Ja a moja manželka sme sa rozhodli ísť na dovolenku k moru. Už niekoľko rokov chodievame k Jadranu s našimi priateľmi, každý svojim autom. Sme tak trochu “divočáci”. Vyberieme si kúsok pobrežia a rozložíme si tam stany. Cez deň sa kúpeme v mori, opaľujeme sa a staráme sa o bežné veci okolo stanovačky. Po zotmení si sadneme okolo ohňa, hráme na gitare slovenské pesničky a popíjame pohár dobrého suchého vína.
Tento rok sa k nám pridala švagriná Dorota, aj so svojím dvojapolročným synom. Tlačili sa k nám dvom a k mojej svokre buď alebo.
Žiaľ, nechali sme sa presvedčiť. Dopredu vám poviem, že nie jej syn nám robil problémy, ale Dorota. Problémy začali už po ceste. Dorota chcela zastavovať každú hodinu. Vraj je unavená a potrebuje si oddýchnuť. Takže na miesto sme dorazili až vtedy, keď naši kamaráti už mali všetko nachystané a stihli si ísť aj zaplávať.
Dobre, dorazili sme. Tam ale začala druhá fáza. Švagriná spustila výbuch: Tu ja bývať nebudem!
Prečo? Varovali sme vás, že ideme natvrdo! Myslela som si, že natvrdo znamená, že si sami nájdeme ubytovanie, nie že nejakú izbu zajednáme cez známosti. Načo si myslíš, že sme brali spacáky a stany? zamrmlal môj švagor. Myslela som, že idete stanovať.
Nakoniec sme jej museli prenajať izbu. Môj brat ju musel každý deň voziť k nám aj naspäť, a medzi tým s ňou behať po kaviarňach a tržnici. Starať sa o malého, zatiaľ čo si Dorota zaslúžene oddychovala.
Všetci sme sa pritom starali o jej syna. Ten bol veľmi bezproblémový, pokojný, poslúchal, behal, člapkal sa v mori, zjedol všetko a cez deň v stane poctivo spával. Oproti jeho mame bol neuveriteľne jednoduchý.
Na budúci rok určite Dorotu už so sebou nevezmeme. Ale nášho synovca možno zoberieme, ak jeho rodičia poprosia. On je naozaj iná krvná skupina.
