Veľa rokov Zuzana a Jozef snívali o dieťati, ale osud bol krutý – tehotenstvo neprichádzalo. Rozhodnutie adoptovať bolo ako posledná záchrana. Cesta k tomu nebola ľahká: nekonečné kontroly, dokumenty, čakanie. Zuzana dodnes pamätá ich prvú návštevu detského domova v susednom meste. Detské oči plné nádeje a strachu sa na nich pozerali, akoby ich prosili, aby ich odtiaľ zobrali. Medzi nimi bola Mária – dvanásťročná dievčina s tmavými pletencami a hlbokými modrými očami, ktorá pripomínala Zuzaninej zosnulej sestre. Ženino srdce sa rozplývalo od nežnosti. Jozef sníval o synovi, ale Mária ich oboch okúzli hneď. Tešila sa z každej ich návštevy, týmila sa k nim ako k rodine.
Keď im riaditeľka domova povedala, že Máriu už päťkrát adoptovali a vždy ju vrátili, Zuzana takmer neudržala slzy. „Večný detdomovák“, tak dievčinu nazývali. Dôvody návratov boli nejasné, ale Zuzana sa do nich neponárala. Jej dobré srdce nezneslo predstavu, že dieťa bolo toľkokrát zradené tými, ktorých stihlo milovať. S Jozefom sa rozhodli: Mária bude ich dcéra a už ju nikto neopustí.
Kým čakali na schválenie dokumentov, brali si Máriu domov čoraz častejšie. V ich trojizbovom byte jej pripravili izbu – sen každého dieťaťa z detského domova, ktoré nikdy nemalo vlastný priestor. Mária bola nadšená a Zuzana s Jozefom ju zasypávali láskou a pozornosťou, aby zahojili jej rany. A vtedy sa stalo zázrak: Zuzana zistila, že je tehotná. Bolo to ako požehnanie – často sa to stáva tým, čo adoptujú. Manželia sa radovali, ale adoptovanie nezrušili. Mária bola ich súčasťou, ich rodinou.
Sociálna služba konečne súhlasila a Mária navždy opustila detský domov – aspoň si to mysleli. Psychologička im odporučila, aby dievčine povedali o bábätku včas. Zuzana a Jozef sa odhodlali k rozhovoru. Vysvetlili jej, že bude mať mladšiu sestru, že ju budú milovať rovnako, že navždy zostane ich dcérou. Ale keď prešli k tomu, že izbu bude musieť v budúcnosti zdieľať so sestričkou, Máriinej tvári sa zmenil výraz. Jej pohľad bol na chvíľu chladný, až nepriateľský. Mlčky vstala a odišla, nedopočutá.
Odvtedy sa Mária správala čudne. Keď prišli domov, objímala ich tak silnej, akoby sa bála, že zmiznú. Občas pristúpila k Zuzane zo zadu a objala ju okolo krku tak pevne, že jej chýbal dych. „Milujem ťa, mami,“ šepkala, ale v jej očiach bola prázdnota a zuby zatínala do krvi. Zuzana ju hladila, no Jozef bol stále viac znepokojPotom, keď sa narodila malá Eva, všetko sa začalo meniť ešte rýchlejšie a temnejšie.
