“Nejdem!” vykríkla Zuzana a prudko zabuchla dvere svojej izby.
“To sa ti len vidí, korunná princezná! Čo si dovoluješ?” preškrípolila Lýdia Horváthová, upravujúc si župan. “Žije na mojom chrbte ešte a diktuje podmienky!”
Zuzke bolo pätnásť. Jej otec zahynul pred dvomi rokmi pri nehode, a hoci boli rodičia rozvedení, jej matka Táňa sa s žiaľom nevyrovnala: najprv slzy, potom alkohol, potom sanitka. A potom ticho. Srdce prestalo biť.
Dievčinu do detského domova nevzali, lebo si ju k sebe zobrala teta, otcova sestra – Alžbeta Kováčová, strohá, málovravná žena so strieborným drdolom. Ona mala nad Zuzanou opatrovníctvo. Ale po pol roku sa dievčiny zbavila ako nepotrebného batožiny: “Zuzana je nezvladnuteľná, neposlúcha, nechce u nás žiť, a muž je proti, u Lýdky je dosť miesta.”
Tak sa Zuzka ocitla v dome macochy. Lýdia Horváthová bola druhou ženou jej otca. Tou, pre ktorú matka kedysi veľa plačala. Predtým ju Zuzana z diaľky nenávidela. A teraz musela bývať pod tou istou strechou.
“Budeš jesť?” zahročala Lýdia, klopúc lyžicou o hrncičku.
“Nie,” suho odpovedala dievčina.
“Nuž a nemusíš. Len čipsy nehľadaj po dome. Nekúpila som ich.”
Dom bol starý, ale priestranný a veľmi útulný. Otec stihol spraviť rekonštrukciu: kuchyňa s kávovou farbou nábytku, obývačka s béžovou tapetou, dokonca nový kotol namontoval. Napriek tomu útulnosti sa Zuzke stále akosi zima zdalo.
“Porozprávajme sa úprimne,” raz povedala macocha, keď už to nezniesla. “Vieš, ja ťa nemám rada. A ty mňa tiež nie. To je vzájomné. Ale dala som sľub tvojmu otcovi: nevyhodím ťa. Budeš študovať, ja variť jedlo, domácnosť čistá – ži, ale nekomanduj tu a nehraj sa na trpkú sirotu. Aj ja som v živote veľa zakúsila.”
Zuzka zatala päsťe, ale mlčala.
“Moja mama,” povedala Lýdia, “zomrela, keď som mala sedem, otec pil. Od pätnástich som makala na troch robotách. A tvoj otec, mimochodom, za mnou bežal sám. Takže na neho nehnevaj.”
Tak sa dohodli.
Slovo dalo slovo, rozhovory sa skracovali a pohľady stávali ostrejšími. Nehádali sa otvorene, ale domom sa vlnilo napätie.
Jedného dňa prišla Zuzka zo školy, uvrela na stole lístok a ostala stáť:
> „Odišla som ku sestre do Levoče. Vrátim sa za týždeň. Peniaze na stole. Kúp zemiaky, vari si sama. Nezabudni, mačka je podľa rozvrhu. L.“
Žiadne „bozkávam“, „opatruj sa“, „neskúšaj“. Iba mačka, zemiaky a rozvrh. Zuzke to bolo dokonca ľúto.
Zrazu si uvedomila, aké tu je prázdno. Televízor vypnutý, čajník studený, dokonca ani prach nestihol sednúť na parapete. A po prvý raz za všetky tie roky sa jej začalo báť.
„A čo keď sa nevrátí? Čo potom robiť?“ zašepkala do prázdna.
Zuzka zašla do Lýdinej izby, nahliadla do skrine, do bielizníka… A našla fotku. Tu je malá Lýda s vrkočmi. Tu je už mladé dievča – v bielom plášti. A tu – s jej otcom. A – s ňou, so Zuzkou, ešte ako trojročnou v náručí. A Lýdin úsmev bol vtedy úprimný.
Zuzka sadla na kraj postele a zrazu sa rozplačala. Vo vnútri jej bolo zmiešane: bolesť, krivda a strach.
—
Dni bez Lýdie Horváthovej plynuli pomaly, ale akosi… slobodnejšie.
Zuzka zapínala hudbu, jedla priamo z hrnca, váľala sa s mačkou na kresle. Ale aj v tejto lenivej slobode sa objavil zvláštny pocit – akoby jej niečo chýbalo. Alebo niekto.
Štvrtý deň ju začala nudiť. Piaty – znepokojovať. A šiesty – Lýdia prišla späť.
Zuzka sedela v kuchyni a robila úlohy, keď zrazilo vchodové dvere.
„Tvoja mačka sa zbláznila,“ zakričala Lýdia od prahu. „Mňauká, akoby spievala v opere. Dávala si jej aspoň žrať?“
„Áno, podľa rozvrhu,“ odsekla Zuzka a vstala.
Pohľad na macochu ju však zhodil. Vyzerala unavene. Tašky ťažké, tvár bledá, a v rukách… obálka.
„Pozri, čo som ti doniesla,“ povedala Lýdia neočakávane mäkko a podala obálku. „Tam je niečo o tvojej matke.“
Zuzka sa strhla:
„O mame?“
„Tvoja mama mala sestru. Vydala sa za Lotyša a odišla. Hľadala ťa, ale… V
A potom sa ozvala Viktóriina hlasná odpoveď: “Tak s tým objímaním už prestaň, vždyť čaj úplne vychladne a tie moje tvoje buchty sa mi taky pekný paria ešte aj z tade, čo tú materskú lásku predbiehajú ešte aj aj!” aj ked jej oči v tom momente boli vlhké od neprelkaných sĺz.
Zlá nevlastná matka.
