O láske v práci sa hovorí, že nie je vážna. Ani ja som ju tam nehľadala. Ona si našla mňa. A nie v podobe galantného kolegu s kávou a kravatou, ale ako tichý muž v čiernom aute značky Škoda, čakajúci v rade na čerpanie paliva. Pracovala som na čerpacej stanici.
Spočiatku sa len ticho pozeral. Potom sa začal usmievať. A potom, ako sa mi zdalo, si zistil môj pracovný harmonogram a prichádzal len vtedy, keď som mala službu. Volala som sa Danica. Mala som 33 rokov. Bola som nebojácna dievčina: platinová blondína, drzá, priamočiara, s povahou vytrénovanou v mužskom kolektíve. A on… on bol iný. Mal 42 rokov, oči farby februárového neba, ramená, ktoré by dokázali zrúcať múry. A úsmev… Teplý, pokojný, trochu chlapčenský.
Volal sa Branislav. Býval v dome vedľa čerpacej stanice so synom a psom menom Bucko. Syn bol z predchádzajúceho manželstva. Žena ich oboch opustila. Branislav nepracoval. Žil z renty štyroch bytov, ktoré zdedil po starej mame, a jednoducho si užíval života. Cestoval, prechádzal sa, oddychoval.
Jedného dňa prišiel k stojanu a povedal: „Poď, ukážem ti jedno mesto, ktoré si zamiluješ.“ Potom prišlo ďalšie a ďalšie. Pili sme pivo v poloprázdnych kaviarňach, v mimosezóne sme sa ubytovávali v hoteloch pri mori, nočne počúvali šum vĺn, prechádzali sa po trhoch v Budapešti a Krakove, počúvali jazz v Bratislave.
Zamilovala som sa. Celkom som sa v ňom stratila. Ja, ktorá som vždy pestovala svoju slobodu a neverila na svadbu, som po troch mesiacoch už žila u neho. Nič sme neoficiálne neuzatvárali, jednoducho sme boli spolu.
Najprv som hovorila o dieťati. Snila som. Predstavovala som si, ako sa budeme prechádzať traja: ja, on a naše dieťa. Ale Branislav bol nevýrazne proti. Povedal, že si už „odsedel trest“ otcovstva a do druhého kola nejde. Dôležité bolo, že deti obmedzujú slobodu.
„Nemôžeš len tak cez víkend letieť do Budapešti s bruškom, Danica, a potom s kočíkom po dlažbe. To by nebol život, ale väzenie.“ Hovoril to tak pokojne, sebavedome, že som sa pod jeho vplyvom začala báť budúceho dieťaťa.
Tak prešli roky. Stala som sa služobnou v jeho bezstarostnom živote. Varila som, žehlila, kupovala obľúbené syry, smiala sa, keď to bolo potrebné, a on… On čoraz viac pozeral futbal, lenivo prezeral noviny a tvrdil, že ja som tá „pravá“.
Jeho syn dospel. Spočiatku ma pohŕdal. Potom sa začal zaujímať. A nakoniec priviedol domov dievča – také, aké som bola ja pred šiestimi rokmi. Mladá, jasná, blond. Prenocovala u nás, smiala sa na mojich vtipoch a oslovovala ma „Dana“.
Pozerala som sa na ňu a všetko mi bolo jasné. Chcela som na ňu kričať: „Uteč! Nezmeškaj svoj život, ako ja! Nestrácaj sa, nestrácaj hlas, neodhazuj sny. Ešte môžeš všetko zmeniť!“
A ja? Ja už neverím. Mám 39 rokov. Nemám deti. Prácu som opustila, priateľov stratila, rodičov som opustila. Zostala som len ja, Branislav, Bucko a hrdzavejúca láska, ktorá sa už dávno stala niečím ako zvykom.
Stále nepracuje. Stále zarába na prenájmoch bytov, pijeme večer pivo. A ja mu stále kladiem pred neho tanier so šalátom a čakám. Čakám, až znova pocítim, že ešte nie je všetko stratené. Ale to je sebaklam.
Niekedy v noci, keď spí, idem na balkón a pozerám na oblohu. A zdá sa mi, že ak veľmi chceš, môžeš svoj život zmeniť. Lenže už je neskoro. Príliš neskoro.
