“Mám 53 a mojej mame 80”: Aké to je – žiť so starnúcou matkou
Rozhodla som sa podeliť so svojím príbehom, lebo možno v ňom niekto spozná seba. Alebo možno niekto poradí. Nežiadam o ľútosť – som proste unavená. Unavená z života v pasci, z ktorej neviem uniknúť.
Mám 53 rokov. Stále pracujem a do dôchodku mám ďaleko. Moja mama – tá má 80. Býva so mnou. Nepoviem, že je upútaná na posteľ alebo bezmocná. Nie. Je celkom samostatná – umyje sa, uvarí jedlo, zájde do obchodu, prípadne sa prejde do parku. Ale… povedzme to takto – žije z mojej energie. Akoby bola pripojená na moju batériu.
Večer prídem z práce – vyčerpaná ako citrón. Sadnem si k nej, vypijem čaj, vypočujem, ako jej deň prebehol. A potom už len snívam o tom, že sa zavriem do svojej izby, zapnem televízor a zabudnem do spánku.
Lenže to nejde. Mama čaká na rozhovor. Nie len taký obyčajný, ale na kázanie. Akoby som bola znovu pätnásťročné dievča, ktoré musí počúvať životné múdrosti.
“Keby si ma vtedy počúvala a vydala sa za Miroslava, a nie za toho tvojho…” opakuje stále dokola.
“Teraz by si bola šťastná, s deťmi a kariérou, a nie osamotená, nikomu nepotrebná. Okrem mňa.”
“Buď rada, že aspoň matku máš. Váž si to. Staraj sa.”
Áno, nemám deti. Muž… utiekol. Alebo presnejšie – myslím, že to nezvládol. Vzali sme sa, začali sme žiť spolu. A presne mesiac potom, čo sa mama nasťahovala k nám, požiadal o rozvod. Dá sa to pochopiť. Lebo pre moju mamu bol nájom bytu, keď máme vlastný trojizbák, čisté šialenstvo.
Tak teraz žijem v tom trojizbáku – s mamou. Každá máme svoju izbu, no kuchyňa a obývačka sú spoločné. A najhoršie – spoločné je aj napätie.
Každý môj krok pod lupou. Každý.
“Prečo si prišla tak neskoro?”
“Načo si kúpila tú blbosť? Nepotrebujeme to.”
“Prečo si nevyprala moje veci? Prečo si nezmenila posteľné?”
“Zase si zabudla nakŕmiť mačku.”
A nikdy, nikdy nepočujem: “ďakujem”, “si šikovná”, “dobre vyzeráš”, “odpočiň si”. Iba výčitky. Od rána do večera. Deň za dňom.
Nemôžem sa odsťahovať. Plat – smiešny. Samostatné bývanie si neviem dovoliť. Aj keby som našla nejaký kút – svedomie nedovolí. Čo ak sa niečo stane mame, keď nebudem po ruke?
Keď však mám byť úprimná, niekedy mám pocit, že idem do blázinca. Áno, znie to strašne. Áno, je to moja matka. Viem. Som jej vďačná za život. Ale niekedy chcem len zmiznúť. Aspoň na pár dní. Aby ma nikto neotravoval, nekritizoval, neupozorňoval na každý pohyb.
Som unavená. Som osamotená, hoci nežijem sama. Som v pasci, z ktorej neviem uniknúť – ani telom, ani dušou.
Kde je hranica medzi povinnosťou a obetou?
Mám právo cítiť to, čo cítim?
Neviem. Ale viem, že takto to už ďalej nejde.
