Dnes si zapisujem do denníka zážitky z tohtoročnej dovolenky. S manželkou sme už niekoľko rokov zvyknutí chodiť na dovolenku k Jadranu, väčšinou s partiou našich priateľov, vlastnými autami. Sme trošku trampovia nájdeme si kúsoček opusteného pobrežia, kde si rozložíme stany a užívame si prírodu. Cez deň sa kúpeme v mori, opaľujeme a venujeme sa kempovaniu. Večery patria gitare, spevu pri ohni a poháru suchého slovenského vína.
Tento rok sa k nám pridala aj švagriná Vierka s dvojročným synčekom. Spolu s mojou svokrou sa k nám natlačili do auta či chcem alebo nie, prijali sme to.
Bohužiaľ, dali sme sa presvedčiť. Keď už teraz na to myslím, musím povedať, že problém nebol jej malý syn, ale samotná Vierka. Začalo to už cestou pravidelne každú hodinu nám švagriná prikazovala zastaviť, lebo je unavená a potrebuje si ponaťahovať nohy. Kvôli týmto prestávkam sme dorazili na miesto až vtedy, keď naši kamaráti boli už dávno usadení a stihli sa aj okúpať.
Ale dobre, boli sme tam. A začalo druhé kolo. Vierka dostala hysterický záchvat: Ja tu bývať nebudem!
Prečo? Veď sme ťa varovali, že ideme táboriť! vysvetľovala manželka.
Myslela som, že táboriť znamená, že si sami hľadáme chatku, nie že budeme cez sprostredkovateľov zháňať hotelovú izbu.
Prečo si myslíš, že sme balili spacáky a stany? zavrčal som podráždene.
Ja myslela, že len na efekt.
Nakoniec sme pre ňu museli prenajať izbu v penzióne za 80 eur za noc. Brat ju musel každý deň voziť tam a späť, a nielen to: chodil s ňou po kaviarňach, na trhy, a keď ona regenerovala z únavy, staral sa o malého.
Vlastne, o chlapca sme sa starali všetci. Bol nenáročný, poslušný, behal, čľapkal sa v mori, zjedol všetko, čo dostal a cez deň si spokojne pospal v stane. Len jeho mama bola problémová.
Na budúci rok už Vierku určite so sebou nevezmeme. Malého Radka by sme však brali, ak sa na to jeho rodičia opýtajú. Je to fakt zlaté dieťa.
Z tejto dovolenky som si odniesol ponaučenie: netreba sa dať vždy presvedčiť a na budúce jasne povedať podmienky, inak si dovolenku moc neužijete.
