Zápisník zraneného srdca
Sedím za veľkým kuchynským stolom v bratislavskom byte, kde sa okolo mňa rozprestierajú desiatky svadobných časopisov. Listujem stránkami, obrázky svadobných šiat sa mi mihajú pred očami čipkové aplikácie, jemné výšivky, ľahučké závoje, lesklý satén pod svetlom reflektorov Na chvíľku sa v každom z tých modelov vidím ja sama. Aj keď len v mysli, cítim motýle v bruchu pri predstave, že kráčam uličkou, že všetci sledujú práve mňa Predstavujem si otca, ako má lesklé oči od dojatia, kamarátky, čo potláčajú slzy.
Krása, šepnem si, keď natrafím na šaty s bohatou sukňou a tenkými ramienkami, vyzerajú ako z rozprávky.
Moja tvár však rýchlo stratí úsmev. Sklopím magazín a váhavo vstanem, idem k veľkému zrkadlu pri stene s ručne vyrezávaným rámom. Prehliadam si svoje odrazy, nakláňam hlavu, otáčam sa nabok. Myslím na to, ako sa realita často rozchádza s ideálmi.
Na mňa by to nesedelo, povzdychnem si už rezkejším tónom. Tá postava na také princeznovské šaty nemám.
Otočím sa párkrát, v duchu si predstavím objemnú sukňu, korzet a všetky tie vrstvy látky. Mám pocit, že by som v tom vyzerala ešte rozložitejšie. Nie, potrebujem niečo jednoduchšie. Hlasno rozmýšľam, ako keby som sa radila s vlastným tienistým ja: Také napratané sukne nechám iným čo ak by ma to ešte viac rozšírilo! Ale zase kde je napísané, že si to nemám užiť? Veď sa nevydávam každý deň!
Pretieram si nervózne čelo. Tých možností je toľko Krása na každej strane časopisu, no nič sa ku mne nehodí. Sedím na kraji stoličky, cítim, ako mi narastá stres. Najradšej by som rýchlo zavolala niekomu kamarátke, mame, tancovala v myšlienkach medzi možnosťami len aby som z toho nezbláznila.
Práve v tej chvíli náhle buchnú dvere. Srdce sa mi na moment zastaví. Kto môže prísť domov teraz? Kľúče majú iba dvaja ľudia otec a Dalibor, môj snúbenec. No obaja mali byť dnes preč: ocko má pracovné stretnutie v Žiline a Dalibor spomínal služobnú poradu až pri Nitre.
Ostanem stáť ako prilepená, napätie v tele stúpa. Je možné, že je to zlodej? Veď vždy v tomto čase nikto doma nie je. Po chrbte mi prebehne mráz.
Hore po schodoch z kuchyne sa ticho prikradnem do obývačky, kde je dobrý výhľad na predsieň. Chytím sa zábradlia a v tieni sledujem, kto vstúpil.
Cítila som veľkú úľavu, keď som zbadala Dalibora. Zhodil si topánky, hlavou kýval do rytmu, potichu si pohmkával. Bola som prekvapená: Nemal byť na porade?
Potom však zdvihol telefón a začal hovoriť. Jeho hlas bol mäkší, než bol kedykoľvek ku mne.
Len vydrž, Lucka, zaznelo potichu. Zmeravela som. Takto ma nikdy neoslovoval. Už len chvíľu, a splním svoju časť dohody, potom môžeme byť spolu.
Cítila som, ako mi v žilách tuhne krv. Čo je to za dohodu? Kto je Lucka?
Dokedy čakáme? O pol roka, pokračoval Dalibor a jeho hlas už znova získal oficiálny obchodný tón. Svadba je o mesiac, potom pár mesiacov šťastného manželstva a potom už padám, keď prídu peniaze na účet
Posledné slová boli ako facka. Chytila som sa dvier a keď zahlásil, že mu je v podstate jedno, čo bude robiť môj otec, pretože on si len vezme veci a odíde, keď mu nabehnú zvyšné peniaze, v hlave sa mi všetko rúcalo. Môj otec? Dohoda? Odmena? A svadba je len časť plánu?
Ledva som popadla dych, ale túžila som počuť viac. Možno tam je ešte niečo, čo všetko vysvetlí.
Dalibor sa rozvalil v kresle, no nemal tušenia, že som len kúsok od neho. Celkom otvorene opäť zašepkal do telefónu Veď ja milujem len teba, Lucka! Celé toto je kvôli tebe. Veď chceš presťahovať sa do veľkého bytu v starom meste, kupovať drahé šaty, šperky O pol roka už budeme spolu, sľubujem.
Pomaly som schádzala po schodoch každým krokom sa vo mne lámalo niečo ďalšie. Moje nohy sa chveli, ale nedovolila som si zastaviť.
Dalibor sa otočil a stuhol, keď zbadal moju tvár.
Lenka? zašepkal (tak ma volal od malého dievčaťa). Čo to hovoríš, Leni?
Snažil sa ma chytiť za ruku, lenže ja som sa odtiahla.
Myslíš si, že som hluchá? Že som nepočula, ako mi poza chrbát mrvíš celý život?
Pozerala som sa mu priamo do očí hľadala som aspoň záblesk ľútosti. V jeho zmätených pohľadoch bola však iba hrôza a panika.
Lucka nie je to tá, ktorú si mi kedysi predstavil ako sestru? spýtala som sa chladne.
Zbledol. Zovrel spadnutý mobil, začal koktať niečo o tom, že je to len omyl, ale jeho slová boli prázdne.
Dosť, povedala som. Počula som, ako si sa s ňou rozprával. Ako ti zrazu vadí tráviť niekoľko mesiacov manželstva so mnou, len kvôli peniazom. Ja som bola len časť obchodnej dohody, však?
Na chvíľu sa mu zablyslo v očiach niečo chladné. A potom to vypustil všetko von. Veď ja by som do takej áno, do teba v živote nešiel, keby mi tvoj otec neponúkol lukratívny kšeft štedrú odmenu a pohodovú robotu! Máš dve výplaty v jednom!
Hovoril to tak obyčajne, akoby rozprával o kúpe rožkov. Po jeho ďalšej poznámke, že kto by si na mňa trúfol so škaredou postavou, som si musela pevne stisnúť ruky, aby som nezakričala. Stála som tam, nechala si vylepiť poslednú ranu a potom som len chladne povedala:
Okamžite vypadni. Veci ti pošlem kuriérom.
Dalibor ešte na chvíľu zmrazil pohľadom, v ktorom bolo iba pohŕdanie a úľava, že už nemusí nič predstierať. Tresol dverami a bol preč.
V tichu bytu som sa roztriasla, potom s trasúcimi sa rukami vytáčala číslo na ocka. Ako si mohol, ocko?! Ako?! Podsunúť mi do života muža za peniaze?! Ani som ho nepustila k slovu, kričala som všetko moju hanbu, bolesť, všetky roky nedôvery v seba samu, ktoré vo mne tieto momenty znovu rozbúchali.
Keď mi došli slová, zložila som hovor, zaborila tvár do dlaní a rozplakala sa ako malé dieťa. Cítila som sa zradená zároveň dvomi najdôležitejšími mužmi v mojom živote. Slzy tiekli aj za roky komplexov a samoľútosti, ktoré sa so mnou ťahali od puberty.
Mama teda Lucia, ale trvala na jedinečnom Luciána bola kedysi krásnou dámou. Dodnes mám jej fotky na zrkadle: jemné črty, husté vlasy, noblesa. Všetko sa zlomilo, keď za mlada podstúpila plastiku nosa, ktorú jej lekár pokazil. Potom dlhé roky márne skúšala ďalšie operácie, no každý pokus končil horšie. Nakoniec sa vytratila do tieňa, na tvári už iba veľké slnečné okuliare, a napokon odišla bez rozlúčky.
Roky som sa porovnávala s tou krásnou Luciánou z fotografií. Nikdy som sa necítila dosť dobrá. Mama mala ideálnu tvár, ja mám len okrúhle líca. Jej vlasy boli ako hodváb a moje stále elektrizujú. V škole som bola nenápadnou, v hlbine strachu, že si niekto všimne každý detail, čo mi na sebe prekáža. A keď som konečne prepadla ilúzii, že som niekoho zaujala, vždy to stroskotalo na mojej neistote.
Dalibor bol prvý, kto mi dal pocítiť, že si zaslúžim obdiv. Rozosmieval ma, obdarúval kvetmi, nosil na miesta, kde som sa cítila výnimočne. Pri ňom som si smela aspoň chvíľu veriť, že by som niekedy mohla byť pre niekoho tá jediná žena O to hlbšie bola táto facka.
**************
Dnes stojím v kabínke svadobného salónu, bielu sukňu mám pevne okolo pása. Už si nevšímam chybičky, hľadím na svoje odraz pokojne, už seba nezhadzujem. Dýcham pokojný vzduch a viem, že som sa konečne prijala.
O hodinu kráčam uličkou medzi hosťami v Dóme sv. Martina v Bratislave. Hlava hore, pohyb pevných krokov. Pohľady hostí zachytávam, niektoré známe, iné zvedavé. V mojich očiach už nie je zasnená ilúzia, len istota a rozhodnosť.
V hlave mi beží ten rozhovor s otcom spred pár týždňov. Ocko, prijímam ponuku od Martina. Ostal v šoku, no ja bola pevná. Chcem stabilitu, chcem niekomu veriť. Možno to nie je veľká romantika. Ale som dosť dospelá, aby som rozhodla o svojom šťastí sama.
Pristúpila som k ženíchovi. Martin nežiari vášňou, ale sľubuje pravdivý vzťah, úctu, pokoj a priateľstvo. Je to koniec snov o rozprávke? Nie, je to nový začiatok taký, aký si formujem vlastnými rukami, so zdravým sebavedomím, s cieľom budovať skutočný život, v ktorom sa láska môže zrodiť pokojne, pomaly, bez klamstiev.
Usmejem sa na Martina úprimne. Viem, že práve toto rozhodnutie je dospelý krok. Láska nemá jedno pravidlo, jeden tvar. A, možno, práve z tejto pôdy precízneho rozhodnutia môže vyrásť niečo čisté, ozajstné. Snáď príde i deň, kedy bude patriť len mne a ja jemu nie v rozprávkovom trblietaní, ale v skutočnosti všedných dní, kde viem, kto som a čo si zaslúžim.
