Macko sedí na kuchynskej doske oproti cudzej žene a počúva, ako mu pozerá do očí a tichým hlasom hovorí:
Čo so mnou máš robiť? Hovorila som svojej babke, že som ho nemala brať, a tak
Mackovi je tri roky a úplne rozumie tónu ľudského hlasu. Vie, že tej žene sa nepáči a že mu už nie je potrebný. Vie, že jeho pani už nie je medzi živými. V noci leží pri staršej žene, sleduje, ako jej duša jemne stúpne k stropu a vyletí von oknom.
Prečítava sa po bytu, kde sa objavili nové veci. Neznáša ich vôňu. Snaží sa nevystaviť pred očiam ľudí, ktorí vstupujú do jeho domova. Ten, čo bol kedysi teplý a útulný, sa náhle zmrazí.
Jedného dňa Macko jednoducho zmizne z bytu. Žena, ktorá teraz býva v tom byte, opäť vyjde do kuchyne dať mu jedlo a zistí, že jedlo z včera zostalo nedotknuté.
Možno je to tak lepšie, povie si úľavou.
Macko odchádza sám, nečakajúc, že ho vyženú alebo odnesú ako niečo zbytočné. Poteší sa, keď otvorené dvere vedú von, zatiaľ čo ľudia stále nesú a vyhadzujú veci.
Krátky čas putuje neznámymi chodníkmi, preskakuje ploty a prekonáva cesty. Vyhýba sa miestam, kde je zima a kde nikto nikoho nemá rád. Chlapci mu hádžu kamene, dvakrát padne z strechy, ale odolá a ďalej utečie od minulosti.
Zastaví sa, len keď úplne vyčerpá a zúži sa. V bruchu mu burácí od hladu, pripomínajúc, že nejedol tri dni. Rozhlási sa. Za starým plotom stojí malý drevený domček, ktorý vyzerá prázdne.
Vdychne vzduch. Nie je tu vôňa jedla, ale z domu šíri teplo a pokoj. Macko sa prešmykne úzkym otvorm v plotu a tiše sa vplíže dovnútra. V diaľke uvidí otvorené okno na podkroví a vstrebe sa dovnútra.
Na podkroví leží seno, šíri vôňu myší. V rohu leží stará prehoz. Macko sa na ňu natiahne a prvýkrát pocíti, že je doma, že je unavený a že mu končú nohy.
Brucho znova buráca, ale zatvára oči a zaspí.
Prebudí ho ľudský hlas. Macko sa vplíže k otvorenému oknu a cez štrbinu sa pozerá dole. Na dvore vidí dievča, ktoré s niekým rozpráva a niečo nasypáva do železnej misky. Hneď rozpozná, že je to jedlo, lebo vzduch je plný chuti.
Zameria sa na misu, brucho mu podľahne. Tiše zostúpi z podkrovia a plížene sa približuje k miske. Rýchlo vyskočí, chyti najväčší kus, čo mu dopadne, a ujde sa stranou.
Z domu sa vysunie dievča a za ňou beží ryšavé šteniatko, po ktorom sa radia dva tlsté psíčatá.
Poďme, milá moja, hovorí dievča láskavo, priniesla som ti jedlo aj pre šteniatko, poďme.
V tom okamihu Macko zachytí hlas svojej bývalej pani. Všimne si teplo a lásku v hlase dievčaťa, čo mu kedysi dávalo pocit domova.
Hej, kamaráti, prišli sme! Si hladný, mačiatko? zvolá dievča.
Macko sedí takmer pri miske, nemá silu ujsť ďaleko. Pozorne sa pozerá na dievča, ktoré ho ignoruje a kŕmi šteniatka a psíka. On doplní ukradnutý kus a vráti sa k miske.
Dievča, keď si všimne, že Macko neuteká, položia vedľa neho ešte niekoľko kúsok:
Jedz, povie pokojne, vidím, že si úplne vyhladnutý. Potom vytiahne misu a naleje mlieko.
Popij, teraz to potrebuješ, aby si nebol na smäde.
Macko sa upokojí, zje všetko, čo mu dajú, a napije sa mlieka. Potom sa vráti na podkrovie, leží na svojej prehoze a znovu zasnie. Uvedomí si, že je skutočne doma.
Tak žije celé leto. Dievča, ktorú volá Zdenka, ho kŕmi každý deň spolu s Ryšavkou ryšavým psom a jeho šteniatkami. Macko zosilnie a uzdraví sa. Spoločne jedia z jednej misky, a to ho nebaví. Stáva sa súčasťou ich rodiny.
Naučil sa loviť myši na podkroví a keď Zdenka prichádza, úctivo jej prináša jednu ako poďakovanie za jedlo. Ona sa smeje a hovorí: ďakujem. Dovoľuje mu, aby ho hladkala, a on cíti teplo, ktoré poznal dávno v minulosti.
Príde jeseň, noci sú chladnejšie. Macko nepozná chlad, nikdy nevidel sneh a ráno ho prekvapí biely prach. Je koniec októbra.
Tentokrát Zdenka nepríde, ale s dedkom na kočiariku. Macko pozorne sleduje z výšky podkrovia neznámu postavu. Zdenka vstúpi na dvor a začne rozkladať jedlo. Z domu, kde žijú psíci, vyskočí najprv Ryšavka, potom sa priblížia dva šteniatka.
Ach, vy! Celá tu rodinka, zasmial sa dedko.
Áno! zasmeje sa Zdenka, a čoskoro príde aj mačka, a pozerá na podkrovie.
Macko nepočuje v dedkovom hlase hrozbu a zostúpi dolu.
Poď, neboj sa, poví Zdenka a pohladi ho po chrbte.
Uvoľní sa a začne jesť.
No dobre, kamaráti, ideme domov, hovorí dedko, dosť ste sa tu potulovali. Zoberie šteniatka a naloží ich na kočiar. Ryšavka mu nasleduje. Macko sa zachová opatrne.
Mačiatko, poďme, neboj sa, odvezieme ťa k dedkovi do lesa, tam budeš v bezpečí, hovorí Zdenka.
Macko pozorne pozerá na ňu. Ten hlas, ten spôsob, akým hovorí, mu pripomína pôvodnú pani, ktorá ho kedysi našla na ulici a priniesla domov.
Zdenka ho jemne zoberie do ruky, položí ho do veľkého košíka vystlaného teplou handrou. Macko neodporuje, zatvára oči a znova verí človeku. Zvieratá sú asi jediné bytosti, ktoré nám dokážu odpustiť všetko a ľúbiť nás napriek všetkému.
