Dušou zmeraj, hlavou over
Dievčatá, moja svokra sa úplne zbláznila! Včera dorazila s hrncom kapustnice! Čo na to poviete?! Môj kapustnicu jej nevyhovuje. Synček je zvyknutý na tú jej! Soňa odsunula šálku kávy a pritiahla si pohár vínka. Odkiaľ tie ženy berú? No povedzte mi, odkiaľ? Skutočne sa aj z nás stanú takéto svokry? Ak áno, tak ma zavrite do lesa, nech už domov cestu nenájdem!
Soňa, pokoj! Lívia ju upokojujúco pohladila po ruke. Možno prechádza prechodom alebo sa jednoducho nudí. Veď tvoj muž je jej jediný syn. A čím sa teraz má zaoberať, ak nie tým, že mu robí “dobro”? Nech si navarí kapustnice, poďakuješ a poprosíš ešte raz! Veď ušetríš čas na varení. Ak ju to baví, nech sa snaží.
To ešte tak! Potom sa sem nasťahuje. Stačí čo teraz vyvádza. Spomínaš si na ten set, čo sme kupovali pred Vianocami?
Ten darček?
Áno. Vyhodila ho!
Ako to? Lívia nalievala čaj a trochu vyliala na obrus.
Je vraj nezdravý! Nohavičky nie sú správne! Soňa sa nervózne zasmiala. Ani som jej nepovedala, koľko to stálo. To by ma tam snáď aj zožrala.
Nič ti nie je dobré! O tvoje zdravie sa stará a ty iba omietaš. Lívia sa rozosmiala, ale hneď zvážnela. A prečo ti študuje spodné prádlo?
Spýtaj sa jej! Soňa hodila servítku na stôl a začala utierať škvrnu. Preboha! Čo to robím! To už nevyperiem.
Upokoj sa! doteraz tichá Oľga jej vzala servítku a posunula kávu. Si zbytočne vytočená. Takto to nejde.
Každá by bola! Dievčatá, kým sme bývali v prenájme, všetko bolo super! Nechodila. Mohla som sa po dome motať celý deň, rozmyslieť objednávku a nikto ma nerušil. Nevysvetlíš jej, že aj práca z domu je práca. A v živote neprizná, že zarábam takmer toľko ako jej syn. Odkedy sme kúpili byt, cítim sa ako améba pod mikroskopom. Príde hocikedy, robí čo jej napadne a všetko preto, že nám pomohla s prvou splátkou. Teraz mi to bude navždy pripomínať. Som jej otrok Soňa si povzdychla.
Zmeň zámok.
Nemôžem. Manžel jej aj tak kľúče dá. Je to predsa mama. A ešte by urazila! To by som sa mohla rovno rozviesť!
Ale no! Soňa, čo si, žena predsa nie? Neviem ťa spoznať! Na škole si bola riadna dračica. Kam si to zmizlo?
Splanulo v peci mojich nenaplnených nádejí. zhlboka sa napila a vydýchla. Musím sa spamätať. Ešte aj vlastné dieťa sa ma čoskoro bude báť. Včera sa pýtal, prečo som taká nahnevaná. Čo mu mám povedať? Že ma vytáča jeho stará mama? Máte pravdu, takto nemôžem
Jasné, že nie. Budem hľadať sirotu, nech nemá kto variť kapustnicu, iba ja! Lívia kývla na čašníčku. Dáme si koláčik na nervy?
Dajme Soňa si utrela oči a usmiala sa. A ukážem vám, akú tortu som spravila na poslednú svadbu. Sama som sa čudovala!
Sklonené nad Soňiným mobilom kamarátky žasli:
Nádhera!
Soňa, a toto čo je? Ako to drží vo vzduchu? Krása!
Firemné tajomstvo! Syn mal stavebnicu, ja som sa inšpirovala. Pri prevoze som sa bála, ale už mám šesť objednávok na nasledujúce dva mesiace. Len netuším, ako to všetko stihnem.
Nasaď svokru s vnúkom! Aspoň bude mať robotu.
Ach, Lívia, ty si naivná! Soňa sa rozosmiala. Ona o vnúča sa starať nechce, hneď ju bolí všetko možné.
Pošli ich s otcom k starým rodičom.
Soňa zostala so zdvihnutou rukou nad šálkou.
Oľga, si génius! Nebudú mi liezť popod nohy a jej bude dobre. Syna nakŕmi svojou kapustnicou a všetko na jej území, z jej tanierov, ktoré umyla ona. Len dám malému nejaké cukríky, nech babku udrží v strehu.
Zasmiali sa, lebo Soňin syn bol známy svojou výbušnou energiou po sladkom. Na oslavách ho Soňa strážila, aby to neprehnal.
Oľga, a čo ty? Lívia sa oprela lakťom o stôl. Ako tvoja svokra? Nelezie ti na nervy?
Lívia, ale veď ja som ešte nevydatá krátko. Soňa ochutnala zákusok. Prečo je v tej pusinke toľko cukru?
Vyuč ich! zahihňala sa Lívia, ale zrazu stíchla a pozrela na Oľgu. Čo je?
Ani neviem, všetko mám tak pokojné Keď počúvam Soňu, pripadá mi, že niečo nie je v poriadku.
Možno si vyhrala tú zlatú kartu – normálnu svokru. pokrčila ramenami Lívia. Taká, ako má Soňa, je výnimka.
Neviem Oľga si spomenula na svadobný deň a slová budúcej svokry, Márie Vasiľovej.
Oľga, nie som koláč ani bankovka, nemusíš ma mať rada. Zatiaľ ma nepoznáš. Som paličatá, po svojom urážlivá, možno si k sebe cestu budeme hľadať ťažko. Ale ak to máš vedieť pre mňa je rodina najdôležitejšia. A šťastie môjho Mira. Ak si jeho vyvolená, tak isto pre niečo. Najprv v tebe nevidím extra prednosti, okrem toho, že si pekná a dostala si červený diplom. Ostatné ukáže čas. Nebudem vás vodiť za ručičku. Pomôžem, keď treba. A zvyšok uvidíme.
Oľgu táto úprimnosť odzbrojila. Zvláštne, keď niekto takto otvorene rozpráva. A ešte viac, keď ste sa doteraz stretli sotva desaťkrát.
S Mirom sa Oľga zoznámila na svadbe spoločných priateľov. Pristúpil k nej, keď stála bokom, nezapájala sa medzi nadšené dievčatá lapajúce kyticu. Oľga na opätkoch bola takmer o hlavu vyššia.
Prečo nebiješ o kyticu? Nechceš sa vydať?
Nie.
Prečo? Vraj všetky ženy po tom túžia
Po svadbe?
Áno.
To je blud. Možno niektoré, ale veľa chce skôr lásku. Byť milovaná. Tak nejako.
A preto sa nehrá ko na tradície?
Ani nie. Skôr preto, že na opätkoch ledva stojím, niežeby skákala.
Celý večer sa rozprávali. Miro ju odprevadil domov, pobozkal ruku a vypýtal si jej číslo.
Oľga potom ešte dlho hladila miesto, kde sa dotkol jej perami, a v duchu si predstavovala, čo by na to povedala babka.
Povedala by: Konečne! zasmiala sa potichu, vybavujúc si bystrý pohľad a láskavý úsmev svojej babky.
Serafína Štefanová vychovala Oľgu sama, odkedy stratila syna a jej mama odišla do Prahy za prácou. Prvé dva roky písala listy, posielala drobné darčeky a peniaze, potom sa viac neozvala. Serafína chcela dať mamu hľadať, ale prišiel list, že sa vydala a má dieťa. Oľga najskôr mala radosť, ale časom pochopila, že jej jediná rodina je babka. Mama ju vymazala zo života. Za pár rokov sa už nikdy neozvala. Hanbila sa za roky, keď bola drsná pubertiačka, čo vyčíta všetko svojmu najbližšiemu človeku. Babičku trápila, no ona jej vždy dala polievku a hladila po čiernych vlasoch, až ju nakoniec pustila. Oľga sa ale stále chcela vrátiť.
V pätnástich babka ochorela. Oľge sa prevrátil život. Nemala priateľov, len Soňu a Líviu, a jej svet sa točil okolo nemocníc, liekov a učenia. Oľga si až vtedy uvedomila, čo znamená rodina. Počúvala babku, ktorá už s námahou hovorila.
Oľga, študuj. Teraz si len ty sama sebe. Koľko mi ešte zostáva neviem. Dovoľ mi odísť v pokoji, nech viem, že sa o seba postaráš.
Obdivovala jej silu. Z roka bolo nakoniec tri, a keď odišla, už bola Oľga študentkou.
Mama prišla po pohrebe až po dvoch mesiacoch.
Deti som nemohla nechať vyhovárala sa.
Keď sa dozvedela, že byt aj maličký pozemok dostala Oľga, nazlostila sa.
To nie je fér, mala by si sa deliť.
Nevedno prečo, Oľga vybuchla. Plakala, kričala, povedala mame všetko, čo v nej bolo za tie roky. Pred očami mala babku a strach, že po jej smrti zostane sama.
Mama si všetko vypočula a viac sa už neukázala.
Sprvu nevedela, čo so sebou, ale potom sa pozbierala. Sľúbila babke, že sa nevzdá. Učenie jej išlo, horšie bolo zladiť školu a prácu. Lívia, ktorej otec vlastnil nábytkársku firmu, ju zamestnal.
Oco pochyboval, že to dáš, ale ja viem, že ma nesklameš.
Krásna, energická Lívia bola vo firme úspešná, ale v láske malá smolu.
Stále samí čudní chlapi! Aspoň jeden nech sa už zjaví, môžem ho uloviť!
Čo, zaláskuješ ho na smrť? smiali sa kamarátky.
Zavalím ho láskou, veď už by som mala mať tretie dieťa! Kde je ten lotor?!
Dom a veľká rodina to bolo jej snom, ktorý by hneď vymenila za úspech v kancelárii.
Oľga mala len jej a Soňu. Spolu vyrastali, líšili sa zázemím, ale držali pri sebe. Lívia bola z bohatej rodiny, Soňa z chudoby, Oľga s babkou. Soňa takmer bývala u Oľgy a Lívia aj u nich jedla babkine pagáče. Tá im pomohla, aj keď mama chcela prebrať dedičstvo.
Skúsi, dám ju na súde do zeme!
Nie, Lívia. Už vie, čo je správne.
Lívia si tajne s ňou aj tak pohovorila. Súd nebol, ale mama sa už viac v Oľginom živote neobjavila.
A bol Miro. Dva roky boli spolu, potom svadba. Lívia chytila Oľginu kyticu a drzo si odviedla Mirka kamaráta na tanec.
Tancujeme?
Oľga a Soňa sa smiali, sledovali, ako flirtuje. No nevyšlo to a Lívia sa s Maxom po mesiaci rozišla.
Nie je môj typ.
Dobre ju poznali a nerýpali sa v tom. Max chodil k nim často, Lívia sa mu však vyhýbala.
Prečo, Lívia? Veď Max je v pohode.
Buď opatrná s tým v pohode. Je v tom niečo divné.
Oľga tomu nechápala. Max bol vždy ochotný, vtipný, pomáhal, kde mal, a pred jeho chválospevmi na Oľgu sa svokra len krútila.
Prešli dva roky a Oľga zistila, že je tehotná. Šok, lebo mala ísť na IVF, lekár vravel, že normálne to nepôjde. Miro ju podporoval. No teraz!
To je zázrak, Miro! Oľga plakala, ani pred svokrou sa nehanbila. Tvoj darček!
Najlepší! objal ju muž, no jeho mama sa iba pochmúrila.
Čo je, mama? viezol ju večer domov.
Neviem, syn môj, je to také podozrivé.
Čo tým myslíš?
Mária sa naňho pozrela a pomaly vyslovila:
Dôveruješ svojej žene?
Mama!
Dôveruješ? opakovala.
Úplne! A nech už o tom nikdy nepočujem! prudko zahol, vyhol sa výtlku a kradmo na ňu pozrel. Nerozumiem ti. Iná by sa tešila vnúčaťu.
Aj ja sa teším, syn môj. Teraz už smutne sa dívala von.
Narodil sa Jurko a Oľga sa ponorila do materských povinností. Svokra sa nenanucovala, ale keď bolo treba, ochotne postrážila.
Oľga! Haló, vnímaš? mávala pred ňou rukou Lívia, ktorá zbadala, ako je Oľga zamyslená. Čo s tebou je?
Nič. Už nebudem filozofovať. Lívia, čo tvoji?
Oľga pozrela na mobil. Dve hodiny a svokra ani raz nevolala, kedy príde. Naozaj zlatá žena. A ešte ju ona sama poslala medzi kamarátky.
Choď, veď zoschneš doma! Ja postrážim Jurka.
Ďakujem Oľga nevedela, čo povedať, stále cítila medzi nimi akýsi kameň malý, ale bodavý. Nechcela ho pomenovať.
Len polovične vnímala Líviine historky s nápadníkmi. Taká nekludná Všetko je predsa dobre
Zazvonil mobil, zvuk bol príliš hlasný. Takmer jej vypadol pohár z ruky.
Oľga svokrin hlas znel tak cudzo, že ju ani nespoznala. Oľga
Dni potom zmysel z pamäti vymazala. Nepamätala, ako ju baby fackali, aby ju prebrali. Ako ju viezli domov, kde Mária, o štyridsať rokov zostarnutá, bez slova podala Jurka Lívií a poprosila:
Ideš so mnou? Mám strach
Miro havaroval, spadol do nezakrytého kanála, auto vyletelo a vrazilo do kamióna.
Oľga sa rozpustila v bolesti. Plakala na tajnáša pred synom, inokedy do úmoru čistila byt, len nech to prejde. Ponúkla Márii, že sa k nim presťahuje. Odmietla.
Nedokážem Jeho veci, jeho izba Občas mám pocit, že vojde do kuchyne a popýta si šalát.
Odo mňa to nechcel
Niečo predsa nám muselo zostať, Oľga. usmiala sa smutne. Mne nedal robiť bábovky. Vraj tvoje sú lepšie.
Jurko sa tmolil medzi nimi, hladil ich po tvári, stále nedokázal pochopiť, čo sa stalo.
Oľga videla, ako Mária pri vnukovi ožila, a začala ju volať pomáhať častejšie. Pri pohľade na Jurka u starých rodičov vedela, že robí správne.
Ubehol polrok, a blížiace sa Vianoce boli pre ňu drsné. Prvý sviatok, čo mali stráviť v horách. Starý Mirkov sen – naučiť sa lyžovať.
Pokorím svahy, a ty budeš stavať snehuliakov s Jurkom.
Najprv sa nauč stáť na lyžiach! doberala si ho.
Teba už mám, zvládnem aj hory!
Oľga dusila slzy. Pobyty zrušila, no Mária sa vzoprela.
Ideme niekam, všetci. Možno nám bude lepšie. Aj Jurko si bude pamätať krásny sviatok
Súhlasila.
Zimný Poprad ich privítal dažďom a depresiou. Len raz sa im podarilo prejsť sa k jazeru, kde na zamrznutom brehu skákal Jurko od nadšenia.
Je tu smutne Oľga mu narovnávala čiapku.
Slnko silné, Oľga Život Mária sa objala rukami, pozerala na tatranský horizont, Oľga ju intuitívne objala. Ich prvý ozajstný kontakt. Mária prevzala jej objatie, oprúc sa hlavou o jej rameno.
Som rada, že ste mi ostali
Ostali?
Áno, Oľga. Mohla som prísť o všetkých.
Nerozumiem.
Max! Mária to meno skoro vypľula.
Čo s Maxom? Oľga si matne spomínala, že Mirka poslednýkrát vyprevádzal sama. Max neprišiel. Vtedy sa tým nezapodievala.
Prišiel za mnou.
Kedy?
O týždeň po povedal, že bol preč a chce sa porozprávať.
Pomôcť?
Nie, Oľga. Mária sa otočila. Povedal, že Jurko nie je Mirkov syn. Naznačoval, že je jeho. Vraj vie, že Miro mal zdravotné komplikácie a ty si to vyriešila po svojom.
Oľga cítila, že padá do prázdna.
A ty si mu uverila? zasyčala skrytým hnevom.
Myslíš si, že by som bola tu, ak by som mu verila?
Oľga mlčala.
Vyhodila som ho, povedala Mária a pritisla si Oľgu k sebe.
Prečo? opýtala sa Oľga pokojne.
Pretože klamal. A hlavne preto, že Miro ti veril. Poznali sme sa málo, ale ak chceš, budem pri vás a spoznáš ma lepšie. Potrebujem vás viac ako vy mňa. Tak ťa prosím
Nemusíš prosiť. Sme rodina. Ako vravievala babka, rodina drží spolu, inak je to prázdna bublina.
Ani ja nechcem prázdno. Mária si pritiahnla Jurka. Je ti zima, chlapče môj? Ideme na večeru. Porozprávaj mi o svojej babke, Oľga.
Kráčali mokrými ulicami, rozprávali sa. Oľga cítila, že prvýkrát medzi nimi nie je tŕnie. Na chvíľu zastala:
Ale prečo to spravil?
Kto?
Max. Prečo to všetko povedal?
Netuším. Ľudia niekedy konajú zlo, ktoré iný nevymyslí. Niekedy len preto, lebo v srdci majú závisť, hnev. Možno to bola súťaživosť, Miro bol často kúsok nad ním, jemu sa nedarilo Ale už o ňom nechcem ani počuť.
Ani ja
Oľga nespomenula, že Max navštívil aj ju. Bola vtedy zlomená a vyhodila ho Lívia. Len počula jej výbuch a silné tresnutie dverami.
Čo sa stalo? Oľga sa spýtala.
Nerýp, ak sa ešte objaví, vyhoď ho. Ten človek nie je tvoj priateľ.
Až teraz Oľga chápala, čo Lívia myslela.
Zvyšné dni strávili v rozhovoroch. Jurko ich striedavo objímal, ony ho bozkávali a spomínali na Mira. Rozmýšľali, čo bude ďalej
O pol roka Oľga vytiahla zo skrine staré lodičky, obula ich a vzdychla:
Toto je čínske mučenie!
Krása bolí! rozosmiala sa Mária, zapínala jej zips na šatách.
A v balerínkach nemôžem byť pekná?
Máš dlhé šaty, budeš s nimi zametať. Prezuj sa neskôr
Chytila vnuka za ruku a kývla na kyticu.
Poď, lebo meškáme.
Nie! Oľga sa ponáhľala. Lívia by mi to neodpustila, čakala celý život!
Svadba Lívie bola veľkolepá a uponáhľaná. Jurko s vážnosťou držal prstene, hostia sa tlačili, dary sa kopili a nakoniec si kamošky našli chvíľku pri torte, kde Soňa kontrolovala posledné prípravy.
Ako sa držíš? pohladila Soňu po brušku.
Dobre! S chuťou som sa cez víkend udobrila so svokrou, inak by Lívia zostala bez torty. Všetko nech človek robí sám! Neverím nikomu!
Čo sa stalo?
Pozri! Soňa nenápadne kývla na tortu. Pri prevoze sa rozbabrala. Chcela som plakať. Tri dni som ju čarovala!
Je to nádherné, Soňa! Lívia ich prekvapila zozadu.
Fuj, ty si ma vydesila! Chceš byť krstná predčasne?
Nie dnes! Dnes je môj deň. A čo sa trápiš?
Tak
Lívia sa zasmiala:
Ja to bola! Nemohla som odolať, tortička je výborná!
Ty si neskutočná!
Znič ma neskôr, idem tancovať! odbehla k ženíchovi.
Čo s ňou narobíš! uškrnula sa Soňa.
Ustatá si sadla.
Kde máš svojich?
Tam, tancujú
Ako sa cítiš, Oľga?
Dobre, Soňa, všetko je už v poriadku.
Už ju voláš mamou?
Ostýcham sa.
Blbosť. Keby som mala takú svokru
Oľga sa zamyslela. Pozerala na Máriu, ako tančí s Jurkom a zrazu vedela, že je to ten správny názov pre túto ženu.
Mama…
Zašepkala to a s radosťou a pokojom v srdci to zopakovala nahlas.
Mama!
