Dnes som si znovu pripomenula, ako sa život mení. Z taxíka som vystúpila ja a potom pomaličky vyšla aj moja malá Zuzanka.
“Ďakujem,” povedala som šoférovi, zobrala dcérku za ruku a vydali sme sa k vchodu. Na nízkej lavičke sedeli dve staršie ženy.
“Dobrý deň,” pozdravila som.
“Dobrý deň,” odpovedala jedna. “Kam to také krásne dámy idú?”
Len som sa usmiala. Odomkla som kódový zámok a so Zuzankou vošli do vchodu. Len čo sa dvere zatvorili, počula som, ako jedna z žien povedala: “Pred polhodinou som videla dvoch mladíkov, ako vláčali do vchodu krabice a vrecia.”
“Noví nájomníci do bytu nad tebou, čo Fialovci prenájímajú. Takže, Milka, priprav sa na bezesné noci,” dodala druhá.
“Na zlú som narazila. Len nech skúsia robiť hluk. Hneď zavolám sociálku, nech si to vybavia…”
Už som nepočúvala. Výťah bol práve na prízemí, tak sme so Zuzankou vyštartovali na piaty poschodie.
Dvere do bytu boli pootvorené. Muži sedeli v kuchyni a pili čaj.
“Ó, Martina prišla. My sme si medzitým uvarili čaj. Prepáč, že sme ti tu tak trochu hostili,” povedal jeden.
Rukou som siapla do tašky po peňažník.
“Martina, to ma urážaš. Pomohol som ti ako priateľ. Možno si zbytočne odišla od Jozefa? Mohli ste sa uzmieriť. Nepracuješ, z čoho budete žiť?” Prebleskol očami Zuzanku a ona sa rozosmiala.
“Nejak to zvládneme. Podám na rozvod, budú alimenty, prídavky. K Jozefovi sa nevrátime. Môžeš mu to povedať.”
“Dobre. Ale ak bude treba, zavolaj. Ak budem môcť, pomôžem. Tak, usádzajte sa, my ideme,” povedal Miroslav.
Muži odišli. Pozrela som sa na krabice uprostred izby a povzdychla si.
“Pomôžeš mame rozložiť veci?”
“Nie. Ja si budem hrať,” povedala Zuzanka.
“Dobre. Len nekrič a nerob hluk, inak nás odtiaľto vyhodia,” varovala som ju.
Dievčatko porozumene prikývlo.
Otvorenie krabice s hračkami okamžite upútalo Zuzanku, ktorá vytiahla plyšového medvedíka. Ja som zatiaľ otvorila skriňu a začala ukladať veci z vriec.
Byt bol jednoizbový, malý. Ale kam by sme chodili? Nábytok pekný, opravený, čisto. Bude to stačiť. Ak nebudem kupovať zbytočnosti, nejako to zvládneme.
Uvarila som cestoviny a párok, ktoré som priniesla so sebou. UmyUmyjem podlahu, uložím Zuzanku spať a keď konečne zatváram oči, spomínam na Jozefove slová: “Ešte sa ku mne vrátiš, budem sa rozhodovať, či ťa prijmem späť.”
