Dnes som zúfalá. Už viac nemôžem žiť s manželovou babkou. Je to peklo!
Niekedy sa cítim, ako keby sme nebyli v byte, ale v múzeu, kde sa nič nesmie dotknúť. Už mesiace žiadam muža, aby sme sa odsťahovali, aspoň do prenajmu, lebo život pod tou istou strechou s jeho babkou je čistá katastrofa. Zakazuje dotýkať sa čokoľvek, každú jednu vec, dokonca ani prach si nemôžem utrieť bez jej hysterického výstupu. Všetko je „vzácne“, všetko „na spomienku“, a ak niečo spravím po svojom, hneď jej „skĺzne srdce“, „tlak vyskočí“ a za pol hodinu to vedia všetci príbuzní, lebo obtelefonuje polku rodiny, ako sme nevďační.
Pred svadbou sme si s manželom zobrali hypotéku na byt. Našim rodičom sme dostali pekné peniaze ako svadobný dar a ja som bola šťastná – konečne vlastné bývanie, kde budem ja pani domu. Oba sme pracovali, splácali sme úver, všetko išlo dobre… až kým som nezistila, že som tehotná. Bolo to úplné prekvapenie, veď som brala antikoncepciu. Najprv som bola v šoku, dokonca som uvažovala o prerušení, ale manžel aj rodičia boli proti: „V žiadnom prípade!“
Do pôrodu som pracovala a peňazí bolo dosť. Po narodení dcérky sa však všetko zrútilo – zostali sme len na jednej výplate. Muž pracoval aj po večeroch, aby nás uživil, chytal sa každej príležitosti. K rodičom som sa vrátiť nemohla, majú malý byt, a u jeho rodičov už býval brat so ženou.
A tu zasiahla manželova babka. Ponúkla nám, aby sme sa k nej nasťahovali – má trojizbák, miesta dosť. Veľa som ju nepoznala, ale zdala sa byť milá. Súhlasili sme, náš byt sme začali prenajímať a finančne sa nám uľavilo… ale duševne nie.
Najprv to bolo ešte únosné, no potom začalo peklo. V jej byte sa nesmie nič hýbať. Absolútne nič. Ani dieťaťu! Ak dcéra začne niečo ťahať alebo liezť kam nemá, babka dostáva „infarkt“. A pritom ma obviňuje, že dieťa nechávam schválne všetko chytat, aby ju zabila! Keď sa manžel vráti z práce, naschvál prehráva celé divadlo: som zlá matka, nedávam na dieťa, správam sa drzo, nevážim si starých. A on? Len pokrčí plecami a tvári sa, že nič hrozné sa nedeje. Pre neho je to asi normálne. Pre mňa už nie. Som na pokraji nervového zrútenia.
Prosím ho: vráťme sa do nášho bytu. Aj keď budeme mať peniaze akurát, aj keď budeme šetriť, ale aspoň bez tohto šialenstva. Muž ma žiada, aby som vydržala. Hovorí, že keď vyjdem z materskej, presťahujeme sa. Lenže ako to mám prežiť?
Navrhla som mu, aby sme si vymenili roly: nech zostáva doma on a ja pôjdem do práce. Nech si vyskúša, čo znamená celý deň s touto „laskavou starou pani“. Odmietol. Dala som mu ultimátum: ak sa neodsťahujeme budúci mesiac, vezmem dieťa a odídem k rodičom do iného mesta. Zamyslel sa. A ja čakám. Nie na slová, ale na činy. Lebo už viac nemôžem.
