27. júna 2023
Dnes sa mi stalo niečo, čo mi pripomenulo starú pravdu, ktorú mi kedysi rozprával môj dedko Ján, majster zrkadiel: Sklo ukrýva pravdu. Keď sa nebojíš pozerať, poznáš seba. Všetko začalo v galérii SkloArt v Bratislave, kde som pracoval ako asistent. Majiteľ, Róbert Kováč, ma privítal s úprimným úškrnom a nastrieľajúcim vôňou mätového spreja.
Rozbila si moje zrkadlo, Viera, takže šesť rokov budeš mojou dlžníčkou, šepkol Róbert, keď sa naklonil tak blízko, že som cítil jeho dych. Pod mojimi topánkami sa triasli úlomky benátskeho plátna, ktoré sa leskli ako stovky bleskových zábleskov. V hrdle som cítil suchý kúsok prachu akékoľvek trápenie je znášanlivé, len nie krájanie skla, keď vieš, že rám stojí rovnako ako ročný príjem.
Zaplatím, vyhlásila Viera, s hlasom plným odhodlania.
Zaplatíš? Čím? Tvojimi krivými vitrinami? Od dnes pracuješ zadarmo, kým dlhy nesplníš, odpovedal a pridal, že jej plat bude odpočítaný z každej neúspešnej skice.
Pamätám si, ako pred pätnástimi rokmi Viera, ešte malá dievčina, sedela v dedkovej dielni a pozerala sa do odrezkov amálgy. Dedko jej podával jablkový zefír a hovoril: Sklo ukrýva pravdu. Niekedy je strašné sa pozerat, ale ak sa nebojíš, lepšie pochopíš seba. Po dedkovej smrti mama predala dielňu a Viera sa odhodlala študovať priemyselný dizajn v Košiciach, pričom si privyčajne pomáhala s výzdobou vitríny. Práve tam si všimol Róbert vysoký, čarovný muž so sľubom o osobnej výstave výmenou za niekoľko návrhov.
Prvé mesiace nazýval Vieru muzeou priestoru, bozkával jej ruku pri každom úspešnom projekte. Potom ju priateľsky kritizoval: Odlesky sú príliš chladné, pridaj trochu tepla. Bolo to nepríjemné, no konštruktívne. Na jar sa tón zmenil na: Aká je tvoja štruktúra, keď si ešte nepoznáš rozmery? Následne prišli pokuty za poškodený materiál. Viera si hovorila: Je prísny, pretože viem, že zvládnem viac.
Jedného júnového večera preusporadúvala pódia pre novú expozíciu. Pri vchode stál Róbertov klenot zrkadlo z 18. storočia v zlatom rámu. Jeden centimeter a vozík s pódiumom narazil do rámu. Prask, akoby vystrelil výstrel. Následoval okamžitý prúd úlomkov.
Vieš, že toto bolo určené na kráľovský aukčný dvor? kričal Róbert tak hlasno, že zahlušil alarm.
Nahradím ho, mumlala Viera a zbierala úlomky do vedra, nájdem restaurovateľov
300 000 alebo sedem rokov otroctva. Vyber si, povedal a podal jej papier s číslom.
V pivnici galérie, kde nebola žiadna WiFi, Viera vyrábala inštalácie podľa Róbertových náčrtov lampyšošovky, stolyprizmy. Róbert prijímal diela a na cenovkách uvádzal len svoje meno. Večer, keď som ju videl odchádzať domov, otvorila notebook a lepil fotky rozbitého skla do digitálneho koláže, hľadajúc v chaose líniu, kde sa praskliny spoja do tváre.
Raz za týždeň k nej zavítala Lenka, keramika z vedľajšej dielne.
Kde si bola? V chate ticho, spýtala sa.
Splácam dlhy, odpovedala Viera.
Lenka si všimla Vierine sklonené plecia a otrhané dlane. Vieš, ako lámajú sklo, aby vznikli vitráže? Najprv ho zahrejú na smrť a potom prudko ochladia. Viera sa zasmiala: Metafora, ale v sklade mám plno rozbitého porcelánu. Ak chceš, ber. Tak sa úlomky začali spájať do nových tvarov.
Na jeseň do mesta zavítal kurátor mobilného festivalu Mesto Svetla, Kamil Šimko. Hľadal autorov na nočný výkon na starom nádraží. V galérii mu ukázali Róbertove projekty; Kamil prikývol, no jeho pohľad sa zastavil pri košíku plnom rozbitého skla v rohu.
Kto s tým pracoval? spýtal sa.
Odpad, odpovedal Róbert rýchlo. Nikto sa o to nezaujíma.
Viera zdvihla hlavu: Ja sa zaujímam.
Kamil ju oslovil na ulici: Ukáž mi návrhy, ktoré nikto nevidí. Viera sa bála: Ak to poviem, vyhodia ma. Kamil podal vizitku: Stretneme sa tam, kde tvoj šéf nie je. Zajtra o ôsmich, platforma 13.
Platforma bola prázdna, len rezavé hodiny tikali pod strechou. Viera otvorila na tablete 3Dmodel obrovskú prasknutú masku, vnútri ktorej návštevníci blúdia po labyrinte zrkadlových stien. Projekčné lúče prechádzali úlomkami a vytvárali frázové úlomky: tvoje ruky sú krivé, si dlžníčkou, si nič. Čím bližšie k stredu, tým slová miznú, až povrch zostane čistý a odráža len tváre divákov.
Kamil
