Nájdenie seba v pondelok
V ten pondelok sa Zuzana zobudila skôr ako obvykle. Nie pre budík, nie pre nejaký zvuk – len otvorila oči. Akoby sa v nej vypol malý motorček, ktorý ju posledné tri roky pravidelne vytláčal z postele. Na hodinách bolo 6:42. Za oknom padal mokrý sneh, sivý a lepkavý, akoby sa chcel násilím pretlačiť cez škáry. Vzduch v byte bol ťažký, cudzí. A niečo na tom ráne bolo hneď zle.
Ležala a počúvala, ako stena stará radiátorová batéria. Zvuk bol nepravidelný, s poskakovaním, akoby sa v nej niekto škríbal. Asi opäť poklesol tlak. Alebo bolo v dome chladno. Alebo možno v nej – kto by to vedel zmerať, kde skutočne nastala porucha.
V kuchyni bolo všetko na svojom mieste: biela šálka s prasklinou, chladnička pokrytá magnetkami z miest, kde nikdy nebola, suchý chlieb na krájacej doske. Ruka sa automaticky natiahla po vrecku s krmivom pre mačku. Lenže mačka tam už nebola. Celý rok. A predsa – ruka žila vlastným životom. Spomienky nepúšťali.
Zuzana pracovala v copycentre tlačiarne na okraji Žiliny. Šiesty rok. Vzduch tam bol plný pachu papiera, toneru, kávy z automatu a niečej večnej únavy. Každý deň bol kópiou toho predošlého. Tvary ľudí – rovnaké, rozhovory – ohrané, zmysel – dávno vyprataný. Kolegovia – predvídateľní: Janko s nekonečnými vtipmi o žene, Alena, ktorá aj na toalete riešila svoje milostné drámy, a Mišo, starý tlačiar, pre ktorého život skončil, keď mu zahynul pes. A ona – ako by už ani nebola človek, ale len súčasť stroja, kde nebolo miesto pre city ani pre zmeny.
Pozrela sa do zrkadla. Tvár bez špecifických čŕt. Nie stará, nie unavená. Len cudzia. A v hlave jej blesklo: „Prečo?“ A hneď nato – prázdnota. Lebo odpoveď neexistovala. Už veľmi dlho.
Do práce nešla. Jednoducho nevyšla z domu. Sadla si do autobus a pozerala, ako sa míňa jej kancelárska budova, akoby to bola len scéna. A ona – divák, ktorý už ani nemá silu tlieskať. Vysadla v inej časti mesta, kde kedysi, ešte v deviatom ročníku, s Katkou popíjali džús z vrecka a bozkávali sa s chlapcami, na ktorých už dávno zabudla. Vtedy bolo všetko inak. Sladko. Voľne.
Teraz na tom rohu stáli stánok s mätovo zeleným nátěrom a ručne písaným menu. Zuzana si kúpila latté so škorcom – prvýkrát v živote. Predtým ju nemohla vystáť. Zahryzla sa a cítila, ako ju páli na jazyku, a vo vnútri – akoby niekto opatrne rozsvietil svetlo.
Blúdila po dvoroch, pozerala, ako stará mama rozkrajuje chlieb holubom, akoby rozdeľovala nie bochník, ale vlastnú dušu. Ako sa tínedžer smeje, keď padá do snehu. Ako si žena v šatke upravuje kočík. A všetko to vyzeralo ako v divadelnej hre, až kým ona sama konečne prestala hrať a len sa dívala. A v tom pozorovaní bolo čudné cítenie – nie bolesť, nie šťastie, ale niečo teplé, ľudské. Akoby jej znova dovolili cítiť.
O druhej hodine Zuzana vošla do kaderníctva. Bez rozmyslu. Bez rezervácie.
„Čo si želáte?“ spýtala sa kaderníčka.
„Strih. Radikálny. Chcem, aby sa mama zhrozila.“
„Bude, ako si prajete,“ usmiala sa žena a vzala nožnice.
Vlásenky padali na zem ako minulosť. Každá – spomienka, křivda, potlačený krik. Keď vyšla von s novým, krátkym, odvážnym účesom, cítila sa fyzicky ľahšia. Akoby z nej odišiel niekto, kto v nej dlho sedel a bránil jej dýchať.
Kúpila si kapustník, zjedla ho vonku. Zašla do kníhkupectva a vybrala si najzbytočnejšiu knihu – „Prednášky o metafyzike“. Len aby si dokázala, že môže. Robiť. Vyberať. Byť divná. Byť sebou. Zrazu sa rozosmiala. Naozaj. Bez dôvodu. Slzy jej stekali po tvári, a ľudia sa obzerali. Ale jej to bolo jedno. Lebo prvýkrát to bola ona – smejúca sa, živá.
Večer sa vrátila domov. Mama stála pri okne, v tom istom svetre, v ktorom varia kapustnicu v nedeľu.
„Kde si bola?“
„Len som sa prechádzala.“
„Si živá?“
„Áno.“
„No, vďaka bohu,“ povedala matka a postavila hrniec na sporák.
Jedli v tichosti. Len lyžičky bŕnkali o tanier. Svetlo sviečky sa chvelo na parapete.
„Zajtra dám výpoveď,“ povedala Zuzana. „A začnem chodiť na kurzy. Ešte neviem na aké.“
„Hlavne, aby si nemlčala,“ odpovedala matka. „Ticho je ako pleseň. Všetko to rozleptá.“
A Zuzana prikývla. Lebo v ten pondelok, v meste plnom mokrého snehu a unavených tvári, sa po dlhom čase prvýkrát cítila – nie ako niekto, kto musí, nie ako tá správna. Ale jednoducho ako ona. A nič iné nepotrebovala.
