Zmluva o láske
Radmila sedí za veľkým stolom, preplneným svadobnými magazínmi. Stránky šuchocú pod jej prstami s nadšením ich prelistúva a zvedavo skúma každú fotografiu. V očiach jej zažiari oheň vždy, keď narazí na niečo detailné a jemné: čipkované aplikácie, elegantné výšivky, jemné závoje. Dlho sa pristavuje pri snehobielych šatách, v duchu si ich skúša na sebe. V týchto chvíľach sa jej srdce rozžeraví teplom očakávania Radmila si predstavuje, ako kráča uličkou k svojmu snúbencovi, ako všetky pohľady smerujú k nej a rodina s dojatím sleduje každý jej krok…
Nádherné… prejde jej ticho cez pery, keď obdivuje neskutočne efektné šaty s bohatou sukňou a tenučkými ramienkami. Vyzerajú ako z rozprávky ľahké, vzdušné, satén sa leskne pod ateliérovými svetlami.
No úsmev jej rýchlo vyprchá. Radmila si povzdychne, odloží časopis a pomaly vstane od stola. Príde k vysokému zrkadlu v zdobenom ráme a skúmavo sa zahľadí na svoj odraz. Otočí sa bokom, mierne skloní hlavu, akoby chcela sama seba uvidieť cudzím pohľadom. Myslí na to, že realita sa možno nikdy nevyrovná dokonalej predstave z magazínu.
To mi aj tak nesadne, povie napokon pevnejšie, akoby chcela sama seba pripraviť na nevyhnutné. Postava mi na to nesedí.
Opäť sa otočí pred zrkadlom, snaží sa predstaviť si samu seba v takej objemnej siluete. V duchu si kreslí obraz: široká sukňa, korzet, vrstvy látky… a hneď sa zamračí.
Chce to niečo jednoduchšie, rozmýšľa nahlas, akoby sa radila s neviditeľným poradcom. Bohaté sukne môžem rovno vyradiť vyzerala by som v nich smiešne. Ale zas obyčajné nechcem! Veď nepostavím sa pod obradný oblúk každý deň!
Radmila si nervózne prehrabne vlasy a cíti, ako v nej rastie jemný nepokoj. Možností je tak veľa, toľko krásnych nápadov… ale ten správny stále neprišiel. Opäť preletí pohľadom rozhádzané magazíny, akoby čakala, že ďalšia stránka jej konečne vnukne nápad, ktorý už tak veľmi potrebuje. Namiesto toho však príde len únava a zmätenosť.
Musím sa hneď s niekým poradiť, zamrmle a sadá si na kraj stoličky. Kým mi z príprav načisto neprešibe.
Zvuk dverí roztrhne ticho v dome na dvoje. Radmila nadskočí, odtrhne oči od rozhádzaných náčrtov a fotiek. Srdce jej zovrie úzkosť. Kto to môže byť? V tomto čase… Myšlienky jej víria. Kľúč od bytu majú len dvaja: otec a Rastislav jej snúbenec. Lenže obaja by mali byť dnes zaneprázdnení otec má dôležité rokovanie s partnermi a Rastislav je na služobnej porade, spomínal to ešte ráno.
Radmila zostane stáť, v napätí nastraží uši. Hlavou jej bleskne varovné: čo ak niekto neznámy vchádza dnu? Väčšinou v tomto čase bývala vo svojom salóne a byt tak zostával prázdny. Príjem jej prebehne mráz po chrbte.
Pomaličky sa zdvihne a potichu zamieri ku schodom na prízemie. Vo veľkej obývačke je ideálny výhľad široký priechod dovolí sledovať celú predsieň aj vchodové dvere. Radmila opatrne nazrie cez zábradlie a schová sa za roh.
A napätie sa hneď uvoľní. V predsieni stojí Rastislav. Jeho postavu pozná aj potme okamžite sa jej uľaví. Práve si vyzúva topánky ledabolo ich hrá na poličku a popri tom si niečo pohmkáva.
Rastislav? zašepká neveriacky. Čo tu robí? Nemal byť teraz na porade?
Potichu sleduje, ako jeho pohyb pôsobí trochu nervózne. Možno sa jej chystá pripraviť prekvapenie. Alebo… S kým to hovorí?
Ljubka, vydrž ešte trochu, jeho hlas je nezvyčajne nežný, skoro až nežne mäkký. Radmila strnie. Takto sa s ňou ešte nikdy nerozprával. Už čoskoro splním svoju časť dohody a budeme spolu.
Cez jej telo sa rozleje ľadová vlna. Zovrie ruky a nechtami sa zarýva do dlane, len aby nevydala ani hláska. Aká dohoda? A kto je to tá Ljubka?
Koľko ešte musíme čakať? Pol roka presne, pokračuje Rastislav a v tóne sa mu mihne rutinná strojenosť. O mesiac je svadba, potom si užijeme pár mesiacov manželstva Pri týchto slovách sa jeho hlas zachveje je cítiť odpor, akoby vyslovoval niečo trpké.
Radmila zatvára oči a snaží sa pochopiť. Svadba… Ich svadba len ako súčasť akéhosi plánu?
A čo potom spraví Ján Kordoš, je mi jedno, pokračuje Rastislav rezkým hlasom, akoby zhadzoval z pliec skrytú ťarchu. Zbalím si veci a odídem, len čo mi prídu peniaze na účet.
Tie posledné slová ju udrú ako facka. Zakolísa sa a zachytí sa o zárubňu dverí. Jedna myšlienka jej šípi hlavou: Klamal mi. Celý čas klamal.
Pomaličky cúvne, snažiac sa byť nenápadná. Myšlienky sú ako v zhone, ale jedna sa neúprosne prediera dopredu: v tom všetkom figuroval jej otec. Zmluva. Odmena. Polroka predstierania. Všetko do seba zapadá a je to desivé.
Ale nech bola rozorvaná akokoľvek, Radmila sa rozhodne vypočuť rozhovor až do konca. Možno zistí niečo, čo jej prinesie odpovede.
Rastislav sa pohodlne usadí do kresla, natiahne nohy a pokračuje v debate netušiac, že Radmila stojí na dosah a počuje každé slovo. Myslí si, že je doma sám a neláme si jazyk s výberom slov.
Čo sa rozčuľuješ? povie a hlavou jemne zakrúti. Len teba ľúbim! Veď kvôli tebe som sa do tejto šlamastiky dostal. Chceš bývať v luxusnom byte v centre Bratislavy? Nosiť drahé šaty a bižutériu? Odmlčí sa, akoby čakal na reakciu a potom dodá s úsmevom: Vidíš! A koľko by som zarobil, keby som ostal obyčajným asistentom? Polroka a budeme konečne spolu, sľubujem.
Nie, vy dvaja budete spolu omnoho skôr, prehovorí Radmila, schádzajúc dolu schodmi v kŕči akoby prekonávala neviditeľnú bariéru. Nohy sa jej trasú, ale drží sa statočne na nohách.
Rastislav sa pri jej hlase prudko otočí. Jeho tvár sa zmení úsmev zmizne, oči sa šokovane rozšíria. Ani nestihne dopovedať vetu telefón mu s tupým buchnutím padne na parkety.
Miláčik? vydýchne a vstane z kresla. V hlase je počuť dezorientáciu aj strach. O čom, Radka?
Spraví ku nej krok, natiahne ruku, akoby sa jej chcel dotknúť, upokojiť ju ako to robil nespočetnekrát. Ale Radmila ucukne, vystretá s hlavou hrdo hore. V jej pohľade už nie je ani dôvera, ani neha len trpká, mrazivá jasnosť.
Miláčik… zopakuje Radmila, slabým šepotom, v ktorom rezonuje všetka bolest, ktorú sa snažila skryť. Myslíš to vážne? Dúfaš, že nič nepočujem?
Priamo sa mu pozerá do očí hľadá v nich hoci len stopu ľútosti, no vidí iba bezradnosť a zúfalú snahu niečo narýchlo vymyslieť.
Ljubka… Ja ju poznám? Nie je to tá, ktorú si kedysi predstavil ako svoju sestru? Jej hlas znie pokojne, no v slovách cítiť ľadové napätie.
Rastislav zbledne. Automaticky sa načiahne po spadnutom telefóne, akoby mu ten mohol pomôcť. Prsty sa mu trasú, keď ho stíska. V hlave zúfalo preberá možnosti, ako sa z toho vyvliecť a neprísť o kôpku sľúbených peňazí.
Mýliš sa, napokon vyrazí, snažiac sa tváriť pokojne. Aká Ljubka? Neviem, o čom hovoríš.
Odhodlá sa urobiť krok vpred, chce ju chytiť za ruku, no Radmila opäť ustúpi. Ten pohyb len posilní jej odhodlanie.
Dobre vieš, horko sa pousmeje a Rastislav uhol pohľadom v tom úsmeve je toľko bolesti, že by slzami zaliala celý byt. Počula som všetko na vlastné uši. Aké milé si bol na tú svoju… To sa nedalo ani počúvať…
Prehltne slzy, bráni sa, aby sa hlas netriasol. Nesmiem ukázať slabosť nesmiem dať najavo, o koľko to ranilo. Všetky sny, plány, spoločné chvíle všetko sa premenilo na lacný podvod, v ktorom bola len bábkou.
Rastislav mlčí. Chápe, že popierať je zbytočné všetko si pokazil sám! Neoveril si, či je doma sama. No pravdu priznať sa bojí. Ešte stále dúfa, že to nejako uhladí a všetko sa vráti späť.
Ako vieš, svadba nebude, povie Radmila pevným hlasom a tým rozhodnutím Rastislavovi stiahne žalúdok. Ale predtým, než ťa tak vyženiem z môjho bytu, chcem počuť pravdu. Celú. Bez výhovoriek. Bez klamstiev.
Jej hlas ani na sekundu neochabne, hoci vnútri v nej všetko kričí. Prekríži si ruky na hrudi snaží sa tým ochrániť pred ďalšími ranami. Slzy v očiach niet len chladné odhodlanie dozvedieť sa, kam až táto pretvárka zašla.
Pravdu? odvetí on so znechuteným úškrnom. Už nemusí hrať zamilovaného. Pravdu teda chceš? Tak dobre: nikdy by som si ťa nevšimol, keby mi tvoj otec nenavrhol dohodu, odštiepi Rastislav drsne. Robím ti dvorenie, pozývam ťa na rande, rozdávam komplimenty a na oplátku mám výbornú platenú fušku a solídnu odmenu. Prakticky mám dve výplaty.
Jeho hlas je ľahostajný, suchý. Ako keby rozprával o tankovaní auta. Lenže každé slovo sa Radmile zarezáva do duše a rúca aj posledné zvyšky ilúzií.
Pre peniaze? šeptne, cítiac, ako v nej všetko zamŕza. Hlas sa jej chveje, ale ani na moment neuhýba pohľadom.
Čo si si myslela? Že sa zamilujem do tvojho výzoru? Rastislav sa urážlivo zachechtá a v tom smiechu už niet ani zmienky po tom Rastislavovi, akého poznala. Videla si sa vôbec v zrkadle? Pozri sa poriadne.
Tie slová bolia viac, než by čakala. Hrdlo jej zviera hrča a v očiach ju štípe slzy však ešte ukazovať nechce. Zovrie päste a nechty vráža do dlaní, aby sa slabosť neprejavila.
Chvíľku na neho len mlčky hľadí snaží sa pochopiť všetko, čo práve počula. Okolitý svet akoby sa zrazu ponoril do tieňa. Všetky rozhovory, randenia, spoločné sny všetko bola len dohodnutá hra, v ktorej mala byť nástrojom k cudziemu zisku.
Okamžite vypadni! Radmila zrazu prehovorí pevne. Tvoje veci ti pošlem kuriérom. Von!
Rastislav sa ešte raz na ňu pozrie dlhým, chladným pohľadom, akoby si ju chcel navždy zapamätať takto: otrasenú, so slzami v očiach a roztrasenými ústami. Niet v ňom stopy ľútosti, len chladná spokojnosť, že konečne mohol zhodiť masku. Pomaly sa otočí, kráča ku dverám, naschvál si oblieka bundu pomalým, flegmatickým gestom akoby ukazoval, že mu je všetko jedno. Cvakne zámok, ostane po ňom len dusivé ticho.
Radmila upadne na najbližšiu stoličku a prsty jej trasľavo vytočia číslo otca. Chvíľu sa mýli a prerušovane dýcha, no nakoniec to zvládne.
Oci! jej hlas sa pretrhne do plačlivého výkriku, hneď ako Ján Kordoš zdvihne. Ako si mi to mohol urobiť?!
Nepýta si vysvetlenia, nedáva priestor na výhovorky. Slová tečú ako vodopád, roztrasené a plné bolesti:
Ty si to zorganizoval! Ty si ho našiel, zaplatil mu, aby sa tváril ako môj snúbenec! Ani si sa nespýtal, čo vlastne chcem! Myslel si si, že vieš lepšie!
Jej hlas sa trasie, no v hneve pokračuje ďalej:
Dôverovala som ti! Myslela som, že on že on ma skutočne miluje! Ale bolo to len predstavenie! Z môjho života si spravil frašku!
Ján Kordoš sa pokúša niečo povedať, no Radmila už ho nepočúva. Vykladá všetko, čo sa v nej za tie mesiace nazbieralo: krivdy, sklamania, bolesť zo zrady.
Nikdy viac! Už nikdy sa mi nebudeš miešať do života. Rozumieš?! Nikdy!
Rýchlo ho zruší a so zúfalstvom zahodí mobil na gauč. Pokrúti sa jej plecia od plaču, keď sa konečne rozplače. Slzy jej stekajú po tvári, tvár si schová v dlaniach, ramená sa otriasajú. V tej chvíli sa cíti ako malé dieťa, ktorému nerozumeli, ktoré zradili, ktoré nechali samé so svojou bolesťou.
Jej slzy však nepatria len Rastislavovi. Sú v nich roky neistoty, pochybností, strachu. Radmila odmalička bojovala s komplexmi kvôli svojmu vzhľadu. Veľakrát stála pred zrkadlom, kriticky hodnotila každú krivku a zakaždým našla aspoň jeden nedostatok. Keby som mala užšiu pás, keby boli boky pôvabnejšie… tie myšlienky ju prenasledovali roky. Snívala, že bude vyzerať ako krásky z časopisov a televízie. Realita však bola vždy iná a to bolelo.
Premýšľala aj o plastickom chirurgu, predstavovala si, ako by sa mohla zmeniť. No vždy, keď sa pozrela na maminu… vzdala sa.
Mama bola pre všetkých Izabela s tým jemným nádychom noblesy, ktorý si vedela vynucovať aj v úplne obyčajných situáciách. Pre ňu bolo vlastné meno hudbou, symbolom toho, kým chcela byť: pôvabnou, záhadnou, neodolateľnou. Dlho sa jej to darilo mala dokonalé črty, husté vlasy, a tú zvláštnu gráciu, ktorá vťahuje pohľady.
To sa všetko zlomilo, keď Izabela uverila, že jej tvár ešte vylepší šikovný plastický chirurg, o ktorom jej s nadšením básnili kamošky. Chcela len ľahko upraviť nos kúsok, iba tak jemne. No lekár bol neschopný: zákrok nevyšiel, následky boli nezvratné. Jej tvár sa zmenila k horšiemu.
Izabela to nevzdala. Obišla desiatky kliník, skúšala ďalších špecialistov, míňala celé majetky na ďalšie pokusy. Stále dúfala: tentoraz to opravia, vrátia mi krásu. Ale vždy to bolo horšie…
Radosť zo života sa z nej časom vytratila. Strácala sebavedomie, potom aj chuť vôbec vyjsť medzi ľudí. Prestať sa pozerať do zrkadla, schovávala tvár pod klobúky a okuliare. Depresia ju zavrela doma za ťažkými závesmi. Dni boli nudné a bez obzoru. Ráno zúfalý pohľad, celý deň v tme, večer nekonečné premýšľanie, kde sa to všetko pokazilo.
Raz proste zmizla. Bez vysvetlenia, bez rozlúčky. Len krátky odkaz otcovi: Už viac nevládzem. Odpusť. A ticho. Žiadne telefonáty, listy, pokusy o kontakt. Zmizla do neznáma, dcéru nechala vyrastať s otcom.
Radmila rástla so starými fotografiami mamy tej krásnej Izabely, rozžiarenej a nádhernej. Vo svojej pamäti mala mamu stále takú: s úsmevom, pri ktorom hreje pri srdci, s pohľadom, z ktorého sála láska. Lenže realita bola iná. Každým rokom Radmila silnejšie cítila rozdiel medzi mamou zo snímok a tou, ktorú si pamätala pred jej odchodom.
Už ako dieťa sa porovnávala s mamou. A vždy v neprospech seba. Mama mala ideálne lícne kosti, ja len guľaté líčka, hovorila si, keď skúmala vlastnú tvár. Jej vlasy padali ako hodváb, moje sú samý chumáč. Prísne hodnotila každú črtu: nozdry príliš veľké, pery nie dosť plné, postava nie dosť štíhla. Komentáre okolia, že je milá, brala s rezervou. Pripadala si len matným tieňom Izabely tej, ktorú všetci kedysi považovali za krásnu.
Táto neistota prenikala do všetkých oblastí jej života. V škole sa držala v úzadí, bála sa zbytočnej pozornosti. Na univerzite radšej nešla k tabuli, aby jej niekto nevytkol chyby. No v osobnom živote… tam to bolo najťažšie. Chlapci si ju sotva všímajú, a ak, tak rýchlo stratia záujem. Radmila to vždy zvaľovala na svoj výzor.
Keby som bola krajšia, všetko by bolo inak, opakovala si, stále hlbšie padajúc do samokritiky, neuvedomujúc si, že svoju neprístupnosť vyžaruje navonok.
A potom prišiel Rastislav. Vtrhol do jej života ako lúč slnka. Všímal si ju, pozeral sa na ňu, akoby bola jediná žena na svete. Jeho komplimenty boli konkrétne: vyzdvihoval jej smiech, úsmev, schopnosť pozorne počúvať. Vodil ju do útulných kaviarní, nosil kvety len tak, pamätal si na maličkosti.
Vedľa neho sa prvý raz po dlhom čase cítila krásna. Nie dokonalá ako mama na fotkách, ale… dosť dobrá. Dosť príťažlivá. Dosť milovaná. Vedľa neho začala veriť, že si šťastie zaslúži. Čím viac boli spolu, tým viac verila, že nejde len o obyčajné randenie, ale o skutočný cit.
A teraz je všetko preč. Rastislavove slová, ktoré náhodou začula, jej vieru rozdrvili na prach. Nemiloval ju. Len hral rolu. Všetko bola iba dohoda od prvého pohľadu po posledné objatie. Najhoršie bolo, že za tým všetkým stál jej otec ktorému verila najviac…
**************************
Radmila stojí pred zrkadlom v svadobnom salóne a v hrudi sa ozýva zvláštny, nečakaný pocit nie nadšenie, ako čakala, ale pokojná, až úradnícka istota. Biele svadobné šaty pekne ladia, zvýrazňujú plecia, smerom dolu sa ležérne rozširujú. Látka tíško šumí pri každom pohybe, čipka na rukávoch hádže na stenách jemné tiene.
Pozorne sa skúma nehľadá už nedostatky, nepristupuje k svojmu telu prísne ako roky predtým. Dnes je všetko iné. Dnes samu seba prijíma presne takú, aká je.
O hodinu neskôr už kráča uličkou medzi hosťami. Hlava vystretá, chrbát rovný, kroky pomalé a rozvážne. V očiach nie je romantický závoj ako u väčšiny neviest, ale jasné, rozhodné svetlo. Vníma pohľady: niektorí obdivujú jej krásu, iní sa prekvapene dohadujú nie je ako nevesty, čo u oltára plačú od šťastia.
Hostia sa jej ustupujú, usmievajú sa, šepkajú si komplimenty. Radmila zdvorilo prikývne, ale myslí na celkom iné veci hlavou jej letmá spomienka na rozhovor s otcom spred pár mesiacov.
Oci, rozhodla som sa ponuku Mareka prijať, povedala vtedy oči do očí.
Otec zamrzol s kávou v ruke, takú rozhodnosť nečakal.
Si si istá, dcéra? Je to vážne rozhodnutie.
Som si istá, odpovedala neochvejne. Už nechcem čakať na lásku, ktorá možno nikdy nepríde. Chcem istotu, úctu, korektnú rodinu. Marek mi to vie dať.
A láska…? začal otec.
Ale Radmila mu skočila do reči:
Láska je krásna, ale už mám dosť čakania na zázrak. Chcem si život zariadiť podľa seba.
A teraz, približujúc sa k ženíchovi, si tie slová opakuje v duchu. Marek na ňu netrpezlivo čaká vidno mu nervozitu, ale drží sa statočne. V jeho pohľade síce nie je šialená vášeň, ale úprimná sympatie a rešpekt práve to si Radmila teraz cení najviac.
Keď úradníčka začne tradičný obrad, Radmila si uvedomí, že neľutuje. Toto síce nie je rozprávka o veľkej láske. Ale je to jej voľba premyslená, vedomá, dospelá.
Možno z Mareka nikdy nebude šialene zamilovaný muž, pomyslí si, ale bude ma rešpektovať. A možno, raz… sa predsa len zamilujeme.
Takéto myšlienky jej dodávajú istotu. Usmeje sa na Mareka nie strojeným úsmevom pre fotoaparát, ale úprimne, po prvýkrát po dlhom čase cítiac, že spravila správny krok. Veď láska môže mať rôzne podoby. A ich príbeh sa možno práve začína. Nie oslepujúcim výbuchom, ale pevnou pôdou pod nohami, na ktorej sa dá postaviť niečo skutočné…
