Neúspešná operácia
Ján nevychádzal, vyvalil sa z auta. Zdalo sa mu, že absolvoval len tri bežné operácie, no cítil sa, akoby celú službu nosil vrecia. Chrbát ho bolel, hlava mu hučala a oči mali červené žilky ako od neprespanej noci.
Doma padol na gauč bez toho, aby sa prezliekol, prikrútil oči a okamžite zaspal. Zobudila ho hlasná melódia telefónu, ktorá mu vŕtala do mozgu. Zo skrútenej polohy ho bolel krk, no nemal silu vstať. „Čert. Asi som ochorel,“ pomyslel si Ján a s námahou otvoril očné viečka.
Telefón na chvíľu utíchol, no po chvíli znova spustil otravnú piesňu. „Dávno som ju mal zmeniť.“ Neochotne vytiahol mobil z vrecka bundy.
“Áno,” chrapľavo odpovedal ešte zo sna. Odkašlal si. “Áno,” zopakoval už pevnejšie.
“Janko, som na letisku. Lietadlo odlieta za hodinu. Otec je v nemocnici so srdcovým záchvatom. Buď kamarát, zaskoč za mňa, dohode? Proste nie je komu inému zavolať,” počul v telefóne hlas kolegu a priateľa Miška Gregora.
“Necítim sa dobre. Ochorel. Zavolaj Dodo.”
“Nehovor. Daj si kávu, zober lieky. Dodo má ženu, vieš ako je, nadčasy bude brať ako zradu. Ivan je ešte neznalý. Petrík dve šichty po sebe nezvládne, už nie je mladý. Budem späť pozajtra. Pomôžeš? Oplatím ti to.”
“Takže zomri, ale kamoša zachráň. Zlý čas,” pomyslel si Ján.
“Dobre,” vzdychol si otrávene.
“Čo si povedal?” preopakoval Mišo.
“V poriadku, povedal som. Zastanem sa. Šťastnú cestu.”
“Si pravý priateľ. Ja ti…” začal radostne hovoriť Mišo, no Ján už nepočúval a zavesil.
Do nočnej služby mal ešte čas. Dal si sprchu, oholil sa, vypil silnú kávu. Bolo mu o čosi ľahšie. Myšlienka, že sa má vrátiť do nemocnice, z ktorej prišiel pred pár hodinami, ho nelákala. “Dám to. Možno to vyjde,” pomyslel si a začal sa obliekať.
Prvých pár hodín na oddelení bol pokoj. Neznesiteľne ho tlačilo do spánku, ťažká hlava mu klesala k stolu. Ján s ňou zatriasol, aby sa prebral. Ďalšia silná káva mu pomohla len na chvíľu.
“Ján Michalovič,” počul hlas z diaľky.
Niekto ho potriasol za rameno.
Zaspa„Chodíme spolu už rok a každý deň som vďaka nej o krok bližšie k tomu, aby som odpustil sám sebe,“ pomyslel si Ján, keď stál na prahu nového života s Naděždou, ktorá mu dala to, čo si ani nedovolil priať – nádej.
