Ťažké rozhodnutie
„Babička, nechcem kašičku,“ povedal ticho Michal a odstrčil od seba tanier, neprestávajúc pozorovať Zoru.
Presne tak to robievala jej dcéra. Keď nechcela polievku alebo kašu, pomaly posúvala tanier k okraju stola, až kým nespadol na zem. Kde sa to v ňom vzalo? Nemohol to vidieť, nemohol to vedieť. Jeho mama, dospelá Lenka, to tak nikdy nerobila. Či sa to prejavilo génmi?
Malú dcéru Zora vždy pokárala, no na Michala sa nevedela nahnevať.
„Stop!“ zvolala, kým sa tanier neocitol na samom okraji. „Ak nechceš, nemusíš. Vypij si čaj.“
„A môžem cukrík?“ spýtal sa Michal.
„Cukrík nie. Už si jeden zjedol pred raňajkami a pokazil si chuť. Do obeda žiadne sladkosti.“
„Ale baaabi,“ predĺžil Michal.
V očiach sa mu zaleskli slzy, pery sa mu skrivili – každú chvíľu vyplaká. Malý prefíkanec dobre vedel, ako na ňu pôsobí jeho plač, a využíval to.
„A plače presne tak, ako jeho mama v detstve,“ pomyslela si Zora s bolesťou v srdci, pripravená ustúpiť. V tom zazvonil zvonek.
„Vezmi si sušienku,“ povedala a vyšla z kuchyne.
„Nechcem sušienku,“ rozcapený výkrik Michala ju dobiehal.
Zora otvorila dvere. Na prahu stál Juraj, jej zať a Michalov otec.
„Dobrý deň, Zora Jozefovna. Vyzeráte ako vždy skvele,“ usmial sa.
Zore to bolo príjemné, no odpovedala stroho:
„Nech sa vám darí. Poďte dnu.“
„Tati!“ Michal vbehol do chodby.
Juraj sa zohnul a zdvihol syna do náručia, pritlačil si ho k sebe.
„Aké si ťažký. Tak si vyrastol!“ V Jurajových očiach sa zaleskla nežnosť.
„A čo si mi doniesol?“ spýtal sa Michal, mierne sa odtiahnuc od otca.
„A správal si sa dobre? Poslúchal si babičku? Nerobil si nezmysle?“ Juraj sa pozrel na Zoru. Mlčala, odvrátila pohľad.
„Tak poď, priznaj sa, čo si urobil?“ pohupoval synom Juraj.
„Nedol som kašu. V škôlke ma potrestali, bil som sa s Adamom. Ja nevinne, on začal. Strčil do mňa a vzal mi autíčko. Tak som mu to vrátil. Mňa potrestali, jeho nie.“
„Nespravodlivé,“ pokrútil hlavou Juraj.
„Michal, choď do izby, potrebujem sa porozprávať s tatom.“
Juraj položil syna na zem, vytiahol z vrecka kabáta autíčko a dal mu ho. Spokojný chlapec vybehol do izby. Juraj nasledoval Zoru do kuchyne, sadol si za stôl. Zora odložila tanier s nedojedenou kašou a zostala stáť pri drese.
„Ten Adam má takú matku, už som počula veci o sebe. Žiadala, aby som Michala potrestala. Ale Adam sa tiež bije, strká do detí, a potom na nich donáša. Deti sa bijú, to je normálne. Ale nemali by sme Michalovi schvaľovať, že vracia úder,“ povedala Zora s výčitkou.
„Som vám veľmi vďačný, Zora Jozefovna, že ste sa ujali starostlivosti o môjho syna. Bez vás by som to nezvládol.“
„A ako inak? Som predsa jeho rodná babička,“ odpovedala.
Zora dobre vedela, že koketuje. Áno, Michal je jej vnuk, ale vyzerala skôr ako jeho matka než babička.
„Zora Jozefovna, možno by sme predsa len mali najať opatrovateľku?“ Juraj sa na ňu vždy obracal s úctou, zdôrazňujúc jej postavenie. Zamračila sa.
„Čo to hovoríte?“ Zora rýchlo hodila pohľad na Juraja. Pozoroval ju. Žena vždy cíti mužský pohľad plný záujmu. Bolo jej príjemne aj trápne zároveň.
Odvrátila sa k dresu, bezdôvodne otvorila vodu a hneď ju zavrela. „Bože, som nervózna. Aby to ešte zbadal.“ Znova sa otočila k nemu a skrížila ruky na hrudi.
„Žiadnu opatrovateľku. Myslíte, že cudzia žena sa o vášho syna postará lepšie ako ja? A nechcem o tom počuť.“
„Ale vyžaduje veľa pozornosti. Mohli by ste si usporiadať svoj osobný život…“ Juraj sa zarazil a odkašlal si.
„Aj vy by ste si mohli usporiadať svoj.“
Pozreli sa na seba a odvrátili pohľad.
Nikdy nechápala, čo taký muž ako Juraj videl v jej ľahkomyseľnej a rozmarn”Ale keď sa raz priatelsky objali, Zora vedela, že ich životy sú už navždy spojené.”
