Znova mu veril človek
Macko sedel v kuchyni oproti cudzej žene a počúval, ako mu pozerá do očí a tichým hlasom hovorí:
A čo mám s tebou robiť? Vždy som si hovorila s babkou, že som ho nemala brať, no
Mackovi bolo tri roky a úplne chápal intonáciu ľudského hlasu. Rozpoznal, že táto žena ho nemá rada a že ho nepotrebuje. Vedel, že jeho predchádzajúca pani už nie je medzi živými. Tú noc ležal pri staršej nohe a sledoval, ako jej duša pomaly vystúpi k stropu a vyletí z okna.
Prechádzal izbami bytu, kde sa objavili nejaké nové veci. Nepáčili sa mu ich vône. Macko sa snažil vyhnúť očiam ľudí, čo v jeho dome pribúdali. Dom, ktorý kedysi bol teplý a útulný, sa náhle stal chladným.
Jedného dňa Macko jednoducho zmizol z bytu. Nová nájomkyňa, ktorá tam teraz bývala, opäť vybehla do kuchyne dať mu jedlo, a zistila, že včera pripravená potrava zostala nedotknutá.
Možno je tak lepšie, povedala s úľavou.
Macko odišiel sám, nečakajúc, že ho budú vyhadzovať alebo odnášať ako nepotrebný odpad. Tiše sa prešmykol otváracími dverami, keď v byt sa znova niečo vkladalo a vykladalo. Kráčal už dlho nepoznanými stezkami, prelínal oploty a prešiel cez cesty. Vyhýbal sa miestam, kde bolo chladno a kde nikto nikoho nemal rád.
Chlapci mu hádzali kamene, dvakrát spadol z strechy, ale húšťal ďalej, čím viac sa vzdialil od svojho minulého života. Zastavil sa len keď bol úplne vyčerpaný a hladný brucho mu búšalo, pripomínajúc, že už tri dni nič nejedol
Obzrel sa. Za starým oplotom stálo malé drevené domčekyčko, vyzeralo to, že v ňom nikto nežije. Nakúšal vzduch žiadna vôňa jedla, ale z domu sa šírila teplota a pokoj. Macko sa prešmykol malou diera v oplotu a tiše vplížil dovnútra. Z diaľky už videl na podkroví otvorené okno tam sa zamieril.
Na podkroví bolo nahromadené seno, cítil vôňu myší. V jednom rohu ležal starý prikrývka. Macko si na ňu ľahol a po prvýkrát pocítil, že je doma, že je unavený a že mu končie sať. Brucho znova zavrčalo, ale zatvoril oči a zas somnol.
Prebral ho ľudský hlas. Macko sa prešmykol k otvorenému oknu podkrovia a cez štrbinu pozeral dole. Na dvore spozoroval malú dievčatko, ktoré s niekým rozprávalo a niečo vkladalo do železnej misky. Hneď pochopil, že je to jedlo vôňa bola neodolateľná.
Zameral sa na jedlo. Brucho podviedlo. Tiše zostúpil z podkrovia a kráčal k miske s jedlom. Rýchlo vyskočil, chcel najväčší kúsok a utekať preč a stihol to. Z domu sa vynorila dievčatko a za ňou bežal ryšavý pes, po ňom šli dva poduškovití šteniatka.
Poďme, moja drahá, povedala dievčatko láskavo, priniesla som ti a šteniatkam niečo na zjedanie, poďme.
Zrazu Macko počul hlas svojej bývalej pani. V hlase dievčatka cítil teplo a lásku, akú kedysi poznal zo svojho bývania.
No teda! zakričala dievčatko, máme tu hostí! Si tiež hladný, kocúrik.
Ukázalo sa, že Macko sedel takmer pri miske, nedokázal sa vzdialiť. Pozrel sa na dievčatko obozreto, ona však nevenovala pozornosť, len kŕmila šteniatka a psa. On dopolil ukradnutý kúsok a vrátil sa k miske.
Dievčatko, keď zistilo, že Macko neutieká, položilo vedľa misky ešte niekoľko kúskov:
Jedz, povedala pokojne, vidím, že si úplne hladný. A potom vzala nejakú misku a nalevala mlieko.
Popij, potrebuješ to, aby ti nebolo z hladovania, dodala.
Macko sa upokojil, zjedol všetko, čo mu dali, a napil sa mlieka. Potom sa vrátil na podkrovie a znova zaspal na svojej prikrývke. Uvedomil si, že je konečne doma.
Tak žil celé leto. Celé leto dievčatko, menom Bohuslava, ho kŕmilo, rovnako aj svojho ryšavého psa Fera a jeho šteniatka. Macko posilnil a uzdravil sa. Teraz všetci jedli z jednej misky, a toho ho vôbec neškodilo to už bola jeho rodina.
Naučil sa loviť myši na svojom podkroví a keď Bohuslava prišla, česť priniesol úlovok ako poďakovanie za jedlo. Smiala sa a hovorila: Ďakujem. Povzbudila ho, aby ju hladkal, cítiac to teplo, ktoré kedysi poznal.
Pak prišla jeseň, noci sa spúšťali a chladnelo. Macko nepoznal chlad, nikdy nevidel sneh, a bol prekvapený, keď ráno uvidel biele vločky. Bol koniec október.
Tentokrát Bohuslava neprišla, ale prídla s dedkom na kočiariku. Macko pozoroval z podkrovia neznámu postavu. Bohuslava vošla na dvore a začala klásť jedlo, a z domu, kde bývala psia rodina, vyskakali najprv Fero, a za ním dva šteniatka.
Ach, ty! Tu je celá rodina, zasmial sa dedko.
Áno! zasmiala sa Bohuslava, čoskoro príde aj kocúr, a pozerala sa k podkroviu.
Macko nečul v dedkovej hlase žiadnu hrozbu a zostúpil dole.
Poď, neboj sa, povedala dievčatko a pohladila Macka po chrbte.
Upokojil sa a začal jesť.
No, čo milí, ideme domov, povedal dedko, dosť ste sa tu potulovali. Zobral šteniatka a vložil ich na kočiar.
Fero vyšiel za ním. Macko bol opatrný.
Kocúr, poďme, neboj sa, odídeme k dedkovi do lesa, tam bude všetkým dobre, povedala Bohuslava.
Pozrel sa na ňu pozorne. Ten hlas, ten spôsob, akým hovorila, mu pripomínal bývalú pani, ktorá ho raz našla na ulici a priniesla domov.
Bohuslava ho opatrne vzala do ruky, položila ho do veľkého košíka vystlaného teplou handrou. Macko neodolával, zatváril oči a znovu veril človeku. Zvieratá sú jediné tvorové, čo nám odpúšťajú všetko a milujú nás napriek všetkému.
