sme tam chodili často. Síce je to ďaleko, no za hodinu sa to dá zvládnuť tam a späť, pozrela na hodiny. Už prešli štyri hodiny. Som hladná.
Nasmerovala vozík do kuchyne. Zohriala vodu v rýchlovarnej konvici, z chladničky vytiahla fašírku. Zjedla ju, zapila čajom.
Mama stále nešla. Vydržala chvíľu, potom znova vzala mobil a vytočila číslo:
Volané číslo je momentálne nedostupné alebo sa nachádza mimo pokrytia siete, opäť znel chladný hlas automatu.
Presunula sa na svoju posteľ, mobil si dala pod vankúš. Svetlo nezhasla bez mamy bolo príliš strašidelno. Ležala dlho, až nakoniec zaspala.
***
Prebudila sa, keď slnko dotancovalo po parapete. Mamina posteľ bola úhľadne ustlaná.
Mama! zakričala smerom k predsieni.
Odpovedalo jej len ticho. Vzala mobil, zavolala. Rovnaký odporný, cudzí hlas.
Začala sa báť, po lícach jej stekali slzy.
***
Karol sa vracal z kaviarne. Každé ráno tam predávali čerstvé pečivo. Ich rituál mama robila raňajky, on šiel pre rožky.
Karol už má tridsať, ale stále je sám. Dievčatá si ho nevšímali: nepekný, chudý, bledý. Od narodenia ho trápili choroby. Liečba bola drahá a mama ho vychovávala sama. Poslednú diagnózu mu dali už dospelému vraj nikdy nebude mať deti. Zmieril sa s tým, že sa nikdy neožení.
Vo vysokej tráve čosi zablyšťalo starý rozbitý mobil. Mobily a počítače to bol jeho svet, jeho práca, hobby. Bol programátor a bloger. Doma mal len tie najnovšie mobily, no z profesionálnej zvedavosti ten rozbitý zdvihol. Bol celý napadrť, akoby po ňom prešlo auto.
Možno sa niečo stalo? mihlo mu hlavou, mobil strčil do vrecka. Doma ho rozoberiem.
***
Po raňajkách vytiahol zo starého telefónu SIM kartu a vložil si ju do svojho. Väčšina čísel na karte patrila nemocniciam, úradu práce, sociálke, no prvý kontakt bol dcéra.
Chvíľu zvažoval a napokon zavolal:
Mama! ozval sa veselý detský hlas.
Ja nie som tvoja mama, zmiatol sa Karol.
A kde je moja mama?
Neviem. Našiel som rozbitý mobil, dal doň tvoju kartu a zavolal.
Moja mama zmizla, rozplakal sa hlas. Už včera šla do obchodu a nevrátila sa.
Nemáš otca ani starú mamu?
Nemám. Mám len mamu.
Ako sa voláš? chápe Karol, že dievča potrebuje pomoc.
Jarmila.
Ja som ujo Karol. Jarmila, nemôžeš zbehnúť za susedmi, povedať, že si sama?
Nemôžem. Nohy mi nefungujú. Vedľa nik nebýva
Počkaj, ty nemôžeš chodiť? Karol je celkom mimo.
Narodila som sa taká. Mama vraví, že ak niekedy našetríme, urobia mi operáciu.
Ako sa pohybuješ?
Mám vozík.
Jarmilka, vieš adresu?
Áno, ulica Štefánikova 7, byt 18.
Hneď prídem, nájdeme tvoju mamu.
Zložil.
Do izby prišla Karolova mama, pani Daniela.
Karol, čo sa deje?
Mama, našiel som rozbitý telefón. Dal som SIM-ku do svojho. Zavolal som na číslo a tam bola opustená malá invalidná dievčina. Iných príbuzných nemá. Poznám adresu. Idem tam.
Idem s tebou, začala sa chystať.
Daniela vychovávala Karola sama, chudáka večne chorého, rozumela trápeniu matkám s chorým dieťaťom. Bola už na dôchodku, Karol sa živil dobre.
Objednali taxi a rozbehli sa zachrániť dieťa.
***
Zazvonili pri vchode.
Kto je tam? znela smutná detská otázka.
Jarmilka, to som ja, Karol.
Poďte hore!
Vošli do činžiaka. Dvere na byte už boli pootevreté.
Vstúpili. Tenké dievčatko na vozíku sa smutne dívalo:
Nájdete moju mamu?
Ako sa volá tvoja mama? hneď sa pýta Karol.
Ema.
Priezvisko?
Ondrišová.
Počkaj, Karol! zadrží ho jeho mama a prihovorí sa dievčaťu. Jarka, si hladná?
Áno. V chladničke bola fašírka, ale zjedla som ju včera.
Karol, bež do našej samošky, kúp čo nakupujeme bežne.
Rozumiem, a rozbehol sa.
***
Keď sa vrátil, mama už niečo varila. Vyložil nákup, všetko upratali a naservírovali.
Po jedle sa Karol pustil do pátrania po Jarmilkinej mame.
Otvoril miestne spravodajstvo. Listoval nešťastiami z predošlého dňa.
Aha. Na Komenského ulici osobné auto Škoda zrazilo ženu. Zranená prevezená vo vážnom stave do nemocnice.
Vytiahol mobil, začal volať. Na tretí pokus zdvihli.
Áno, včera k nám priviezli zranenú ženu z Komenského. Stav je kritický. Stále neprišla k vedomiu.
Meno?
Nemala doklady ani mobil pri sebe. Ste rodina?
No ešte neviem…
Príďte na príjem.
Poznám cestu. Prídem.
Zvesil a šiel k Jarmilke.
Máš fotku mamy?
Mám, prívozíkla k skrinke a vytiahla album. Takto sme sa naposledy odfotili.
Máš krásnu mamu!
Karol mobilom odfotil fotku a povzbudzujúco sa usmial.
Idem, hlesol, hľadať tvoju mamu.
***
Ema otvorila oči. Bielo. Vedomie sa pomaly vracalo. Pred očami blikla utekajúca škodovka…
Skúsila sa pohnúť, celé telo protestovalo bolesťou. Prišla sestrička a zašepkala:
Už ste hore?
Emine oči sa rozšírili hrôzou:
Ako dlho som tu?
Dva dni.
Moja dcéra je sama doma…
Ema, pokoj! potichu jej položila ruku na hruď. Tu bol včera mladý muž. Nechal ti telefón. Vraj ti auto rozdrvilo tvoj…
Musím zavolať…
Hneď… sestrička stisla pod menom dcéra a priložila prístroj žene k uchu. Ozvalo sa:
Mami!
Jarka! Zlatko, ako sa máš?
Všetko je dobré! Stará mama Daniela chodí za mnou a tiež ujo Karol.
Aký ujo Karol?
Prosím, nelámte si nervy, povedal prichádzajúci lekár. Inak vám mobil zoberiem. Počkajte na vyšetrenie.
Zlato, zavolám neskôr, zakričala Ema a vypla hovor.
Doktor vyšetril, niečo prikázal sestričke, tá postavila infúziu.
Keď vyšiel, sestrička si mobil strčila do vrecka.
Mohla by som ešte chvíľu s dcérou? prosí Ema potichu.
Doktor nedovolil, no aj tak jej vrátila mobil.
Zlatko
Ema, ja som Daniela, – ozval sa neznámy ženský hlas. Počúvajte… Môj syn našiel váš rozbitý mobil, podľa SIMky našiel dcérku aj vás. Som dôchodkyňa. Kým ste v nemocnici, ja sa o dieťa postarám. Nebojte sa! Dávam mobil Jarmilke.
Mami, neplač, rýchlo sa vylieč! ozvalo sa.
Pokorne poslúchaj babku! vzlykla Ema.
Nemocná, koniec hovoru! zavrčala sestrička.
***
Na druhý deň Emu presunuli na štandardnú izbu. Večer po návštevách vošla sestra:
Ondrišová, návšteva.
Ema nestihla byť prekvapená. Vošiel mladý, nepekný chlapec, chudý:
Dobrý deň, Ema, volám sa Karol, usmial sa. Prišiel som Vás pozrieť. Nevadí Vám, ak hneď tykám?
Nie.
Postavil na stolík balík.
To Vám moja mama pripravila.
Karol, neviem, kto ste… zmätene šepkala Ema.
Čisto náhodou som našiel Váš rozdrvený mobil. SIMka prežila. Zavolal som dcére. Našiel som Vás.
Ako je na tom Jarmilka?
Hneď zistíme.
Mobil, čo nechal pri prvej návšteve, vzal zo stolíka. Čosi ponastavoval a podal ho Eme.
Na displeji videla dcéru.
Mami! vykríkla Jarka. Bolí ťa to?
Už ani nie, môj poklad. Ako sa máš?
Na návštevu chodí babka Daniela.
Dlho sa rozprávali. Karol mlčky sedel, až Ema zložila:
Zostala som vám dlžná.
Ale, Ema, to je nič! A tykaj mi.
Ďakujem Ti, Karol!
Ukážem Ti, ako používať tento telefón.
***
Prešli dva týždne.
Vinník nehody priniesol Eme odškodné osem tisíc eur rovno do nemocnice s advokátom.
Na druhý deň ju prepustili. Karol po ňu prišiel, dovezol domov.
Mama! zakričala rozradostená dcéra.
Zdalo sa, že už-už vyskočí z vozíka. Ema si kľakla k nej, objala ju a šťastím plakala.
Potom pristúpila k staršej žene:
Pani Daniela, ďakujem vám!
Ale, Ema, mávla rukou, Jarka mi je už ako vnučka.
Priviezol mi vinník peniaze, vytiahla obálku. Vezmite, inak vám neviem poďakovať.
Odlož, Ema, rázne povedala stará pani. My nehladujeme a Ty potrebuješ tie peniaze na liečbu dcérky. Karol už volal do špecializovanej kliniky.
Mama! radovala sa Jarka. Ujo Karol hovoril, že pôjdeme do nemocnice a urobia mi, aby nohy chodili!
***
Dva týždne boli Ema s dcérou v nemocnici. Dali jej do nôh drôty. Za tri mesiace opäť do nemocnice. Potom ešte raz o rok, znova operácia Po troch rokoch, ak všetko víde, Jarka bude chodiť.
Zatiaľ stále na vozíku. Drôty jej prekážali.
Osud skúšal, koľko toho ešte unesú. Danielu postihol infarkt, skončila v nemocnici vo vážnom stave.
Tri noci bola Ema pri jej posteli. Domov chodila len navariť a trochu si pospať. Po nociach s Jarkou ostával Karol.
Štvrtý deň sa Daniela konečne prebrala. Dlho sa dívala na Emu, potom ticho prehovorila:
Dcérka moja, dlho už na svete nevydržím. Vydaj sa za Karola. Je spoľahlivý. Spoločne postavíte Jarku na nohy.
Pani Daniela, veď on by si ma nezobral…
Vezme! usmiala sa pani určite vezme.
***
Stará pani držala za ruku dievča s aktovkou na chrbte a kyticou v ruke. Keby nebola vyskákaná, mysleli by ste, že ide do školy prvýkrát.
Ona však šla do školy prvý raz po rokoch a už do štvrtého ročníka. Prvé tri triedy sa učila doma. Výborné výsledky, samé jednotky a dvojky. Teraz však kráčala do školy na vlastných nohách.
Babka, ja sa trochu bojím.
Neboj sa, Jarka. Veď už máš desať! Pozri, ide aj mama s tatom.
Jarka, prečo si taká smutná? spýtala sa Ema.
Bojí sa ísť do školy, pristúpila Daniela.
Podaj ruku, Karol otvoril dlaň. Poď!
S tebou sa nebojím, tato, usmiala sa Jarka.
A spoločne, smejúc sa a rozprávajúc, šli k škole za nimi mama s babkou, rovnako šťastné.
