Zostala som sama
Za oknom sa už stmieva, a mama stále nie a nie prísť. Janka, krútiac kolieska na svojej vozíku, sa presunula k stolu, zobrala mobil a vytočila maminé číslo.
Volané číslo je dočasne nedostupné alebo mimo dosahu siete, ozval sa cudzí hlas.
Dievča vyplašene pozeralo na telefón, potom si spomenula, že už tam má málo kreditu, a vypla ho.
Mama odišla do obchodu, no stále sa nevrátila. Také sa ešte nestalo mama nikdy neodchádzala na dlho, veď Janka bola od detstva hendikepovaná a nemohla chodiť. Pohybovala sa len na invalidnom vozíku a okrem mamy nemala žiadnych príbuzných.
Janka mala už sedem rokov, a sama doma sa nebála, ale mama vždy povedala, kam ide a kedy sa vráti. Dievča nechápalo, čo sa mohlo stať:
Dnes šla do vzdialenejšieho obchodu, tam sú potraviny lacnejšie. S mamou sme tam často chodili. Aj keď je ďalej, dá sa tam a späť za hodinu prejsť. Janka sa pozrela na hodiny. Už prešli štyri hodiny. Aj hladná som.
S vozíkom zamierila do kuchyne. Uvarila vodu a z chladničky vytiahla fašírku. Zjedla ju a zapila čajom.
Mama stále nikde. Nezvládla to, znovu zdvihla telefón a zavolala:
Volané číslo je dočasne nedostupné alebo mimo dosahu siete, znelo zase.
Presunula sa na svoju posteľ, položila mobil pod vankúš a svetlo nechala zapnuté bez mamy sa bála aj tmy.
Ležala dlho, no nakoniec predsa zaspala.
***
Zobudila sa, keď jej do izby nakuklo slniečko. Mamina posteľ bola ustlaná.
Mama! zvolala do predsiene.
Odpovedala jej len ticho. Zobrala mobil, vytočila číslo. Stále ten istý cudzí kovový hlas.
Zľakla sa a z očí jej vyhŕkli slzy.
***
Kornel sa vracal z pekárne. Každé ráno tam predávali čerstvé koláče. On a jeho mama takto začínali každý deň mama mu pripravovala raňajky a on behával po koláče.
Už mal tridsať, ale ženu si nenašiel. Ženy oňho nejavili záujem nebol príťažlivý, bol chudý a stále chorľavý. Problémy so zdravím ho sprevádzali od malička. Potreboval drahú liečbu, mama ho však vychovávala sama. Poslednú diagnózu mu dali už dospelému vraj nemôže mať deti. S tým, že bude sám, sa už dávno vyrovnal.
Na tráve zbadal rozšliapaný starý telefón. Mobily a počítače boli jeho záľuba aj práca. Robil programátora a blogera. Kvalitných telefónov mal doma viac než dosť, no z čistej zvedavosti ten zničený zdvihol. Vyzeral, akoby ho prešlo auto a odhodilo bokom.
Asi sa niečo stalo? preblesklo mu hlavou. Strčil telefón do vrecka. Doma sa na to pozriem.
***
Po raňajkách vybral sim kartu z nájdeného telefónu a vložil ju do jedného zo svojich. Väčšina čísel patrila nemocnici, sociálke a podobným inštitúciam. Prvý kontakt však niesol meno dcéra.
Chvíľu váhal, ale zavolal:
Mama! z neho sa ozval veselý detský hlások.
Nie som tvoja mama, zmätene prehovoril Kornel.
A kde je mama?
Neviem. Našiel som rozbitý telefón, dal som do svojho simku a volám ti.
Mama mi zmizla, rozplakala sa dievčina. Včera šla do obchodu a doteraz sa nevrátila.
Kde máš otca, alebo babku?
Nemám. Len mama je so mnou.
Ako sa voláš? začal chápať, že dieťa potrebuje pomoc.
Janka.
Ja som ujo Kornel. Janka, vedela by si zájsť k susedom povedať im, že si zostala sama?
Nemôžem, nohy mi nefungujú. A vedľa nikto nebýva.
Akože nemôžeš chodiť? Kornel bol úplne zaskočený.
Taká som sa narodila. Mama hovorí, že musíme nasporiť peniaze a potom by mi vedeli spraviť operáciu.
Ako sa teda pohybuješ?
Na vozíku.
Janka, vieš svoju adresu? Kornel rýchlo prešiel do akcie.
Áno, ulica Žabotova, dom sedem, byt osemnásť.
O chvíľu prídem a spolu nájdeme tvoju mamu.
Vypol telefón.
Jeho mama, Marta, nazrela do izby:
Kornel, čo sa deje?
Mama, našiel som rozbitý mobil, vložil kartu do môjho. Ozvala sa malá dievčina, hendikepovaná, čo zostala sama doma. Viem, kde býva. Idem tam.
Idem s tebou. a pustila sa chystať.
Kornela vychovávala sama, tiež malý často chorľavel. Vedela, čo znamená byť samotná s chorým dieťaťom. Bola už na dôchodku, ale Kornel zarábal dosť.
Zavolali taxík a vyrazili na pomoc dieťaťu.
***
Zazvonili na domový zvonček.
Kto je tam? spýtal sa smutný dievčenský hlas.
Janka, to som ja, Kornel.
Poďte dnu!
Vošli do brány. Dvere do bytu už boli pootvorené.
Vošli dovnútra. Chudé dievčatko na invalidnom vozíku na nich pozrelo smutnými očami:
Nájdete mi moju mamu?
Ako sa volá tvoja mamka? spýtal sa Kornel.
Ema.
A priezvisko?
Dvončová.
Počkaj, Kornel! zastavila ho mama a obrátila sa na dievča: Janka, si hladná?
Áno, v chladničke bola fašírka, tú som zjedla včera.
No dobre. Kornel, zábehni do obchodu, kúp čo zvyčajne kupujeme.
Rozumiem! a bežal.
***
Keď sa vrátil, Marta už niečo pripravovala v kuchyni. Vykladala nákupy a prestierala stôl.
Po jedle sa Kornel pustil do hľadania Janinej mamy.
Otvoril mestský portál a prezeral správy zo včerajška.
Na Pionierskej ulici zrazil vodič škodovky ženu. Zranenú odviezli v ťažkom stave do nemocnice.
Zobral telefón a zakrátko vyšiel hovor:
Áno, včera k nám priviezli pacientku z Pionierskej ulice. Stav je vážny, ešte sa neprebrala.
Aké má meno?
Nemala pri sebe doklady ani mobil. Ste príbuzný?
Ehm možno áno
Prídite na…
Poznám adresu. Prídem tam.
Položil telefón a otočil sa k Janke:
Máš fotku mamky?
Mám, presunula sa k nočnému stolíku a vybrala album. Tu sme spolu.
Máš krásnu mamu!
Kornel vytiahol mobil, odfotil si fotku a usmial sa na dievča:
Idem ti hľadať mamku.
***
Otvorila oči. Biela stena. Vedomie sa pomaly vracalo. Rozmazala sa jej spomienka na rútiace sa auto
Pohla sa a bolesť prešla celým telom. Pristúpila sestra:
Prebrali ste sa?
Oči Emy sa vystrašene rozšírili:
Ako dlho tu ležím?
Dva dni.
Mám doma dcéru samu
Ema, upokoj sa, opatrne jej položila ruku na hruď. Včera tu bol mladý muž a nechal pre vás číslo. Hovoril, že váš telefón prešlo auto.
Chcem zavolať dcére
Hneď! klepla na kontakt dcéra a priložila jej mobil k uchu, z telefónu sa ozvalo:
Mama!
Janka, moja, ako sa máš?
Dobre! So mnou je babka Marta a ujo Kornel prišiel.
Aký ujo Kornel?
O pacientku sa nebojte! ozval sa doktor, ktorý prišiel dovnútra. Inak vezmem mobil. Zatiaľ vás vyšetrím!
Janka, zavolám ti neskôr! vykríkla Ema a stlačila vypínač.
Doktor urobil vyšetrenie. Niečo prikázal sestre, tá jej hneď dala infúziu.
Keď doktor odišiel, sestra si strčila telefón do vrecka.
Mohla by som ešte na chvíľu s dcérkou? šepkala Ema.
Pán doktor zakázal rozrušenie, no predsa vytočila číslo.
Janka
Ema, ja som Marta, ozval sa cudzí ženský hlas. Počujte ma: Môj syn našiel váš rozbitý mobil. Podľa simky našiel vašu dcéru aj vás. Ja som dôchodkyňa. Kým ste v nemocnici, postarám sa vám o Janku. Nebojte sa. Dávam mobil Janke.
Mama, neboj sa, rýchlo sa uzdrav! ozvala sa dcéra.
Janka, poslúchaj babku! zachytila sa Ema poslednej slamky.
Pacientka, vypnite mobil, ozval sa hlas sestry.
***
Na ďalší deň Emu premiestnili na izbu a večer, keď bola návštevná hodina, nakukla sestra:
Dvončová, máte návštevu.
Ema bola prekvapená. Vošiel mladý muž, nepekný, chudý:
Dobrý deň, Ema! Ja som Kornel. Prišiel som ťa navštíviť. Nevadí, že ti hneď tykám?
Nie,
Na stolík položil veľkú tašku:
Tu vám moja mama zbalila nejaké veci.
Kornel, ani neviem, kto ste, vyjavene povedala pacientka.
Našiel som náhodou tvoj rozbitý mobil. Simka ešte fungovala. Zavolal som tvojej Janke. A potom som ťa našiel.
A moja Janka?
Počkaj.
Vzal telefón, ktorý tam nechal pri prvej návšteve, chvíľu niečo nastavoval.
Tu máš!
Ema pozrela na displej, videla Jankinu tvár.
Mamka! zvolala Janka. Bolí ťa niečo?
Už menej, Janka. Ako sa máš ty?
Chodí ku mne babka Marta!
Ema dlho hovorila so svojou dcérou. Kornel trpezlivo počkal. Potom Ema sklonila hlavu a povedala:
Teraz som vašou dlžníčkou.
To nechaj tak, Ema! usmial sa. A tykaj mi!
Ďakujem, Kornel!
Naučím ťa, ako používať tento mobil.
***
Prešli dva týždne.
Vinník nehody doniesol Eme do nemocnice odškodné šesťtisíc eur a priviedol advokáta.
Na druhý deň ju prepustili. Kornel po ňu prišiel a odviezol ju domov.
Mama! rozradostene kričala Janka.
Zdalo sa, že ešte chvíľu a vyskočí z vozíka. Ema si sadla vedľa nej, objala ju a rozplakala sa šťastím.
Potom pristúpila k Marte:
Pani Marta, zo srdca vám ďakujem!
Nechaj to tak, Ema! Janka je mi skoro ako vnučka.
Dostal som odškodné od vinníka nehody, vybrala obálku s peniazmi. Prosím, zoberte aspoň časť. Inak vám neviem poďakovať.
Odlož to, Ema! povedala rozhodne Marta. My s Kornelom sa netrápime a tebe treba liečiť Janku. Kornel už našiel vhodnú kliniku.
Mamka! vykríkla šťastná dcérka. Ujo Kornel hovoril, že pôjdeme do nemocnice a tam mi možno pomôžu, aby som vedela chodiť.
***
Ema s Jankou strávili na klinike dva týždne. Zaviedli jej do nôh kovové výstuže. O tri mesiace mali zas ísť do nemocnice na kontrolu, znova o rok a tak ešte dva razy. Po troch operáciách a rehabilitácii sľubovali, že Janka bude chodiť.
Zatiaľ však dievča stále jazdilo na vozíku a výstuže spôsobovali nepríjemnosti.
Osud ale akoby chcel preveriť silu týchto štyroch ľudí: Marte sa zhoršilo srdce a prijali ju do nemocnice vo vážnom stave.
Ema pri nej tri noci sedela, domov sa vracala len variť a trochu si zdriemnuť. V noci pri Janke zostával Kornel.
Na štvrtý deň sa Marta konečne prebrala. Dlho smutne sledovala Emu pri posteli a ticho prehovorila:
Dcéra, asi mi už veľa času nezostáva. Vydaj sa za môjho Kornela. Je spoľahlivý. Spolu Janku postavíte na nohy.
Pani Marta, veď on si ma nevezme
Vezme, na jej tvári sa objavil jemný úsmev, a určite.
***
Staršia pani držala za ruku dievčatko s taškou na chrbte a kyticou kvetov. Keby Janka nebola taká vysoká, mysleli by ste si, že ide do školy prvýkrát.
A ona naozaj šla do školy po prvý raz, hoci už do štvrtého ročníka. Prvé tri triedy sa učila doma cez počítač, skončila na jednotky a dvojky. Teraz však šla do školy po vlastných nohách.
Babka, trošku sa bojím, šepla Janka.
Čože, Janka? Veď máš desať rokov! Aha, už idú aj tvoja mama s otcom!
Dcérka, prečo si taká nesmelá? pristúpila k nej Ema.
Bojí sa ísť do školy, pokrútila hlavou Marta.
Daj mi ruku, Kornel podal Janke dlaň. Poď!
S tebou, oci, sa už nebojím vôbec, usmiala sa Janka.
A tak, veselo sa zhovárajúc, vykročili ku škole, za nimi mama s babkou obidve rovnako šťastné.
