Ján si viazal šnúrky na topánkach v predsieni, mal hroznú náladu. S manželkou sa pohádali ráno. Zuzana stála opretá o futrá dverí, ruky cez prsia skrížené, oči červené od plaču. Únava a vrásky na jej tvári boli viditeľnejšie, a to mala len 38 rokov – nebola stará.
Cítil jej pohľad na sebe, posadil sa na puf, oprel lakty o kolená, nechal ruky visieť medzi nimi. Hľadel prázdnym pohľadom na stenu pred sebou, vyčerpaný.
„Zuzka, už to tak nejde, chápeš?“ zachrípal. „Som unavený z tvojich nemocníc, liečebných kúr, lekov v chladničke, v kúpeľni, na nočnom stolíku. Nejde to! Prečo sa trápiš – a mňa s tým?“
„Janko, prosím, poslednýkrát. Myslíš, že je pre mňa ľahké stále dúfať, počuť búšenie srdca a potom počuť tie strašné slová: zastalo, neuchytilo sa…“
„Zuzka, prestaňme, prosím. Nemáme deti, nepotrebujeme ich! Tisíce párov žijú bez nich a nikto kvôli tomu neumiera.“
„Janko, prosím!“ Zuzana sa začala kĺzať po futre dole, akoby chcela kľačať.
Ján vyskočil, chytil ju za ramená a pevne ju objal. Oba neboli mladí, ale ani starí – mal len 46, vyzeral skvele na svoj vek, upravený, s hladko oholenou tvárňou do modra, širokou bradu a hustými vlasmi so šedivými pramenmi.
„Dobre, dobre, zajdem dnes do kliniky, odovzdám materiál,“ hladil ju po chrbte, Zuzana sa v jeho objatí mierne triasla. „Uspokoj sa, nesmieš byť v strese, musíš byť silná. Možno počkáme aspoň pol roka?“ Mierne sa od nej odklonil a pozrel na jej uplakanú tvár.
„Nie, treba teraz, doktor povedal…“
„Vždy hovoria to isté,“ nervózne ju odstrčil, chytil koženú tašku cez plece a chystal sa vyjsť. „Stále to isté, a výsledok je vždy rovnaký.“
„Janko!“ zvolala za ním Zuzana, zatiaľčo už stlačoval tlačidlo výťahu v chodbe.
„Zajdem, sľubujem.“
Zuzana sa trochu upokojila, utrela slzy, vzala si predpísané lieky, vitamíny, hormóny. Začala sa pripravovať na návštevu kliniky po obede. Bolo to už desiate IVF, nevzdávala sa. Vočívala ženy v gynekologických ambulanciách, v nemocniciach, ktoré absolvovali aj dvadsať pokusov a nosili deti v 46, v 48, a ona mala len 38.
Manžel dodržal sľub, zajdem do kliniky a večer odletel na služobnú cestu. Zuzana sa často pred kamarátkami, či len pred hociktorými ženami v čakárni, žartovala, že manžel prichádza len „odovzdať materiál“, zvyšok času pracuje. Takto žili už desať rokov. Bol úspešný, veľa dosiahol, ona bola jeho oporou, verila v neho, aj keď trikrát zlyhal a boli v dlhoch, žili v prenajatej byte. Pozíčala pre neho peniaze od priateľov, rodiny, počúvala ponižujúce reči o svojom „ľahkomyseZuzana sa nakoniec usmiala na svoje dievčatko, vediac, že jej život má teraz nový zmysel.
