Zlomené ruže: Dráma lásky Anny a Štefana
Elena Pavlovna vtrhla do bytu svoje lj dcéry za úsvitu, jej kroky sa ozývali v tichu. Keď uvidela Annu v kuchyni, s tvárou schovanou v dlaniach a s plecami trasúcimi sa od pláča, matka zamerala.
„Anička, čo sa stalo?“ Hlas Eleny Pavlovnej sa zachvel od strachu.
Anna mlčala, len ticho vzlykala.
„Dievčatko, je niečo s bábätkom?“ pokračovala matka, srdce sa jej zovrelo hrôzou.
„Nie, mami, s dieťaťom je všetko v poriadku,“ zašepkala Anna, utierajúc si mokré ljíce.
„Prečo teda plačeš ako na pohrebe?“ Elena Pavlovna sa priblížila, hľadela dcére do očí.
Anna, bez schopnosti hovorenie, vypotila zo seba slová:
„Mama, pozri!“ Podala jej telefón, na ktorom svietila správa.
Elena Pavlovna vzala zj jachtajúcimi rukami telefón, prebehla očami text a stuhla, akoby ju zasiahla bleskom.
Medzitým Štefan, práve vrátiaci sa z dlhej pracovnej cesty, potichu postavil ťažkú tašku pri dverách ich domu na okraji Bratislavy. V rukách svj jaral veľkú kyticu červených ruží — Anniných obľúbených kvetov. Chcel prekvapiť manželku bez varovania. Srdce mu búšilo v očakávaní: predstavoval si, ako vojde, objatí nevedomú Annu, vdýchne vôňu jej vlasov a pobozká ju tak, ako to nerobil mesiace. Opatrne kráčajúc, aby sa neprezradil, vyšiel na zápražie a zľakol sa, keď počul hlas jej matky z kuchyne.
„Anka, hovorila som ti to stokrát, zasobobi si lepšieho! Čas zlomiť tieto putá, urobiť bodku! Dosť mliezla, dosť mlčania! Musíš konať!“ Hlas Eleny Pavlovnej bol ostrý, plný presvedčenia. „Vyčerpal ťa, a ty sa nad ním stále ľutuješ! Také veci sa neodkladajú, dcérka. Ver mojej skúsenosti, bude ti lepšie!“
Štefan cítil, ako sa pod ním zem zachvela. Slová svokry horeli ako rozpálený železák. Anna mlčala, neoponovala, a to mlčanie mu trhalo srdce. Či naozaj ho považuje za nehodného? Či celý čas trpela vedľa neho? Kytica ruží sa mu zachvela v rukách. Nevojde lj dov. Potichu si obul topánky, zdvihol tašku a bez zvuku zavrel dвер, nechávajúc za sebou dom, ktorý považoval za svoj.
V jeho duši bolo prázdno a chladno, ako keď zimný vetor vtrhne do hrude. Nemohol uveriť, že svokra, ktorá mu vždy pripadala blízka, ho takto pohrdá. A Anna… Ak už sa rozhodla, nedá jej šancu, aby ho odkopla prvá. Miloval ju šialene, ale ak je nečestná, nech ju pustí — pre jej šťastie.
Štefan sa zastavil u priateľa, kde strávil bezesnú noc, prebývajúc každé jej slovo. Ráno, s ťažkým srdcom, napísal Anne správu: „Zamiloval som sa do inej. Nečakaj na mňa. Buď šťastná. Zbohom.“ Po odoslaní cítil, ako sa v Ňom niečo zrútilo. Nastúpil na prvý vlak a odišiel do Košíc, rozhodnutý vyčiarknúť minulosť zo života.
V Košícoch si Štefan zmenil telefónne číslo, vymazal všetky fotky Anny, aby ho spomienky netrápili. Zamestnal sa ako vodič električky, prenajal si malú izbu a ponoril sa do práce. Keď sa vracal domov neskoro večer, padol do postele, aby zabudol v spánku. Tak plynuli dni, tyždne, mesiace.
Anna, ktorá dostala správu uprostred noci, neverila vlastným očiam. Čítala ju znám a znovu, slzy jej tečili ako voda. Čakala na Štefana, počítala dni do jeho návratu, a on… ju zradil. Keď ráno Elena Pavlovna zastala dcéru v pláči, pristúpila k nej vystrašená.
„Anka, čo je s tebou? Niečo s bábätkom?“
„Nie, mami,“ vzlykla Anna a podala jej telefón.
Elena Pavlovna prečítala správu nahlas:
„Zamiloval som sa do inej. Nečakaj na mňa. Buď šťastná. Zbohom.“
Zavzdychala si, pritlačiaca ruku k hrudi.
„Mami, prečo to urobil?“ plakala Anna. „Našiel si inú, keď bol na ceste! A ja… som ostala sama. Ako mám žiť? A naše dieťa? On tak sníval o bábätku, a teraz nás opustil!“
„Neprav to tak,“ povedala Elena Pavlovna mäkkým, no pevným hlasom, objímajúc dcéru. „Máš pre koho žiť. Čoskoro budeš mamou. To je tvoj zmysl, tvoja radosť. Zvládneme to, pomôžem ti. A on… nezaslúži si tvoje slzy.“
Slová matky Annu trochu upokojili. Stále milovala Štefana, no schovala svoje city hlboko v duši, dúfajúc, že sa raz vráti. Čoskoro porodila zdravého chlapca, ktorého pomenovala Matúš. Bol presnou kópiou otca: rovnaké oči, rovnaké svetlé kuřavy. Anna sa často pozerala na syna a šepkala:
„Matúšovič, môj zlatý, chceš jestiť ?“
Matúš rástol bystrý a veselý, naplňujúc Annin život radosť. Keď chlapček dosiahol tri roky, rozhodla sa s ňím vycestovať do Košíc ku kamarátke Zore, ktorá ich už dávno volala na gosti. Pár dní po príchode ich zobrala do zoologickej záhrady. Keďže to nebolo ďaleko, sadli do električky. A tam, za volantom, ho uvidela — Štefana.
Anna zamerala, srdce jej zabúšilo.
„Štefan!“ vyrvalo sa jej.
Obrátil sa a ich pohľady sa stretli. Na chvíľu zabudol na všetko, hľadel na ňu s úžasom.
„Ahoj, Anna,“ zašepkal, spamätávajúc sa.
Štefan si hneď nevšimol chlapčeka, ktorý sa držal jej ruky. Horkosť mu stiahla hrudo: Či naozaj porodila s iným? Tak veľmi si priali dieťa… V tom Matúš zdvihol hlavu a spýtal sa:
„Mama, kto to„To je tvoj otec,“ odpovedala Anna nahlas, aby Štefan počul, a so synom vystúpila z električky.
