Nepochopené rozhodnutie
“Babička, nechcem kašu,” povedal ticho Jakub a postupne odsúval tanier od seba, neprestajne sledujúc Martu.
Presne tak to robila kedysi jej dcéra. Ak nechcela polievku alebo kašu, pomaly tlačila tanier ku kraju stola, až kým nespadol na zem. Odkiaľ to má on? Nikdy to nemohol vidieť, nemohol o tom vedieť. Dospelá Zuzana to tak nikdy nerobila. Či sa to prejavili gény?
Malenú Zuzanu Marta okrikovala, ale na Jakuba sa nevedela nahnevať.
“Stop!” zvolala, než tanier dosiahol okraj. “Ak nechceš, nemusíš. Vypi si čaj.”
“A môžem cukrík?” spýtal sa Jakub.
“To nie. Už si jeden zjedol pred raňajkami a pokazil si chut’. Do obeda žiadne sladkosti.”
“Ale babiiii,” vzdychol Jakub.
Vnúčkovi sa v očiach zalesli slzy, pery sa mu skrivilili, každou chvíľou by vyplakal. Malý prefíkanec dobre vedel, ako na ňu jeho slzy účinkujú, a využíval to.
“Plaká presne tak, ako jeho mama, keď bola malá,” pomyslela si Marta smutne, pripravená ustúpiť. Ale v tom zazvonil telefón.
“Vezmi si sušienku,” povedala a vyšla z kuchyne.
“Nechcem sušienku,” vykríkol za ňou rozmaznaný Jakub.
Marta otvorila dvere. Na prahu stál Martin, jej zať a Jakubov otec.
“Dobrý deň, Martina Štefánia. Vyzeráte ako vždy skvele,” usmial sa.
Marte to bolo príjemné, ale odpovedala stroho:
“A vy nech ste zdravý. Poďte dnu.”
“Ocko!” vybehol Jakub do chodby.
Martin sa zohnul a zdvihol syna do náručia, pritláčajúc ho k sebe.
“Aký ťažký si už. Tak si vyrastol!” Martinove oči sa naplnili láskou k synovi.
“A čo si mi priniesol?” spýtal sa Jakub, mierne sa odtiahnuc od otca.
“A ty si sa správal dobre? Poslúchal si babičku? Nerobil si nezbednosti?” Martin sa pozrel na Martu. Mlčala, odvrátila pohľad.
“Tak poď, priznaj sa, čo si vyviedol?” pobádal syna Martin.
“Nesnedol som kašu. V škôlke ma potrestali, lebo som sa bil s Tomášom. Ja neviním, on začal. Strčil do mňa a vzal mi autíčko. Tak som mu vrátil. Mňa potrestali, jeho nie.”
“Nespravodlivé,” pokrútil hlavou Martin.
“Jakub, choď do izby, potrebujem sa porozprávať s otcom.”
Martin položil syna na zem, vytiahol z kabáta autíčko a dal mu ho. Spokojný chlapec odbehol do izby. Martin nasledoval Martu do kuchyne, sadol si za stôl. Marta odložila tanier s nedojedenou kašou a zostala stáť pri dreze.
“Ten Tomáš má takú mamu, počula som toho na svoju adresu veľa. Žiadala, aby som Jakuba potrestala. Ale Tomáš sa tiež bije, strká do detí, a potom na nich žaluje. Deti sa občas pobijú, to je normálne. Ale nemali by sme Jakuba povzbudzovať, aby vracal údery,” povedala Marta s výčitkou.
“Som vám taký vďačný, Martina Štefánia, že ste sa ujali starostlivosti o môjho syna. Bez vás by som to nezvládol.”
“Ako inak? Som predsa rodná babička,” odpovedala.
Marta dobre vedela, že koketuje. Áno, Jakub je jej vnuk, ale vyzerala skôr ako jeho matka než babička.
“Martina Štefánia, možno by sme mu mohli najať opatrovateľku?” Martin sa k nej vždy obracal menom a priezviskom, zdôrazňujúc jej status. Zamračila sa.
“Čo to hovoríte?” Marta rýchlo hodila pohľad na Martina.
Pozoroval ju. Žena vždy cíti zaujatý pohľad muža. Bolo jej príjemne aj trápne zároveň.
Odvrátila sa k drezu, zbytočne pustila vodu a hneď ju zavrela. “Bože, som nervózna. To ešte chýbalo, aby si to všimol.” Znova sa k nemu otočila a skrížila ruky na hrudi.
“Žiadna opatrovateľka. Myslíte si, že cudzia žena sa o vášho syna postará lepšie ako ja? A nechcem o tom ani počuť.”
“Ale vyžaduje veľa pozornosti. Mohli by ste mať vlastný život…” Martin sa zamiešal a pokašlal.
“A vy tiež.”
Pozreli sa na seba a odvrátili pohľad.
Nikdy nechápala, čo taký muž ako Martin našiel v jej ľahkomyseľnej a vrtošivej dcére. Bol o pätnásť rokov starší ako Zuzana a vekovo sa hodil skôr k Marte než k nej.
Ale miloval Zuzanu, o tom nepochybovala. Dokonca jej trochu závidela. Keď jej Zuzana oznámila, že sa vydáva, Marta sa samozrejme snažila jej to rozhovoriť.
“Je starší, múdrejší, a ty si ešte dievča. Čo môže byť spoločné medzi vami?”
“Mami, milujeme sa. Nie som dievča, mám dvadsať rokov. Ak mi to nedovolíš, utečiem z domu. Aj tak sa za neho vydám. A ty mi len závidíš,” pichla Zuzana matku.
“Ponáhľaš sa. Spoznajte sa lepšie.” Marta dúfala, že za ten čas Martin stratí o Zuzanu záujem. “Tebe by viac sedel rovesník.”
“Všetci sú nudní. Povedz mi, keby si Martina stretla skôr ako ja, nevydala by si sa za neho?” spýtala sa Zuzana prefíkane.
“Ani netuší, ako má pravdu,” musela si Marta priznať.
Snažila sa ho aj Martina varovať, odradiť od sobáša. Je dospelý, načo mu taká mladá žena, ktorá nič nevie.
“Naučí sa. Bláznivo milujem vašu dcéru. Bude šťastná, verte mi,” hovoril Martin, a Marta neverila, že by to mohlo byť inak.
Zuzana a Martin sa vzali. Samozrejme, dcéra prestala študovať, pretože okamžite otehotnela. Snažila sa stať dobrou manželkou. Mnohokrát za deň volala matke, pýtala sa, ako uvariť kapustnicu, ako spraviť halušky, čo pridať do palaciniek, aby neboli hrubé. A aj matkou sa Zuzana stala dobrou.
Keď Jakub dorástol, dali ho do škôlky, Zuzana sa vrátila na vysokú, ale na diaľkové štúdium. Martin jej vyA keď sa raz večer všetci traja vrátili z prechádzky a Jakub už spokojne spal, Martin sa obrátil k Marte a povedal ticho: “Už stratíme toľko času bojom proti svojim pocitom, a pritom odpoveď je taká jednoduchá – buďme šťastní, kým máme jeden druhého.”
