Dnes som si spomenula na jednu veľmi zvláštnu situáciu v našom živote. Pred piatimi rokmi som sa vydala za Tomáša. Bolo to premyslené rozhodnutie, plné lásky a istoty, že spolu zvládneme čokoľvek. Ale ešte pred svadbou, keď sme prišli oznámiť naše plány jeho matke, jej prvá reakcia bola ako vedro studenej vody:
“Nemôžete počítať s mojou pomocou. A so mnou žiť nebudete! Som zvyknutá byť pani domu a nikomu neustúpim!”
Vymenili sme s Tomášom pohľady. Najviac ma to zaskočilo. Veď ešte počas jeho štúdiá, na jej naliehanie, sa odsťahoval do nájmu. Vraj to bude pre všetkých jednoduchšie. A tak sme aj po svadbe zostali v nájme, šetrili sme na vlastné bývanie.
Svekruša mala veľký trojizbový byt v centre Bratislavy, ktorý zdedila po rodičoch. Otec zomrel skoro, matka s ňou žila až do vysokého veku. Rozviedla sa, keď mal Tomáš asi šesť rokov. Manželstvo trvalo len päť rokov. Raz mi priznala:
“Nie som stvorená pre domáce práce. Nemám rada varenie, upratovanie, pranie. Nie som slúžka – som žena! Mám žiť pre seba!”
Po rozvode sa vrátila k rodičom, kde všetko robila jej matka. Tomášova babka varila, umývala, prala, starala sa o vnučka aj o dcéru, lebo tá vraj “veľa pracovala” a “budovala kariéru”. Keď babka zostarnela a ochorela, svekruša sa domácim povinnostiam aj tak nevenovala. Nikdy neustúpila.
Potom zomrel Tomášov otec. Stýkali sa. Otec v záveti rozdelil byt medzi môjho muža a jeho druhú ženu. Bola rozumná – súhlasila s predajom svojho podielu, a tak sme si ho s Tomášom odkúpili. Presťahovali sme sa, zariadili, narodila sa dcéra. A potom začalo…
Keď mala Zuzka len pol roka, Tomáš zlomil nohu, keď na ulici ušmykol. Zlomenina bola zložitá. Prepustili ho z práce, peňazí bolo čoraz menej. Nemohla som ísť do práce – malé dieťa, manžel bez pohybu, splátky za byt, dlh maceche. Šetrili sme na všetkom. A tak Tomáš s nechuťou zavolal matke:
“Mama, možno by sme sa k tebe načas presťahovali? Na pol roka. Svoj byt prenajmeme, trochu sa spamätáme…”
Odpoveď bola okamžitá a ľadová:
“O tom nemôže byť reči! U mňa býva Eva! Pomáha mi po dome, všetko robí, a vy by ste len prekážali!”
Eva bola jej sesternica, staršia, osamelá žena bez detí. Predtým žila na dedine, ale jej dom zhorel. Svekruša ju “veľkoryso” prijala… aby upratovala, varila a prala. Eva sa stala slúžkou. A svekruša sa nehanbila:
“Bývaš u mňa, jesť na môj účet – nájdi si prácu! Nebudeš tu len tak sedieť!”
Bolo mi jej ľúto. Vyzerala utlmená, unavená, ale nikdy nič nepovedala. A potom – zmizla. Po pol roku Tomáš povedal:
“Predstav si, Eva utiekla! Našla si muža s bývaním – a odišla, ani sa nerozlúčila.”
Tešili sme sa za ňu. Dobrá, pokorná žena, ktorá si zaslúžila rešpekt, nie nadávky a povinnosti. Ale teraz zostala svekruša sama. Kto teraz bude umývať riad a vysávať?
A zrazu – telefón. Ona sama volá!
“No dobre, môžete sa presťahovať ku mne. Váš byt prenajmite. Ale podmienka: Zuzana (teda ja) bude robiť všetko! Upratovať, variť, prať, žehliť. No a čo? Veď budete bývať u mňa zadarmo!”
Keď mi Tomáš zopakoval jej slová, začala som sa hystericky smiať.
“A povedal si jej, že nikdy?” spýtala som sa.
“Samozrejme,” prikývol. “Urazilo ju to. Povedala, že si najme upratovačku.”
Nech si najme. Oba pracujeme, vyšla som z materskej, Zuzka je už v škôlke. Máme svoj domov, svoj pokoj. Nebudem slúžiť žene, ktorá celý život utekala pred zodpovednosťou, ale rada sa vozila na chrbte vlastnej matky.
Po pár dňoch znova zavolala, naivne sa pýtajúc: “Naozaj ste si to nerozmysleli?”
Nie, nerozmysleli. A ja som si pomyslela: čoskoro pôjde do dôchodku. Na upratovačku už nebude mať. Zaujíma ma, koho bude teraz prosiť? Alebo sa konečne chopí handry, hrnca, metly – a naučí sa žiť ako dospelý človek?
Uvidíme…
