Zložité šťastie
Ty myslíš, že sa rozvádzame? Dušan, to akože vážne?
Lýdia hľadela na manžela a nemohla pochopiť, o čom hovorí. Rozvod? Veď sú spolu už skoro dvadsaťpäť rokov! O dva týždne mala byť oslava alebo už nebude? Myšlienky sa jej mýlili. A čo hostina, hostia? Pozvánky poslané Všetci sa chystali. Celá rodina mala prísť. Priatelia volali jeden za druhým, pýtali sa, čo majú doniesť Niektorí, napríklad Zuzka najlepšia kamarátka, už poslala svoj darček. Škoda, že nepríde. Je ďaleko a v šiestom mesiaci tehotenstva by ani cestovať nemala, aj tak by to bolo na ňu veľa. Aspoň je doma v kľude. Zase sa ešte stretnú ona mala veľkú zásluhu na tom, že sa Lýdia s Dušanom spoznali. Práve Zuzka ich zoznámila počas štúdia na ekonomickej fakulte. A nakoniec bola na svadbe najhlasnejšia, keď zakrývajúc sa svadobnou kyticou, ktorú jej Lýdia nechcela hádzať, ale jednoducho ju podala do rúk.
Nepochopím, prečo to Kamil tak naťahuje? Takú babu prepásne? špekulovala.
Kam pôjde? Všetko má svoj čas, Zuzka. Ešte nie je pripravený. Ale na čo by mi bol nezrelý chlap? Aby sme sa za dva roky rozviedli? Potom delenie majetku, detí, lebo dovtedy ma všetci budú milovať? To nie! Radšej si počkám na úrodu.
Ty plánuješ dva roky dopredu! smiala sa Lýdia, naprávajúc Zuzke účes a sledujúc, ako s vážnosťou snaží opraviť si make-up.
Ja nežijem napoly. Keď už, tak všetko naraz!
A deti, Zuzka? Hneď dvojčatá? Nie len jedno?
Jasné! Oslavím si to naraz! V rodine máme viac prípadov dvojčiat. Kamilova strana tiež.
Ale s deťmi je ešte roboty!
Práveže, dvom je ľahšie, ako jednému.
A to prečo? Lýdia vždy s obdivom počúvala Zuzkine názory. Zuzka bola od malička praktická. Ak vyviedli nejakú lumpáreň, všade bola a nič jej nepreukázali. Skrátka, vedela to premyslieť tak, že bola mimo podozrenia. Ale ak niekto chcel ísť po svojom, Zuzka stála bokom a ticho sledovala, ako ostatní dostávajú výčitky od rodičov.
Je to jednoduché, Lýdia! Priateľské súperenie, organizovaná hra, a navyše status matky roka za výchovu naraz dvoch detí. Nestačí ti to?
Hej, dosť! smiala sa Lýdia a bola si takmer istá, že Zuzka dosiahne všetko, po čom túži.
A tak sa aj stalo akurát že Zuzka porodila rovno trojičky. Akoby jej osud podstrčil ešte väčšiu výzvu.
Napriek tomu to zvládla skvele. Do tej doby si ju manželova rodina naozaj obľúbila. Nikomu sa nevtierala, s každým hovorila pokojne, bola ochotná pomôcť, najmä ak šlo o pomoc pre svoju rodinu. Najčastejšie to vychádzalo tak, že niečo vybavila cez Kamila, ktorý s prácou okolo rodiny nebol taký zapálený ako ona. Ale pod jej tlakom ustúpil:
Pride čas, keď budeme potrebovať pomoc my. Nechcem potom dostať len známy ukazovák Takže, chceš večer pečené zemiaky s hubami? Tak zatiaľ choď ku svojej mame a poskladaj jej nový šatník, za dve hodiny si hotový a mame dobre padne.
Keď Zuzke potom pomáhali pri deťoch, mali k dispozícii obe babky a dedka, lebo Zuzkin otec už nežil. Deti, narodené s nízkou váhou, nakoniec krásne prospievali. Zuzka sa rozhodla, že popri materskej pôjde na univerzitu.
Zbláznila si sa? Kedy to chceš všetko stíhať? neverila Lýdia.
Kto by už dal zlé známky matke s trojičkami? Aspoň mi nezatuchne mozog a hneď po materskej som špecialistka na všetko ekonomika, právo, pohoda!
Zuzka skončila školu, našla prácu, vysvetľujúc šéfovi, že plat jej stačí na opatrovateľku.
Veď ti neostane nič! divila sa Lýdia.
Ale zatiaľ ju nepotrebujem, babky stíhajú, ale šéf to nemusí vedieť. Potrebujem skúsenosti, nie papier. Rok či dva vydržím, potom si už vyberiem, kde pôjdem.
Lýdia obdivovala svoju kamarátku. Ako môže stíhať všetko? Neunaviť sa a stále sa pohybovať vpred, nezastaviť sa na jednom mieste ako ona sama. Lýdia sa vždy ťažko rozhodovala od detstva jej trvalo, kým si vybrala, čo si ráno vezme na seba.
Ale keď sa rozhodneš, je to vždy správne! Nie ako ja, čo stále len pobehujem! upokojovala ju Zuzka. Ty si konzervatívna, Lýdia, takí sú v živote najspoľahlivejší.
Áno, spoľahliví Tak to teda Dušan vedel doceniť! Ako to môže?! Načo to všetko? Veď žili normálne! To, že nemali deti, im robilo dlhé roky ťažkosti, ale zmierili sa s tým. Lýdia istý čas robila dobrovoľníčku v detskom domove. Zistila, že cudzím dieťaťom nedokáže byť skutočnou mamou. Nie pre nedostatok síl alebo peňazí, ale že by nevedela milovať tak ako matka. Ako presne, nevedela, ale tušila, že na to treba viac než len chuť.
Vy ste ešte svojho dieťaťa nestretli, povedala riaditeľka detského domova, pani Štefánia. Keď ho uvidíte, nič vás nezastaví. Ani problémy, ani prekážky.
A čo ak nestretnem? Ak mi nie je súdené byť matkou?
Potom nie je. Ale je to lepšie, než to skúsiť a zlyhať. Inak budú nešťastní dvaja vy aj dieťa. Mladého Petra už dvakrát vrátili.
Preboha! Veď je ešte malý! Má len šesť
Prvá rodina si osvojila ďalšie vlastné dieťa, druhá nestíhala sily svojich mali dvaja, troje adoptovaných. Na Petra im už neostala láska. Neviem prečo ho brali, ale faktom je, že po roku sa zatvoril do seba, prestal jesť, žiadal, aby ho zobrali späť.
Ako to?
Jednoducho. Odmietal aj piť vodu, prosil, aby ho zobrali späť, lebo ho nemajú radi. Psychológ robil, čo vedel, ale nakoniec ho vrátili. A vieš čo, Lýdia? Lepšie by bolo, keby ho vôbec nebrali. Strašne sa o toho chlapca bojím. Už neverí nikomu, na nič nedúfa.
Tento rozhovor zasial do Lýdie taký nepokoj, že mala chuť vybavovať si adopčné papiere na Petra. Ale Zuzkin hlas ju včas zastavil:
Si si istá, že v tebe je tá správna láska? A čo ak nie? Rozmýšľaj ešte. Toto je dieťa, nie psík. Keď to je len zo súcitu, tak s tým prestaň inak budeš ďalší, kto ho zradí. To chceš?
Lýdia odmietla. Do detského domova viac nechodila, ale na Petra stále myslela. Stal sa jej akýmsi majákom žiť tak, aby si nikomu neublížil. Túto lekciu si navždy zapamätala.
Stisla si plecia. Bolo jej zima. Hoci bola len jeseň a kúrenie už zapli, čo má robiť? Má Dušanovi pomôcť baliť veci? Aké veci? Aj teplé oblečenie? Veď u nich teplo nikdy dlho nevydrží Krátke je leto, rýchlo príde jeseň Sever v Košiciach nikdy neprekúria, u mamy v Žiline bola iná zima! Koženkovú bundu nosila celú zimu. No teraz Chcelo sa jej k mame. Vyjsť s ňou do hôr na pár dní, len ony dve a sloboda. Ale mama už nie je. A Dušan už nebude.
Aká sloboda? Ona nechce slobodu, ale svojho muža. Aby všetko bolo ako predtým káva ráno aj v noci. Rozhovory do rána, keď sa nedá spať. Náhle výlety do divadla alebo do prírody. Nikdy im nešlo o veľké plánovanie. Najlepšie dni boli spontánne, plné nečakaného. Dušan len zavolal na obed:
Lýdia, čo robíš?
Veľa! Mám dve pohovory a potom banku.
Tak vykašli sa na to, poďme na prechádzku.
A ona všetko zahodila a už za hodinu kráčali lesom, rozprávali sa, alebo len mlčali.
Dnes už to dobre zostalo len v minulosti. Ona naň bude spomínať, on už nie. On bude mať nový život. S novou ženou, ktorá čaká dieťa Dieťa! O to šlo? Alebo bol ich vzťah len veľká lož? Prvú možnosť by ešte prijala. Druhú nie. Znamenalo by to, že nikdy nebola tou pravou ženou že ani jedného človeka nedokázala urobiť šťastným
Lýdia stála v kuchyni pri okne, kolenami na horúcom radiátore, neschopná pohnúť sa. Počula Dušana chodiť po byte, baliť veci. Tŕpla tak, až presunula kvetináč, ktorý jej kedysi priniesla Zuzka, na kraj parapetu. Keď buchli dvere, konečne prestala zvierať ruky a sklonila ich na parapet tak silno, akoby ho chcela zlomiť. Potom vystrela chrbát, zhodila kvetináč a vykríkla.
Nepomohlo. Rozhádzaná zem a črepy ju ale vrátili späť do reality. Presne také je teraz všetko temné Niet svetla. Lebo už odišlo. Dvere sa zabuchli, ona zostala sama. Len jediný smer napadlo ju.
Pomaličky prešla cez črepy až do spálne, vzala si nabíjajúci sa telefón.
Zuziii
Ani neplakala. Bol to skôr zvierací výkrik bolesti. Zuzka nepotrebovala vysvetlenie. Pochopila všetko z okamihu.
Dušan odišiel?
Áno
Jasné, čakaj, zajtra prídem.
Neblázni! Nie, neskúšaj to! Nemôžem, Zuzka, neznesiem to, keby sa vám niečo stalo Počkaj Lýdia sa odmlčala, niečo si začala uvedomovať. Vedela si to?
Nie celkom, ale tušila. Naposledy, keď ste tu boli, Dušan na mňa nepozrel. Už to sedí. Vieš čo, všetko bude na dobre!
Zuzi, čo bude na dobre? Veď ja už nevládzem Všetko je preč! Život v čudu Čo teraz?
Kúp si šaty!
Prosím? až nechápala, čo počula.
Čo si počula. Kúp si tie, čo si si nikdy nekúpila. Hneď, potom mi ich ukážeš. Nezostávaj doma, nevyplakávaj sa! Nič to nezmení! A potom sadni na vlak či lietadlo. Poďme do hôr.
Veď čakáš dieťa, Zuzka!
A čo? Myslíš, že som maród? Budeme na hoteli, žiadne stanovanie. Potrebujem to rovnako ako ty. Tak mi daj číslo vlaku, nerob mi nervy!
Zuzka vypla, a Lýdia ostala hľadieť na telefón. A čo teraz?
Odpoveď prišla sama. Lýdia pomaly vstala, prešla k zrkadlu. Tvárou jej prešli všetky roky do koruny. Už nie dievča, ale ani starenka. Mladosti je dávno koniec, ale to neznamená, že má skončiť. Ak si Dušan myslí, že padne do kúta a schová sa do bolesti, mýli sa! Pravdu má Zuzka, pravdu!
Prebehla si vlasmi cez prsty, utrela posledné slzy a vystrela sa. Treba sa hýbať. Ak teraz sadne, už nevstane.
Do ruky vzala mobil, odvolala všetky plánované akcie, zavolala do reštaurácie. Hotovo.
Potom vzala metlu a handru, úplne zabudnúc, že majú doma dva vysávače, urobila poriadok, nový kvetináč kúpi neskôr.
Šaty sadli ako uliate. Očarujúce, červené veľmi odvážne na ňu. Vždy mala rada neutrálne farby, nechávala krikľavé farby Zuzke. Ona bola vždy tá, čo priťahovala pozornosť. Lýdia nie. Ale teraz to pocítila inak. Prečo nie? Snáď nie je taká nenápadná, že už to ani nevie.
Nie V zrkadle stála iná Lýdia. Unavená, smutná, ale nie zlomená. Stále v nej niečo je. Niekto jej to už nevezme. Keby sa tak poriadne nahnevala! Všetko zlomyť Nešlo to možno lebo chápala, prečo Dušan odišiel. I on si na ňu zvykol. Už dávno boli viac než manželia. Priateľa zradiť je vždy ťažšie
Let mal prestup, no Lýdii to vlastne vyhovovalo. Prešlo jej chmúrne myslenie.
V horách so Zuzkou prešli všetky trasy. Buď mlčali, alebo hovorili, niekedy sa prekrikovali v strachu, že nestihnú všetko podstatné. Cítila, že ju púšťa. Zuzka mala vždy správne argumenty na to, čo včera ešte vyzeralo dôležité, no dnes stačilo len pustiť z hlavy.
Vráť sa. Čo tam budeš sama? Práce aj tu dosť, detké centrá chýbajú. Nové sídliská, otvoríš aj desať Otec je chorý, chcela si ho predsa doviesť, teraz nemusíš nič meniť. Bývaj pri ňom alebo kúp byt uvidíš. Premysli.
Lýdia rozmýšľala. Po tejto dovolenke sa rozhodla áno, že tak je to správne.
Rozvod, predaj bytu, auta, vybavovanie papierov v to všetko dala naozaj všetko. Tak to už muselo byť. Niekoľko stretnutí s Dušanom zvládla s gracióznosťou. Potom vymazala číslo a prikázala si zabudnúť, čo bolo.
Žilina jej otvorila novú kapitolu života. Kúpila byt pár ulíc od otca. Až keď prišla raz nečakane, otvorila dvere iná žena pani Ľubica, s úsmevom takým úprimným, že hneď pochopila je to dobré, ak otec nie je sám. Viac jej netreba. Bola rada, že otec má vedľa seba niekoho, kto mu dodáva odvahu žiť ďalej.
A veď ten Imrich je ešte chlap! Žartovala pani Ľubica. Oli, aj na teba ešte niekto čaká. Je jedno, kedy príde, láska sa dá žiť kedykoľvek.
Čo ak aj Lýdia ešte len nestretla toho svojho?
Rok uletel rýchlo. Dva nové detské centrá prosperovali, robota jej nedala vydýchnuť. No napriek zmene účesu i šatníka a aj kvôli psovi, ktorého si konečne dopriala, pripravil k nej občas večer smútok a tma. Sedávala v kuchyni, otáčala hrnček a premýšľala, čo by dala za to, keby Dušan zaklopal a povedal:
Čo je, Lýdia? Si v poriadku? Dám ti čaj a všetko mi vyrozprávaš.
Vedela, že sa má rozlúčiť so všetkým, ale svoj kus duše nedokázala vymazať.
Náhle problém s daňami, ktorý vyskočil po predaji biznisu, ju dokonca potešil. Treba ísť vybaviť pohyb, niečo nové! Paráda.
Všetko vybavila za deň. Ešte deň mala voľno pred cestou. Šla mestom, zastavila sa v starom sídlisku, kde bývala. Chcela sa pozrieť na miesto, kde bola šťastná. Alebo nešťastná záleží, ako sa na to dívame.
Jeden detský centrá sa zatvoril, druhý stále fungoval. Postála pri okne, sledovala, ako deti tvoria s učiteľom a smiala sa, keď menil hlas a deti vrešťali od radosti. Skrátka, zákazníci spokojní.
Ešte raz sa obzrela na budovu, potom šla na zastávku. Tu bol ich dom, kde žila s Dušanom, ihrisko, na ktorom chcela chodiť s vlastnými deťmi, park, kde v nedeľu trávili krásne chvíle.
Netušila, čo ju tam viedlo. Prešiel k fontáne Sedel tam muž, kočíkoval dieťa. Spoznala ho bol to Dušan. Najskôr ju zarazilo, ako sa zmenil. Vlasy riedke, pobelavené, sedel bokom, pohľad uprený do diaľky, kýval kočíkom sem a tam. Ale hlavné bolo, že trpel. Cítila z neho bolesť až do špiku. Znala ho tak dobre, že vedela, čo povedať.
Dušan
Mykol sa a ešte viac sklonil hlavu.
Ahoj, Lýdia.
Sadla si k nemu.
Ako sa máš?
Bola to hlúpa otázka, ale zostala.
Zle, Lýdia. Som sám. Stratil som všetko, čo bolo v živote dobré. Kvôli náhode, kvôli jednej chybe.
Nehovor. Máš všetko! Ďalej, ako si mi nechal.
Ukázala na kočík.
Chlapec či dievča?
Dcéra. Ema.
Mladá žena, dieťa. Čo viac si želáš
Nie, žena odišla, Ema zostala. Porodila komplikovane
Lýdia až zmeravela. Nemohla Dušanovej novej žene nič zlé priať. Bolo jej ľúto mladej baby, ktorá využila vhodný moment a chytila svoju príležitosť na firemnom večierku. Dušan bežne nepil, prečo v ten večer nikto nevie. Stalo sa, čo sa stalo. Výsledok pokojne oddychoval v kočíku.
Dlho sedeli v tichu. Nakoniec, keď začali hovoriť, obaja naraz, vychádzalo z toho, že si dlžia veľa slov. Ema sa medzitým zobudila a rozlúčila sa na chvíľu s tichom parku.
Lýdia vstala, naklonila sa k dieťaťu, pozrela na ňu a ostala stáť
Keď uvidíš svoje dieťa, pochopíš, Lýdia ozval sa tichý hlas niekdajšej Štefánie.
O pol roka neskôr priviedla pani riaditeľka do kancelárie tmavovlasého vážneho chlapca a nechala ich s Lýdiou samých.
Michal, vieš, prečo som prišla?
Prišli ste po mňa.
Chceš bývať so mnou?
Neviem. Nemyslím, že si ma necháte.
Chlapec ju pozoroval bez záujmu, len čierne oči sa mihli malou iskričkou, keď ukázala fotky:
Toto je váš manžel?
Áno.
A toto vaša dcéra?
Nie, nie moja.
Iskra znova vzbĺkla a Lýdia sa rozhodla už ju nenechať pohasnúť.
Je to niekoho iného dieťa, ale budem jej mama. Aj tebe. Ak budeš chcieť.
Vy ma vrátite.
Prečo?
Všetci vrátia.
Ja nie. Vieš prečo?
Nie.
Lebo viem, aké je to stratiť všetko. Keď ti nik nezostane. Strašne to bolí.
Viem
Vieš, čo je mama?
Nie.
Tá, čo ti nedovolí zažiť tú bolesť.
Vám ma je ľúto?
Lýdia mu pozrela do očí a pomaly zakrútila hlavou.
Nie. Ja ťa nechcem ľutovať. Chcem ťa milovať. Chcem, aby ti bolo dobre. A ešte chcem, aby Ema mala staršieho brata. Silného, statočného, ktorý ju ochráni. Dokážeme to?
Michal, chvíľu mlčal, skúšal látku jej červených šiat medzi prstami. Chcel si overiť, či nesníva.
Páčia sa ti?
Veľmi.
Aj mne. Kúpila som si ich, keď mi bolo najhoršie. Vieš čo? Pomohlo mi to. Teraz mám tú farbu rada.
Aj mne sa páči. Michal sa usmial. Skúsim to.
Nie, Michal, my to neskúsime. My to spravíme. Pretože je to správne. Už ťa nikomu nedám, ale pomôž aj ty mne. Neviem úplne, aké je to byť mamou, ale chcem to skúsiť pre vás oboch. Dovolíš mi to?
Michal prikývol. Lýdia sa konečne uvoľnila.
O pár rokov šla po horskej cestičke rodina: tmavovlasý Michal dohliadal na nezbednú Emu, ktorá utekať, skúšala ich hranice.
Ema, v lese sú vlci!
Nie sú!
A medvede! Veľké, hladné!
Ich mama nevarila kašu?
Nie, nevie ju.
Naša mama vie.
Hej.
Nech vari aj medveďom. Budú sýte.
Mami, Ema hovorí, že máme dať kašu medveďom!
Krupicovú? Lýdia, dobiehajúc deti, sa usmiala.
Mami! volala Ema Ty nevieš bez hrudiek, ja takú nechcem!
Ty potvorka! zdvihla ju a pobozkala na nos. Medvede by boli radi za hociakú, aj s hrudkami!
Daj im moju! Ema objala Lýdiu okolo krku. Aj med, čo si kúpila, im daj!
Kdeže, ten si nechám. Ty chceš už len na rukách, či pôjdeš peši?
Na rukách!
Tak poď za tatom! Lýdia odovzdala Emu Dušanovi a pohladila Michala po vlasoch. No čo, Michal, čo povieš na kašu pre medvede?
Mami, ešte nie, domov sa mi nechce, máme čo objavovať. Ak Ema začne kŕmiť zvieratá, už z hotela ani nevylezieme. Možno ich nech trošku zostanú hladné.
Lýdia sa zasmiala a obzrela späť.
Ema, nakŕmime ich neskôr, dobre? Naučím sa urobiť správnu kašu.
Dobre! súhlasila Ema až prekvapivo rýchlo.
Ej, mama! smial sa Michal a naznačil jej na sestru.
Ej, synček! Daj na ňu bacha, ešte nám začne nosiť domov aj yetiho! Potom ich všetkých budeme musieť prijať, veď sú hladní a treba ich milovať.
Smiech sa rozliehal nad lúkou, odrážal sa ozvenou a strácal v diaľkach. Deň, ako by mal byť, sa začínal jasný a čistý.
Lýdia tak pochopila, že šťastie hoci prichádza komplikovane, je aj o tom, ako sa rozhodneš žiť. Niekedy treba odísť, stratiť a znova nájsť svoju cestu a aj lásku, ktorú objavíš možno tam, kde by si to nikdy nečakal.
