**Žiť pre seba**
„A predsa mám len 49…“ – Zuzana strnulo pozerala na lekára. „Naozaj sa nedá nič robiť?“ – Opýtala sa s nádejou v hlase.
„Pri správnej liečbe a určitých procedúrach by sme mohli oddialiť termín, povedzme, o rok, možno aj rok a pol.“ – Ján Peterkovic poklepal ceruzkou o stôl, ktorou doteraz zapisoval poznámky do jej karty. Po dlhej kariére si už zvykol na šok, slzy, hysterické scény, dokonca aj na obviňovanie. Reakcie pacientov na diagnózu „blízka smrť“ boli rôzne.
„Premyslím si to.“ – To bolo všetko, čo žena odpovedala, a vyšla.
Zuzana až doteraz nemala vážnejšie zdravotné problémy. Ani nachladnutá bola len zriedka. Pred pár mesiacmi si však všimla, že s jej telom nie je niečo v poriadku, a išla do nemocnice. Podľa lekárov bol nádor neoperovateľný. „Šesť až osem mesiacov,“ predpovedal jej Ján Peterkovic. Zuzana sa nerozplakala, ani nikoho neobviňovala, že chorobu včas nezachytili. Len si predstavila, aké je to málo… šesť mesiacov. Nedozžije sa ani svojho jubilea.
„Prekrásny deň, čo?“ – Hlas ju vyviedol z tmavých myšlienok. Po odchode z nemocnice sa posadila na lavičku, a tak bola stratenej vo svojich úvahách, že si ani nevšimla starého muža, ktorý si sadol vedľa nej. Mierne sa opieral o okovanú palicu, snažil sa držať chrbát čo najrovnejšie a prižmúreným pohľadom sledoval slnko.
„Ospravedlňujem sa, ak som vás vyrušil.“ – Starý muž sa usmial, keď si všimol, že Zuzana nad jeho príchodom zdesene trhla.
„Keby len. Počasie je naozaj nádherné.“ – Pokúsila sa o úsmev.
„Vo veku, v akom som, sa teším aj z daždivých dní. Ale takéto slnečné ma naplňujú obzvlášť. Môžete to považovať za starčekovskú rozmar, ale chcel by som, aby môj posledný deň bol teplý a jasný.“ – Povedal so zvláštnym pokojom.
„Hovoríte o smrti také pokojne.“ – Zuzana sa čudovala.
„Mám 94 rokov.“ – Zasmial sa. „A okrem toho, pred smrťou nie je nikto chránený. Kto vie, kedy si príde po teba? Na smrť by sme mali byť pripravení vždy. Škoda, že som to sám pochopil príliš neskoro. Inak by som veci neodkladal. Lebo kto vie, či to ‚neskôr‘ vôbec príde?“
„Vy, napríklad, čo by ste urobili, keby ste vedeli, že zajtra zomriete? Hoci… prepáčte, starý človek, naväzujem svojimi myšlienkami. Nemám s kým rozprávať. Moji spolubývajúci na izbe sú strašní nudgári. Celé dni len večnujú a vzdychajú. Ale má to zmysel? Strácať čas?“
„Za hlavnou budovou je hospic. Tam teraz žijeme. A je jasné, že keď sme sa tam ocitli, jediný možný odchod je… ten posledný. Miesto tejto lavičky a parku by som dal prednosť výletnej lodi. Poslednému dobrodružstvu.“ – Mierne sa pousmial. „A prečo som ešte stále tu? To je iná otázka. Nemám peniaze. Príbuzní ma sem dali, byt už mám dávno na vnuka, a dokonca aj dôchodok teraz vyberajú oni. Ale nehnevám sa. Sú mladí. Asi si myslia, že to potrebujú viac. Ešte raz sa ospravedlňujem, tak som sa rozviedol.“ – Uvedomil si.
„Nie, vôbec nič.“ – Zuzana ho pozorne počúvala, hlboká vráska sa jej zatvorila medzi obočím.
Až teraz si uvedomila, že celý život žila úplne inak, ako by chcela. Svoju prácu neznášala, ale platili jej dobre. Najprv musela splácať hypotéku. Potom pomáhať dcére so zaťom. Kvôli tomu všetkému tam zostala. Muža už dávno nemilovala. Pred desiatimi rokmi zistila, že ju podvádza. S rôznymi ženami. Pravidelne.
Plakala od bolesti, no myšlienka, že by sa rozviedli, ju zastavila – veď by sa o ňu už nikto nepostaral. Nie je zaujímavá ani pre vlastného manžela, ktorý jej kedysi navrhol s láskou, pokľaknúť ako rytier pred svojou dámou. A predsa sa Zuzana považovala za dobrú ženu. Čistý dom, pohoda, prvý chod, druhý chod, tretí a kompót. Málokedy hádky. Svoju dcéru milovala, od jej narodenia sa snažila dať jej to najlepšie. Hýčkala ju. Obmedzovala sa. A teraz jej dcera volala len vtedy, keď potrebovala pohladať vnuka, alebo si postěžovať, že zaťovi zase nedali prémie, alebo že zima/jar/leto/príde a poriadne topánky/bunda/kabát chýba dcére/zaťovi/vnukovi/všetkým naraz.
A Zuzana sa prispôsobovala, súcitila a pošľahala peniaze, zatiaľ čo vlastné topánky/bunda/kabát si nekupovala. Okrem toho tajne odkladala peniaze „na horšie časy“, ako sa hovorí, spomínajúc si na drsné deväťdesiate.
„Podávam na rozvod.“ – Prekvapila manžela, keď sa vrátila domov. „A na rozdelenie majetku. Máš možnosť zostať v byte, ak mi vyplatíš môj podiel. Byť nepotrebujem. Odchádzam. A tebe by tu bolo dobre, je to tvoj dom.“ – Usmiala sa, prebehla očami po obývačke.
„Kam?“ – To bola prvá otázka, ktorú jej položil, keď sa spamätal z šoku.
„Cestovať.“ – Jednoducho odpovedala. „Teraz sa dá rozviesť aj bez osobnej prítomnosti. Daj si pár dní na rozmyšlanie. Medzitým budem bývať u Evy na chate.“ – Vytiahla kufor.
„Nič nechápem.“ – Prekvapene zamrmlal.
„Mala som to urobiť skôr. Ešte máme šancu byť šťastní.“ – Povedala, už stála v dverách.
V práci napísala žiadosť o neplatnú dovolenku s následným výpovedným termínom, aby sa vyhla výpovednej lehote. Vybrala všetky úspory a začala si vyberať zájazdy.
„Mami, zoberieš dnes Miška? Sme trochu unavení, chceme večer do reštaurácie.“ – V ten istý deň jej volala dcéra.
„Nie.“ – Stroho odpovedala.
„Ehm, prečo?“ – Dcéra nebola zvyknutá na takéto odpovede od matky.
„Mám vlastné plány.“
„Nemôžeš to odložiť? Rozumieš, ideš s partou. Nemôžeme nepôjsť.“ – Zasťastila sa žalostným tónom.
„Najmite si chúvu.“
„Mami, to je drahé.“ – Nahnevala sa.
„Na reštauráciu peniaze máte, na chúvu sa tiež nájdu.“ – Zuzana ostala neoblomná.
Dcéra niečo zamrmlala a zložila. Zuzana ťažko vzdychla, ale rozhodla sa, že urobila správne.
Na chate pri kamarátke bolo pokojne. Jeseň bola suchá a teplá. Večerný vzduch bol plný vône kvetov a jabĺk. Zuzana dlho sedela v hojdačke, podpichujúc si nohy pod seba ako dievčatko. Rozmýšľala. Najprv o tom, či nie je strašný egoista, že teraz takto koná voči svojim blízkym. Potom si spomenula na starého muža z nemocničného parku. A povedala si, že celý život žila pre druhých. Zostáva jej málo, nemôže konečne žiť pre seba? Nakoniec sa usúdila, že robí správne, a do tváre sa jej vtrel úsmev.
Manžel volal, snažil sa vysvetliť si ich vzťah, ale skôr z údivu. Zuzana vedela, že aj pre neho už ich manželstvo nemá zmysel, a neustúpila. Po troch dňoch sa vzdal a súhlasil, že jej podiel vyplatí do pár mesiacov. Zuzana bola spokojná. O ďalšie dva dni už sedela v reštaurácii pri mori. Záujemcov o barchetovú sezónu bolo veľa. Pozorovala rodiny, páry, ľudí v kaviarniach a pre zábavu si vymýšľala príbehy ich životov.
„Dobrý večer. Prepáčte, je tu voľno?“ – K jej stolu sa priblížil muž.
„Samozrejme, posaďte sa.“ – Nemala námietky.
„V taký krásny večer by bolo hriech zostať v izbe. Zrejme to dnes všetci vidia rovnako. Voľné stoly už nie sú.“ – Zasmial sa ospravedlňujúcim tónom.
„A majú pravdu. Zuzana.“ – Predstavila sa. Predtým by sa stiahla do seba. Dnes však rozhodla, že večer je naozaj krásny, a osamelosť sa dá rozptýliť rozhovorom.
„Jozef.“ – Predstavil sa. „Som spisovateľ a inšpirácia ma väčšinou chytá večer, takže väčšinu pekných chvíľ premeškám. Dnes som dokonca rád, že myšlienky nejdú dokopy, a vyšiel som von.“ – Dal jej najavo, že stretnutie s ňou urobilo večer ešte krajším.
„Aké príbehy píšete?“ – Zaujímalo ju.
„Príbehy o ľuďoch pre ľudí.“ – Pokrčil plecami.
„Poznám pár zaujímavých. Napríklad, vidíte tú dvojicu?“ – Ukázala na mladých ľudí, ktorí pošepkávali pri vedľajšom stole. Držali sa za ruky, ich čelá sa takmer dotýkali. „Viete, o čom šepkajú?“ – A Zuzana rozprávala príbeh, ktorý si o nich pred chvíľou vymyslela. Mladík bol začiatočník maliar, bez centa v krbe, a dievča – dcéra oligarchu, ktorý, samozrejme, ich vzťahu neprial. Ale lásku to nezastavilo. Dievča sa s milým utieklo. Dnes bol prvý večer ich slobody. Verila v jeho talent. A horlivo ho presviedčala, že všetko dokážu. On prisahal, že pre ňu by zostúpil aj do pekla, len aby ako prvý namaľoval skutočnú tvár diabla.
„Poznáte ich?“ – Vypytoval sa Jozef, pozorne ich sledujúc.
„Nie.“ – Usmiala sa. S ľahkosťou sa spýtala: „Práve som to vymyslela. Myslíte, že by zo mňa bol spisovateľ?“
„Zápletka je trochu ošúchaná, ale nadčasová. Keby však mladík naozaj zostúpil do pekla, namaľoval diabla, preslávil sa… a potom by sa zbláznil, to by bola inšpirácia.“ – Zahral sa na jej hru.
„A čo si myslíte o tejto skupinke?“ – Ukázal na stôl, kde sedeli dvaja muži a dve ženy. Traja sa živeli rozprávali, štvrtá žena s prázdnym pohľadom sledovala more.
„No, tu je to jasné…“ – Zuzana prefíkrene prižmurila oči a pustila sa do ďalšieho príbehu.
——-
„Zuza, čo hovoríš? Páči sa ti?“ – Jozef nervózne prechádzal pohľadom medzi ňou a malým domčekom, ktorý obopínal divý vinič. „Záhrada je trochu zanedbaná, ale v celku pekná. Čo myslíš?“
„Je tu krásne.“ – Súhlasila, no v jej hlase zachytil smútok.
„Čo sa deje?“ – Objal ju okolo ramien.
„Nič, nič. Prepáč, som len unavená.“ – Pokúsila sa o úsmev.
Ubehli takmer dva mesiace od toho večera. Jozef sa do nej zamiloval ako chlapec – po uši a na prvý pohľad, ako tvrdil. Zuzana cítila to isté, a to ju desilo. Predovšetkým ju však strašila choroba, čas, ktorý jej unikal medzi prstami, a to, že Jozefovi nič nepovedala. Jozef navrhol, aby zostali tu, pri mori.
„Ja môžem písať hocikde, a ty budeš mojou múzou.“ – Už si predstavoval, ako šťastne budú žiť v útulnom domčeku s výhľadom na more.
„Krásny nápad. Naučím sa starať o záhradu a piecť tvoje obľúbené tekvicové koláče.“ – Zuzana ho jemne pobozkala na líce. Odháňala strach. *Nech sa stane, čo sa stať má. Nič mu nepoviem.*
Nasťahovali sa a boli šťastní. Ráno pili kávu pri okne, večer sa prechádzali po pláži. Aby Jozefovi neprekážala počas práce, Zuzana si našla svoju činnosť – začala dobrovoľníčkať v charite. Páčilo sa jej pomáhať. Tak prešiel ďalší mesiac, potom ďalší. Zuzana čakala, kedy príde slabosť, bolesť… no namiesto toho sa cítila čoraz lepšie. Pravidelné volala dcére. Dcéra bola spočiatku skeptická, nechápala, dokonca sa hnevala, no časom zmäknula. Sľúbila, že v lete pošle vnuka za babkou.
Manžel jej vyplatil podiel a podotkol, že sa znovu žení. Zuzana odpovedala, že je zaňho šťastná. A bola to pravda.
„Zuzana Petrová? Hovorí Ján Peterkovic.“ – Ráno ju zobudil telefonát.
„Počúvam.“ – Znepokojene.
„Zuzana Petrová, je mi to strašne ľúto, stala sa hrozná chyba!“ – Lekár znel rovnako rozrušene. „V laboratóriu si pomýlili výsledky. Tie neboli vaše.“
„Čo mi teda bolo? Cítila som sa zle.“ – Zamyslela sa.
„Nič. Občas sa to stáva – únava, stres a podobne. Je mi to veľmi ľúto.“ – Povedal rozpačito.
„Mne vôbec.“ – Zuzana sa pozrela na ešte spiaceho Jozefa. „Ďakujem vám.“ – Zložila.
Šla variť raňajky. Bola šťastná.
